Život ako inšpirácia

„Nedokážem sa dlho koncentrovať – preto som asi nikdy nenakrúcal filmy, a preto milujem fotografiu“ – napísal o sebe Helmut Newton, ktorého druhou vášňou popri práci fotografa boli Ženy. Ženy vlastne určovali jeho Život od samého začiatku. Helmut Neustädter sa narodil v roku 1920 pod šťastnou hviezdou, v rodine zámožného podnikateľa. Jeho najväčším šťastím bola však predovšetkým jeho matka. Tá zdedila po svojom prvom manželovi fabriku na výrobu gombíkov, ktorú potom úspešne spravoval jej druhý muž, Helmutov otec. Keďže podnik prosperoval, Helmutovi sa dostávalo už v detstve mimoriadnej pozornosti a starostlivosti. Rozhľadená, vzdelaná a liberálne orientovaná pani Klára svojho druhého syna rozmaznávala, a tak malý chlapec, vyrastajúci vo veľkom dome s dievčensky dlhými vlasmi ani sprvu netušil, do akej doby sa vlastne narodil. Obdobie nástupu nacizmu bolo pre neho ešte stále iba obdobím hier a luxusu. Lenže rýchly politický vývoj doľahol rovnako rýchlo aj na situáciu berlínskej židovskej rodiny Neustädterovcov. Nástup Adolfa Hitlera k moci definitívne zastavil jej úspešne sa rozvíjajúci spoločenský život, vrátane prvých odvážnych avantúr dospievajúceho Helmuta. V škole neprospievajúci, dievčatám a plávaniu oddaný mládenček z dobrej rodiny stál zrazu pred radikálnym rozhodnutím: zostať a riskovať život, alebo odísť. Ako Žid nemal totiž v Nemecku najmenšiu perspektívu. A jeho príbuzní takisto. Lenže to, čo Helmutov otec chápal ako synov charakterový nedostatok – totiž jednostranný záujem o ženy a fotografovanie, dokázala jeho matka citlivo zužitkovať. Vybavila mu učňovské miesto v ateliéri poprednej berlínskej fotografky Yvy (Elsy Simonovej). Tu sa mladý Helmut fakticky naučil svoje celoživotné remeslo. Keď sa však situácia v krajine zdramatizovala a myšlienky knihy Mein Kampf sa začali stávať skutočnosťou, zariadila Helmutova matka nemožné – možnosť vycestovať. Vzhľadom na rozličné imigračné kvóty sa však napokon 18-ročný Helmut dostal na úplne opačný koniec sveta ako jeho rodičia, ktorí odišli do Argentíny. Newton začal svoju emigračnú kariéru v Singapúre, a to veľmi neúspešným pokusom ako reportér denníka Straits Times. Jeho úlohou bolo fotografovať miestnu podnikateľskú smotánku – ale neschopnosť zvládnuť náročné prístrojové vybavenie v teréne ho veľmi rýchlo pripravila o prácu. O to úspešnejší bol v roli mladého gigola. Lietal od jednej singapúrskej postele k druhej, aby napokon zakotvil v dome zámožnej obchodníčky. Za sexuálnymi avantúrami urobila napokon na dlhý čas bodku druhá svetová vojna. Nemeckých občanov i neobčanov, medzi akých vtedy patril takmer 20-ročný židovský mladík z Berlína, previezli z britskej kolónie Singapúr na palube parníka Queen Mary do záchytného tábora v Austrálii. Po strastiplných zážitkoch v uniforme austrálskej armády sa v roku 1946 začalo druhé, povojnové ťaženie novopečeného austrálskeho občana Helmuta Newtona v úlohe fotografa: tento príbeh sa však číta rovnako pútavo ako jeho predchádzajúce životné kapitoly. Opäť to boli ženy a zasa len ženy, ktoré určovali život i prácu 25-ročného muža. Newton začínal doslova z ničoho. Ako portrétista v malom fotoštúdiu v Melbourne. V tých časoch bola ešte Austrália pomerne ospalou krajinou, kde sa cudzinci vyskytovali asi tak často ako tučniaky v Európe. No povojnový boom neobišiel ani kontinent protinožcov, a tak práce pribúdalo. Po desiatich rokoch sa austrálska etapa Helmuta Newtona skončila. V roku 1956 obdržal ponuku pracovať pre módny časopis Vogue v Londýne. Tam už odlietal ako šťastne ženatý muž, ktorý sa v živote držal iba jednej pevnej zásady: Neplač za tým, čo bolo, keď za rohom čaká niečo nové. Napriek tomu, že neváhal prijať každú novú a zaujímavú ponuku, vedel si vyberať – aj medzi ženami: svojej manželke June, s ktorou sa oženil v roku 1948, zostal verný do konca života. Za tých 83 rokov toho však dokázal stihnúť naozaj veľa: nielen v oblasti pracovnej... Pokiaľ vychádzame iba z toho, čo o sebe prezradil vo svojej životopisnej knihe (vyšla minulý rok v češtine vo vydavateľstve Slovart pod názvom Helmut Newton – vlastní životopis) môžeme vytušiť, že ženy mali na neho jednoducho slabosť. Tie, ktoré sa ocitli pred objektívom jeho aparátu, však dokázal povýšiť na novodobé modly fotografie 20. storočia. Newtonove foto-ženy sú vyzývavé, provokujúce, ba až pornograficky erotické, ale zároveň samostatné a svojprávne. Newton dokázal ako fotograf naplno zužitkovať nielen svoje bohaté životné skúsenosti, ale i rodinné zázemie, z ktorého vyšiel: popri pracovitosti disponoval šarmom i láskou, ktorej v detstve absorboval dostatočné množstvo. Bol fotografom, ktorý svoje remeslo povýšil na úroveň umeleckých salónov a galérií. Neváhal však pritom siahnuť i po prostriedkoch, ktorým sa zvykne hovoriť amorálne. Začínal ako portrétista a módny fotograf: teda tam, kde bol o jeho prácu záujem a kde mal aj čo ponúknuť. Ako umelec bol samouk – s novinárskym preukazom prešiel takmer všetky významné svetové galérie a múzeá, kde sa inšpiroval klasickým maliarstvom. Všetky jeho zábery podliehajú prísnemu kompozičnému cíteniu – mnohé fotografie sú rafinovane režírované, majú presný scenár, príbeh, odvíjajú sa v nich nekonečné erotické fantázie. Nie vždy pritom dokázal vyhovieť všetkým spoločenským predstavám – jeho inscenovaný fotopríbeh modelky, zatknutej pri Berlínskom múre, vyvolal napríklad v Nemecku veľkú vlnu pobúrenia. Newtonove objekty, predovšetkým ženy, sú na jednej strane predmetom egoisticky mužského pohľadu – čo mu dodnes vyhadzujú na oči mnohé feministky –, ale na druhej strane to, čo práve jeho modely odlišuje od iných, je ich dominantné, sebaisté postavenie. Sex bol však príznačným mottom veľkej časti jeho obrazov. „Inscenujem iba prirodzenú sexualitu žien,“ hovoril Newton. Ženské telo dokázal na svojich záberoch poprevracať zo všetkých strán – jeho tvar však nebol iba objektom samým pre seba, ale prejavom suverénnej ľudskej osobnosti. Newtonove modelky pózujú často s gestami či výrazmi typickými skôr pre opačné pohlavie. Autor akoby sa snažil zdôrazniť svoj rešpekt pred ženskou rozhodnosťou a inteligenciou. Ale bez zvýrazňovania zvodnosti to jednoducho nedokázal. Sám vo svojich spomienkach uvádza, že o dôležitých rozhodnutiach v živote sa často radil so ženami. Túto svoju skúsenosť ako keby podvedome pretavil do kompozícií, ktorých hlavným cieľom bolo upútať a zaujať – nič menej a nič viac. Výsledok jeho práce sa však stal napokon do značnej miery určujúci pre modernú umeleckú fotografiu druhej polovice dvadsiateho storočia. V galériách a predovšetkým módnych časopisoch nájdeme dnes celý rad jeho plagiátov. Napodobňovať je ľudské. Newton však dokázal zostať až do konca sebou samým – teda človekom, pohybujúcim sa v reálnom svete, bez pretvárky umeleckej geniality. „Nie som umelec, som komerčný fotograf,“ zdôrazňoval pomerne dosť často. Mnohí svetoví kunsthistorici sa zhodujú v názore, že určujúci vplyv na výsledný umelecký vkus a osobitú estetiku autora malo práve obdobie jeho dospievania, obdobie nástupu fašizmu. Okrem vplyvu matky bola pre jeho profesionálnu dráhu dôležitá aj učňovská prax u spomínanej berlínskej fotografky Yvy. Newton mal k tejto dáme veľký rešpekt – každá jej rada mu bola svätá a Yvin umelecký cit v ňom vzbudzoval obdiv. Ona sama však nedokázala pochopiť vážnosť situácie a jeho radu – okamžite prijať ponuku práce v Amerike – odmietla iba s úsmevnou poznámkou: „Nám sa predsa nemôže nič stať.“ Yva, Elsa Simon, zahynula v koncentračnom tábore Osvienčim. Helmut Newton však svoj vzor nikdy neopustil. Celý život v podstate pokračoval v tom, čo nedokončila. Tak ako ona, aj on svoje zábery režíroval a tak ako ona, aj on sa naplno dokázal oddať snímanému objektu. Newtonove rozhodnutie ísť stále za niečím novým a nevracať sa k minulosti bolo preto do značnej miery motivované aj osobnými zážitkami z berlínskej Krištálovej noci a nacistickým prenasledovaním jeho rodiny. Napriek tomu, alebo práve preto, je pozoruhodná skutočnosť, že Helmut Newton venoval koncom minulého roka, teda doslova na sklonku svojho života, veľkú časť svojich fotografií – fakticky celú obrovskú zbierku – Nadácii pruského kultúrneho majetku. Berlínske úrady pre ňu vydelili samostatnú budovu v centre mesta. Otvorenia galérie sa však slávny umelec nedožil. Jeho posledný návrat do rodného mesta, taký symbolický vo svojej podstate, sa odohral v roku 2003 rovnako neformálne a šarmantne ako všetko, čo v živote robil. Na tlačovej konferencii pri príležitosti podpisu dohody s nadáciou povedal Newton, že Nemecko mu síce nikdy k šťastiu nechýbalo, ale Berlín áno. Samozrejme – tu sa naučil nielen čítať, písať a plávať, ale aj to, ako vstúpiť do trinástej komnaty vášne i umenia. Newton bol vo svojej podstate veľmi konzervatívny človek – svoje vedomosti o práci s klasickým fotoaparátom nikdy mimoriadne technicky nerozvíjal – pracoval predovšetkým vonku a v ateliéri sa spoliehal vždy viac na prácu s objektom ako na technické vybavenie. Popri módnej a komerčnej fotografii sa venoval predovšetkým portrétom bohatých či známych ľudí (portrét Margaret Thatcherovej visí v National Portrait Gallery v Londýne), ale aj autoportrétom, či dokonca akémusi foto-zápisníku svojho života. Newton komunikoval so svetom prostredníctvom kamery – ešte aj na nemocničnom lôžku sa nedokázal zbaviť svojej posadnutosti prácou a fotografoval svoje okolie z postele. Mnohé fotografie vznikli preto celkom náhodne, inokedy zase svoje zábery dôsledne komponoval. Jeho videnie sveta bolo však také suverénne, že žiadna situácia ho ako fotografa nemohla zaskočiť. Stalo sa tak až 23. januára 2004, mimochodom v deň výročia smrti Salvatora Dalího, keď sa mu jeho život doslova vyšmykol z rúk. Na Sunset Boulevard v Los Angeles narazil svojím autom do steny domu oproti luxusnému hotelu Chateau Marmont. Akoby aj ten posledný záber, ktorý už musel vykonať policajný fotograf, naaranžoval veľký majster života i umenia: Helmut Newton. Autor je publicista