Historická a politická identita Slovenska na prahu jeho integrácie do EÚ

V súvislosti s približujúcim sa vstupom Slovenska spolu s ďalšími kandidátskymi krajinami z tej časti Európy, ktorej svojho času prischol prívlastok „východná“, do Európskej únie, predstavujúcej Európu západnú, sa často kladú otázky o politickej a kultúrnej identite budúcich členov a ako budú tieto identity ovplyvňovať správanie sa nových členov v klube. Tých otázok je skutočne veľa. Aká je predstava nás Slovákov o Európe, aká je mentálna mapa Európy a vôbec sveta v socio-politicko-geografickom povedomí slovenskej spoločnosti a jej elít? Ako naše dejinné udalosti sedimentovali do širšieho povedomia slovenskej spoločnosti a slovenských politických a spoločenských elít? Aké sú možnosti nielen udržať, ale aj rozvíjať našu národnú identitu? S akými predstavami, plánmi či koncepciami vstupujeme my Slováci do EÚ? A máme vôbec nejaké? Historická identita – elity ako kustód historickej pamäti. V prvej časti tejto state sa budem venovať historickej sebareflexii Slovenska na prahu jeho vstupu do rodiny európskych národov. Bude totiž veľmi dôležité s akou predstavou o našej minulosti budeme vstupovať do nesmierne rozmanitého európskeho priestoru s bohatými dejinami a kultúrou. Naša historická skúsenosť, či lepšie povedané, jej reflexia poznačí aj naše vystupovanie a sebavedomie v zjednotenej Európe. Problematika skúmania vplyvu dejinnej a národnej identity na politiku, najmä zahraničnú, je pomerne mladou vednou subdisciplínou. A to aj napriek často skloňovaným spojeniam identita a politika. Okrem toho treba rozlišovať medzi identitou jednotlivcov, skupín a, samozrejme, medzi identitou elity a masy. Ilya Prizel dokonca hovorí o „permanentnej schizme medzi identitou elít a identitou más“. Pri skúmaní identity či identít (plurál je vhodnejší) treba mať na zreteli, že ide o neisté, mnohovrstevnaté, neustále sa modifikujúce sociálne konštrukcie, ktoré síce mnohokrát nezodpovedajú dejinnej a politickej realite, ale ako také majú väčší vplyv než „skutočné dejiny“. Z histórie sa tu totiž stáva mnohokrát matéria pre politikov či intelektuálne elity, ktoré si ju prispôsobujú pre svoje utilitárne potreby. Môžeme tomu hovoriť „inštrumentalizácia dejín“ v politike. Nie je teda dôležité, povedané slovami von Rankeho, otca pozitivistickej historiografie „ako to vlastne bolo“(„wie es eigentlich war“), ale ako si to pamätáme. Historická pamäť ako taká je prirodzene subjektivistická, premenlivá a selektívna. Na mnohé veci si nepamätáme, alebo nechceme pamätať („amnézia pamäti“) a mnohé veci si „pamätáme“, aj keď sa nestali. Ako píše francúzsky historik a geograf Michel Foucher: „Minulosť získava zmysel len vo vzťahu k svojmu súčasnému použitiu. Odhaľuje nevyčerpateľný zdroj predstáv a argumentov, ktoré môžu byť mobilizované, alebo v pravý čas zabudnuté.“ V procese „zapamätania si“, alebo vytvárania historickej pamäti majú samozrejme nesporný vplyv politické a spoločenské elity. V prípade prvých ide o zadanie politického kľúča k interpretácii dejinnej udalosti a jej významu pre súčasnosť, v prípade spoločenských elít ide o samotné spracovanie a ďalšiu naráciu (žurnalistika, publicistika, veda, umenie, beletristika). Preto americký historik Tony Judt hovorí o „použiteľnej minulosti“ (useable past) a britsky historik Eric J. Hobsbawm o „vymýšľaní tradície“ („invention of tradition“). Záleží teda v mnohom na elitách, ako sa budú snažiť objavovať európsku tradíciu Slovenska, alebo čo budú pokladaj za použiteľné z našej minulosti. Bol by však nesmierny omyl, keby sme opakovali chyby z minulého desaťročia, keď’ sa mnohí politici, publicisti a ideológovia snažili „surfovať“ po slovenských dejinách a chirurgicky vyberali z jednotlivých období len tie fakty a udalosti, ktoré sa hodili do istého ideologického rámca. K takýmto postupom slovenský historik Ľubomír Liptak poznamenáva: „Nevyhnutným výsledkom je degradovanie slovenských dejín na sériu dlhých, zámlkami oddelených epizód, v lepšom prípade núdzovo vyplneným povrchným výkladom období, udalostí a javov, ktoré sa autorom z hľadiska doktríny zdajú podstatné. (...) Ľahko potom môže vzniknúť dojem, že Slováci nemajú dejiny, iba príhody.“ Práve v poslednom období sme svedkami pozitívnej tendencie procesu, ktorý by som nazval „nostrifikácia“ slovenských dejín v ich úplnosti. Po privlastnení našej histórie už napokon volali mnohí, hlavne liberálne orientovaní intelektuáli minimálne od pádu komunizmu. Akýmsi politickým apelom k tomu bol prejav predsedu slovenského parlamentu na januárovej schôdzi Národnej rady SR. Predseda NR SR a predseda kresťanských demokratov Pavol Hrušovský predniesol zásadný prejav, ktorý sa viazal nielen k desiatemu výročiu Slovenskej republiky, ale najmä volal po kritickej sebareflexii národných dejín a takpovediac prijatí jej pozitívnych i sporných momentov. Podobne ladený prejav mal premiér M. Dzurinda, keď pri slávnostnom pochovaní pozostatkov M. Hodžu na Národnom cintoríne v Martine 27. júna 2002 tiež apeloval na to, aby sme sa hrdo hlásili k uhorským aj k československým dejinám. V Hrušovského prejave nešlo len o prihlásenie sa k uhorským a československým dejinám, ale aj o vymenovanie základných pozitívnych i negatívnych cézur v slovenskom historickom vedomí. V jeho úvode predseda parlamentu povedal: „Odmietali a posudzovali, vyzdvihovali a hanili, mytologizovali a démonizovali sme dosť dlho aj obšírne. Dnes už máme povinnosť tvoriť. Tvoriť obraz toho, čo je vpísané v nás, v našich predkoch, našej krajine. A na tomto základe sebavedome predstaviť Slovensko ako krajinu pripravenú vplývať na vývoj Európy a dianie vo svete.“ Tento proces by mal samozrejme smerovať k tomu, čo sa v anglosaských krajinách nazýva „making of Europe“. Slovensko sa však v čase prípravy vstupu do únie začalo v tomto procese ešte len angažovať, aj to len na úrovni elít. Dlhý proces nás v tomto smere ešte len čaká v edukácii obyvateľstva. Samozrejme, ani tento proces nemožno absolutizovať ako privlastnenie v duchu starého slovenského „čo je moje, to je moje a do toho ťa nič“. Bude tu musieť aj naďalej prebiehať permanentný Historikerstreit o všetkých základných problémoch našich dejín, ich prepojenia s dejinami susedných štátov i širšieho európskeho prostredia. Len takýto permanentný spor o zmysel bude dávať našim dejinám aj žiadaný produkt – zmysel dejín pre súčasnosť a naše pozície v Európe. Provincionálnosť elity – provincionálnosť Slovenska. Historicko-politické formovanie Slovenska, jeho vnímania mentálnej mapy Európy a dnes globalizujúceho sa sveta bolo prirodzene limitované viacerými faktormi, z ktorých je dôležité najmä jeho vnútrozemské geografické postavenie. Do roku 1918 Slovensko bolo nielen súčasťou habsburskej monarchie, ale nemalo fakticky ani vonkajšie hranice s inými štátnymi útvarmi, bolo vnútornou provinciou (aj to teritoriálne zreteľne nevyčlenenou) habsburského mocnárstva. To sa, samozrejme, odzrkadlilo na vedomí spoločnosti i skúsenosti elity, ktorá do roku 1918 mala len malé možnosti participovať na moci, prípadne inak zbierať skúsenosti z európskeho a svetového diania. Jedinou výraznou výnimkou bol skutočne Milan R. Štefánik, ktorý už ako mladý vedec mal možnosť precestovať rôzne svetové regióny (Južná Amerika, Oceánia), čo mu zaiste dávalo prirodzené sebavedomie a potrebný rozhľad pri jeho neskorších diplomaticko-politických misiách. Niekedy sme svedkami toho, že výklad slovenskej provincionality sa vysvetľuje „malosťou“ krajiny. Slovensko na začiatku 20. storočia malo približne 2 milióny obyvateľov, na jeho konci 5 miliónov – čo ho prirodzene radí medzi malé európske krajiny. To však samo osebe ešte nemusí byť príčinou akýchkoľvek komplexov, veď existuje množstvo menších štátov od nás. Skôr by to malo viesť k zvýšenej politickej senzibilite a zodpovednejšiemu uvažovaniu pro futuro, keďže malým štátom nebola nikdy v európskych a osobitne stredoeurópskych dejinách dopriata dlhodobá existencia. Ako správne upozornil Milan Zernko: „Od čias prvého zjednotenia Nemecka v roku 1871 nebolo v Európe toľko samostatných štátov ako na sklonku 20. storočia. Ak začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia (19. stor. - P. L.) to boli necelé dve desiatky suverénnych štátov, v súčasnosti ich je takmer štyridsať, teda dvojnásobne viac.“ Je zrejmé, že takýto dlhodobý stav „Kleinstaaterei“ by bol ťažko už len ekonomicky, nieto ešte politicky a bezpečnostne udržateľný. Provincionalita vnímania okolitého sveta len okrajovo súvisí s veľkosťou toho-ktorého národa. Ide tu skôr opäť o elity, ktoré môžu pri dobrom vzdelaní a rozhľadenosti dodávať národnému spoločenstvu punc európskosti či globálnosti. Na porovnanie uveďme iné malé a predsa globálne národy ako Portugalci či Holanďania. Ich kontakt s oceánom, koloniálna minulosť, a tým aj mentálna previazanosť so vzdialenými svetovými regiónmi z nich robí skutočne globálne uvažujúce spoločnosti. Na druhej strane treba povedať, že pre Holanďanov či Portugalcov je stredná Európa v ich mentálnych mapách „terra incognita“ a mnohokrát je viac symbolicko-geograficky vzdialenejšia ako Indonézia alebo Brazília. Historická skúsenosť národov samozrejme predurčuje mocenskú mentalitu elít. Použijem príklad dvoch geograficky bližších národov – Poliakov a Nemcov. Poliaci sa radi priraďujú k národom strednej veľkosti, ich elity majú tendenciu uvažovať nielen o vnútropolitickom vývine, ale ašpirujú aj na mocenské postavenie, ktoré ich radí medzi popredné európske krajiny a svoju pozíciu vidia medzi jednotlivými tradičnými veľmocami. Napríklad vystupovanie v rámci Weimarského trojuholníka, alebo snaha poľskej východnej politiky o určovanie celoeurópskych postojov nielen ku Kyjevu, ale aj k Moskve, čo súvisí s prométeovskou tradíciou poľskej zahraničnej politiky, či tradície západnej bašty kresťanstva (christianis antemuralis). Rovnako poľská tradícia „Intermária“ aj dnes núti poľskú elitu, aby aj o stredoeurópskom regióne – čo slovami Michela Fouchera in strictu senso predstavuje Visegrád - uvažovala v širších dimenziách. Použijem na to dva citáty rozdielnych poľských politikov. Bronislaw Geremek sa svojho času vyslovil o V4 takto: „V myšlienke visegrádskej spolupráce je naďalej skrytý potenciál, ktorý by stál za využitie, a to tiež pod zorným uhlom perspektívy rozvíjania zväzkov medzi európskym severom a juhom, medzi oblasťami Baltského a Jadranského mora.“ Iný poľský politik, konzervatívny poslanec Artur Zawisza sa vyjadril veľmi podobne: „Dovoľujem si tvrdiť, že príde ešte čas na stredoeurópsku politiku. Nielen na zosúladenie priestoru vyznačeného dnešnou V4, ale aj na rozšírenie pôsobenia tohto organizmu o krajiny ako Bulharsko, Rumunsko, Moldavsko či nástupnícke štáty bývalej Juhoslávie. Až prostredníctvom spoločných aktivít v takomto širšom, stredoeurópskom priestore budú môcť naše krajiny získať status relevantného subjektu v podmienkach európskej politiky.“ Poliaci niekedy v tomto môžu slúžiť aj ako príklad sebaprecenenia či nadhodnotenia – opäť však ide o sebaprojekciu elity. Iným pólom je nemecký príklad. Po katastrofálnom fiasku nemeckého mocenského sebaprecenenia v druhej svetovej vojne s tragickými následkami pre celu Európu a rovnako i Nemcov samých sa povojnový vývin spoločnosti a myslenia i konania elity niesol v opatrnom vystupovaní či vôbec vyhýbaní sa medzinárodnému angažovaniu a vystupovaniu. Po skončení studenej vojny a znovuzjednotení Nemecka táto mocenská či skôr ne-mocenská mentalita pokračuje v obavách prevzatia väčšej zodpovednosti, či razantnejšieho vystupovania na medzinarodnopolitickej scene, čo je v úplnom protiklade s ich ekonomickým i politickým potencionálom. Ako to správne postrehol český politický analytik žijúci v Hamburgu Petr Robejšek „pomalu pučící německý nacionalismus se projevuje zatím především ve formě izolacionismu“. Ak by som to teda mal zhrnúť a použiť na slovenskom príklade, mocenská mentalita slovenskej politickej elity je skôr introspektívna, dovnútra zahľadená (tam väzí napr. dôraz na obranu tradičnej identity formou negatívne vymedzených iniciatív a prevolaní či deklarácií), bez konkrétnejších pozitívne vymedzených koncepcií či alternatív smerom navonok, napr. k východným susedom či západnému Balkánu. Súvisí to aj s faktom, že slovenská politika bola dlhé obdobie zameraná len na najbližších susedov (Maďari, Česi) a neriešila širšie problémy presahujúce vnútorný, pripadne úzko regionálne vymedzený horizont. Všeobecne existuje v myslení slovenskej elity absencia mocenskej projekcie rozšírenej EÚ, politického a koncepčného plánu pre náš vstup, čo ním a akými prostriedkami chceme dosiahnuť v rovine zvýšenia nášho politického vplyvu. Dlhoročný (z nášho hľadiska) proces uchádzania sa o členstvo má efekt „inej finality“, finality v zmysle, že vstupom sa niečo končí (á la fukuyamovský „koniec dejín“) a pokračuje vo forme postnacionálneho a viac-menej apolitického rozvoja orientovaného na ekonomický rast, technologickú modernizáciu a jednostrannú prosperitu. Absencia (zmysluplnej) alternatívy? Vo vzťahu elít a obyvateľstva k únii prevažujú dva druhy základných stereotypov. Jedna zatiaľ prevažujúca skupina vidí EÚ ako zoskupenie bohatých a prosperujúcich demokracií a s naším vstupom si asociuje zväčša len participáciu na akomsi prerozdelení bohatstva, a získanie ďalších ekonomických a technologických vymožeností zjednotenej Európy. Druhá skupina vidí v únii ohrozenie, či už tradičnej podoby Slovenska a odcudzenie jej národnej a kultúrnej identity, alebo dokonca kapitalistické exploatovanie nášho hospodárstva a vytvorenie ekonomicky závislého systému. George Schöpflin v súvislosti s uvažovaním o perspektívach strednej Európy v rozšírenej EÚ píše: „V strednej Európe (...) takmer neexistuje zmysel pre samostatné konanie. Práve na tom je založený diskurz o „donútení“, „determinizme“, či rozhodovaní ,,o nás bez nás“. Chýbajúca alternatíva k členstvu v Európskej únii vytvára pocit nevyhnutnosti a osudovosti, ktorý rozvracia stredoeurópske sebavedomie.“ Existuje teda nejaká zmysluplná alternatíva k členstvu v únii? V čase kampane pred referendom o členstve SR v EÚ všetky parlamentné politické strany deklarovali svoju podporu členstvu v EÚ. Takže formálne boli „za“ všetky strany vládnej koalície: Dzurindova SDKÚ, Hrušovského kresťanskí demokrati, Bugárova SMK i Ruskova ANO. Členstvo v únii podporujú aj opozičné strany, Mečiarovo HZDS (i odštiepenecká Ľudová únia Vojtecha Tkáča), Ficov SMER aj komunistická strana s výnimkou jedného poslanca. Je teda niekto aj (z významnejších subjektov) proti? Ak opomenieme práve posledne menovanú komunistickú stranu a one voice bez konceptu Roberta Fica, tak najviac artikulovaných výhrad, ktoré hraničili až s nesúhlasom členstva Slovenska v EÚ vyslovili kresťanskí demokrati. Cieľom kritiky KDH boli – podľa jej predstaviteľov – existujúce snahy v únii o „oslabenie tradičnej rodiny, manželstva, propagácia alternatívnych životných štýlov, homosexuálnych partnerstiev, interrupcií, feminizmu“. Kresťanskí demokrati pokladajú úniu za „socialistickú“, kde majú v mnohom rozhodujúci hlas „kultúrni marxisti“ (V. Palko), za priestor, kde vládne „kultúra smrti“ (P. Hrušovský), prípadne vyhlasujú, že „Európa buď bude kresťanská, alebo nebude vôbec“. (D. Lipšic). Podľa Vladimíra Palka nielen všeobecne vo svete, ale aj vnútri EÚ prebieha kultúrny boj (niečo zrejme v zmysle Kulturkampfu z čias bismarckovského Nemecka a hnutia Los von Rom), kde „isté sily chcú zvrhnúť kresťanskú civilizáciu“, a tu je aj EÚ bojovým frontom. Preto podľa neho zásadou politiky má byť „nevsadiť všetko na jednu kartu, a to kartu EÚ“. Okrem toho v KDH vznikla početná skupina mladých členov, ktorí sú otvorene proti členstvu SR v únii. Po takto razantnej kritike a negatívnom vnímaní EÚ by bolo asi zo strany KDH skutočne úprimnejšie vstup SR do EÚ otvorene odmietnuť. Samozrejme takýto postoj má momentálne priamu súvislosť s politikou KDH ako vládnej strany, ktorá by mala dodržiavať vládny program, kde je o.i. expressis verbis zakotvená snaha o vstup SR do EÚ. Odmietnutie členstva – ako prirodzene slobodné a legitímne rozhodnutie – bez ponúknutia alternatívy (pravda nie v zmysle intelektuálne podvyživenej tautológie v štýle „alternatívou k členstvu v EÚ je nečlenstvo v EÚ“) – skutočne vyznieva nielen ako teatrálne gesto, ale aj ako prejav nezodpovednosti pred výzvami národných záujmov, alebo ako snaha vyhnúť sa problémom spojeným nielen s praktickými úskaliami európskej integrácie, ale aj s pokračujúcou globalizáciou, a to jednoduchým zažmúrením očí pred nimi. Je prirodzené, že otázka integrácie SR do EÚ sa nedá vtesnať do čierno-bielej schémy, áno-nie, ale žiadna forma Jain tu neexistuje. Mnohým problémom, ktoré so sebou nesie európska integrácia sa nedá jednoducho vyhnúť ani tým, že budeme mimo nej. Kritické názory KDH na príliš partikulárne „problémy“ v únii neprinášajú odpovede, ako ich riešiť, len ako sa pred nimi uzavrieť. Aj to je dôkaz introspektívnej mocenskej mentality. Absencia koncepčnejšieho uvažovania o reformách v únii je hádam najviditeľnejšia v Národnom konvente o budúcnosti únie a miesta Slovenska v nej. Už takmer dva roky sa schádza slovenský národný konvent, akási mini-verzia európskeho konventu, kde by mali predstavitelia politických strán, obchodnej komory, odborov, akadémie, univerzít, mimovládnych organizácií diskutovať o našej predstave rozšírenej a reformovanej únie. Žiaľ, treba povedať, že mnohé kandidátske krajiny nemajú síce národný konvent, ale majú diskusiu o budúcnosti EÚ, Slovensko má národný konvent a nemá (hlbšiu a zmysluplnú) diskusiu o reforme únie. Už citovaný profesor Londýnskej univerzity George Schöpflin upozornil na fakt, že technokratické elity z krajín strednej Európy, ktoré sa priamo zúčastňovali na negociaciách s Bruselom, rýchlo a úspešne absorbovali poznatky o únii, jej metajazyku, formálnych i neformálnych spôsoboch negociovania. Ale ako dodáva, tento proces „socializácie“, poznatky a skúsenosti z neho neprenikli do pozornosti mienkotvorných elít. V prípade Slovenska možno dodať, že aj do skúsenostnej výbavy politikov. Celý proces prípravy vstupu do únie bol skutočne v rukách expertov a len minimálne zásahy a vstupy prichádzali z prostredia politických strán, či iných politických inštitúcií. Napokon aj táto technokratická EÚ-elita nie je až natoľko početná, aby po vstupe SR do EÚ mohla efektívne pokrývať všetky decízne procesy v únii. Po vstupe do únie budú slovenské politické elity konfrontované s novým politickým prostredím, pre mnohých takmer úplne neznámym. Je zrejmé, že slovenská politická (nie odborná) elita nebude vedieť reagovať na zmenu technológie moci, na to, ako sa robí politika v rámci EÚ. To ju na istý čas, bezprostredne po vstupe, odstaví od efektívnejšej participácie na celoeurópskych rozhodovacích procesoch. Na tomto mieste treba zrejme ešte raz pripomenúť, že riziko členstva druhej kategórie nehrozí ani tak zo strany únie, ako z našej komplexnej politickej a koncepčnej nepripravenosti na všetky aspekty nášho členstva. V intelektuálnych kruhoch sa často diskutuje otázka možného prínosu či obohatenie Európy príchodom nových členov, čo môžu nové priniesť, ako môžu ovplyvniť celoeurópsku politiku a kultúru inovujúcimi pohľadmi či ideami. Napriek tomu, že už pomerne krátko po páde komunizmu, sa diskutovalo o „mesianizme“ hodnôt a myšlienok tých „neskazených“ z porobenej Európy pre európsky Abendland, treba priznať, že k ničomu takému v politickej praxi nedošlo. S výraznejšou výnimkou dvoch osobností zo strednej Európy, ktorými boli Václav Havel, najprv československý, potom český prezident, a poľský novinár a politický spisovateľ Adam Michnik, sa názory a myšlienky Stredoeurópanov a Východoeurópanov nejako významnejšie nepertraktovali a nepropagovali v určujúcich politických kruhoch, kabinetoch či médiách na Západe. Nejde o to, že by v celom regióne nebolo viac originálnejších a inšpirujúcich politických a intelektuálnych osobností, ako napr. Lenart Meri, Arpád Göncz, Emil Constantinescu, Želju Želev či Andrei Pleşu alebo János Kis – výber berte prosím, len ako pars pro toto, ale o spôsob akým sa tieto osobnosti stávajú, povedané americkým slovníkom, „sexi“ a ako sa ich myšlienky stávajú prostriedkom politického marketingu. V tomto napríklad Slováci úplne zaostávajú a neodvážim sa teraz tvrdiť, či ide o absenciu výraznejších, originálnych a charizmatických osobností, alebo absenciu receptov, ako ich myšlienky presadiť za hranicami Slovenska, jednoducho ako ich exportovať. Konklúzie. Slovensko vstupuje do únie s nevykryštalizovanými názormi, čo „tam“ a „ako“ chce robiť. Ani politickí predstavitelia a elity, ktoré výrazne podporujú slovenské členstvo v EÚ (SDKÚ, SMK, ANO), nemajú presné predstavy o fungovaní európskej politiky a ovplyvňovaní už prebiehajúcich politických procesov. Oponenti vstupu a kritici pomerov v únii zasa pranierujú len partikulárne problémy videné sub specie ich úzkej optiky a unikajú im oveľa závažnejšie problémy. Na Slovensku chýba hlbšia, pozitívne ladená vízia slovenského členstva, rovnako ako nám chýbajú osobnosti, ktoré by takúto víziu vedeli nielen formulovať, ale aj presadzovať (jedinou výnimkou je „osamelý“ Ján Figeľ, osamelý nielen vo svojej strane, ale na politickej scéne vôbec). Treba dodať, že Slovensko sa v tomto nie príliš líši od ostatných kandidátskych krajín. Okrem spomenutého (slabá historická sebareflexia, provincionálnosť elity, absencia širšieho videnia a vnímania Európy i sveta), problémom Slovenska je aj jeho nedávno nadobudnutá suverenita, navyše v prvých rokoch komplikovaná výraznými problémami s demokratizáciou. Tento časový deficit spôsobuje deficit a omeškanie v procesoch, ktoré iné kandidátske krajiny už dávnejšie absolvovali. Naopak, pozitívnou črtou je zdedená skúsenosť s častou zmenou štátnych rámcov, v ktorých sa Slovensko nachádzalo (Rakúsko-Uhorsko, Československo, Slovenská republika, rozdielne politické režimy), čo vytvára predpoklad pomerne rýchlej adaptability a flexibility obyvateľstva, ale aj elít. Sprievodným znakom našej integrácie do únie je aj jej meniaci sa charakter („moving target“) a súčasná transatlantická kríza. Pre celý región strednej Európy je typické, že v čase, keď „dobieha“ západnú Európu, tá už je opäť, obrazne povedané, niekde inde. Napriek tomu, pre Slovensko ako malú krajinu je tu nebývalá šanca byť pri spolurozhodovaní o smerovaní a formovaní celoeurópskeho kontinentu. Mieru nášho vplyvu budeme napokon určovať práve my, svojou intelektuálnou a individuálnou silou a pozitívne orientovanými koncepciami. Ak ich budeme mať. (2003) (Uverejnené v knihe Pavla Lukáča Dejiny a zahraničná politika v strednej Európe. Vydalo vydavateľstvo Kalligram 2004)