Nepíšem knihy preto, aby som vyvolal škandál

Niektorí autori tajne dúfajú, že sa s vydaním ich textu spojí škandál či aspoň, že kohosi pobúria. Aké kruhy by veľmi hypoteticky mohla iritovať vaša kniha? - Nepísal som knihu preto, aby som vyvolal škandál alebo niekoho pobúril. Myslím si, že tieto ambície môže mať skôr bulvár, respektíve niektoré novinárske žánre. A úprimne povedané, dúfal som, že sa – naopak – žiadny škandál okolo knihy a mojej osoby neudeje. Nebol by som rád, ak by sa viac hovorilo o autorovi ako o diele. Hoci písanie o autorovi už je súčasťou marketingu a marketing už je súčasťou literárneho trhu. Tí, ktorých by sa podľa vás kniha hypoteticky mohla dotknúť, podľa mňa, knihy nečítajú, a ak ich aj čítajú, tak im je to úplne jedno, čo sa v nich o nich píše. Pokiaľ ju nenapíšu sami ako svedectvo o vlastnej genialite a schopnosti vyviesť túto krajinu zo sračiek mečiarizmu. A okrem toho, ak sa ich nedotknú palcové titulky v dennej tlači či spravodajské šoty alebo spravodajské hry, je iluzórne domnievať sa, že by ich mohla nebodaj znepokojiť moja či nejaká iná kniha. Okrem toho sa domnievam, že pozadie korupcie a podnikanie je pre mňa len kulisou na zobrazenie vzťahov. Ale otázkou ste vyvolali dojem, akoby som písal o konkrétnych ľuďoch. Sklamem vás a možno aj niektorých čitateľov, nepísal som o nikom konkrétnom. Aspoň o tom neviem. Vy ste sa tam vari spoznali? Našťastie, nie. Ktoré society – naopak – váš text môže osloviť? - Nechcem, aby román mal svoju sociálne určenú skupinu čitateľov. Román, pokiaľ nehovoríme o špecifickom žánri, ako sú detské knihy či červená knižnica, nemôže byť vykalkulovaný do nejakého sociálneho prostredia. Slovensko je malý trh. Odhadujem, že knihy – beletriu – pravidelne číta niekoľko desiatok tisíc čitateľov. Možno menej ako desaťtisíc čitateľov. Kniha už nie je len duchovná potrava, ale tovar. Stojí peniaze a jej predaj podlieha zákonitostiam trhu. Zjednodušene: chcel by som, aby si ju prečítali práve tí, ktorí čítajú pravidelne, a možno aby ju odporučili, darovali, požičali aj tým, ktorí nečítajú pravidelne.Teším sa z každej dobrej knihy, ktorá vyjde, lebo učí ľudí opäť čítať. Máte pocit, že situácia dozrela až k potrebe väčších kampaní v prospech čítania? - Kampaňou nenaučíte ľudí čítať. Myslím si, že čítanie umeleckej literatúry – alebo literatúry vôbec – je príliš zložitý problém na to, aby sme ho dokázali vyriešiť len komunikačným tlakom. Na čítanie predsa vplýva veľa faktorov, z tých vonkajších spomeniem médiá – internet, televíziu, kiná... Ak však chcete čítať knihu, potrebujete pokoj, pohodu a čas, niekto aj súkromie, určitú intimitu. Čítanie je náročné na vnímanie. Ďalším faktorom je ekonomická situácia. Spoločnosť je teraz orientovaná skôr na materiálne hodnoty ako na duchovné. Keď riešite existenčné problémy, kniha vám asi život neuľahčí. Ale na čítanie majú zrejme vplyv aj knihy a ich kvalita. Harry Potter opäť učí deti čítať, to je úžasné. Možno keby sme čítanie zakázali, vyvolali by sme záujem. Do akej miery ako autor kalkulujete s predstavou čitateľského prijatia textu? - Nekalkulujem. Slovo čitateľský by som nahradil slovom čitateľný. Potom by som odpovedal tak, že text by mal byť čitateľný. Zrozumiteľný. Román je pre mňa aj príbeh, konflikt, charaktery, ktoré sa vyvíjajú, dostávajú sa do rozporov s okolím, s vlastným svedomím, s túžbami, predsavzatiami. Neviem si predstaviť svojho ideálneho čitateľa, alebo inak: je to muž či žena vo veku od sedemnásť do šesťdesiatpäť – čiže každý. Každá kalkulácia vopred sa musí autorovi vypomstiť, ak podriaďuje písanie údajom, ktoré získal napríklad z nejakých marketingových výskumov. Jediné, na čo myslím pri písaní, je, aby som čitateľa nenudil. To znamená udržať rytmus, záujem. Ale to nie je kalkulácia, no remeslo.

Spomenuli ste nudu. Čo nudí vás? Ako čitateľa i ako človeka? - Ako človeka? Asi tuposť v každej podobe. A ako čitateľa? Exhibícia slov, ktorým – podľa mňa – nerozumie ani autor sám. Komplikované introspekcie, zámerná nezrozumiteľnosť, ktorou sa dá ľahko nahradiť nevedomosť alebo neschopnosť písať. Rozvláčnosť. Povrchnosť. Prázdnota zaobalená do pekných šiat. Asi to, ak po tridsiatich stranách zaspím pri novej knihe od Coelha. Čo je najčastejším impulzom pre vašu aktivitu? - Písanie pre mňa už nie je impulzívne. Písať chcem. Čo vás naštartovalo k myšlienke knižne publikovať práve v tomto čase a okolnostiach? - Keď nezačnete čítať, nemôžete ani začať písať. Nemal som roky čas na čítanie, a teda ani na písanie. Vyše desať rokov sa vo mne ukladali vnemy, cítil som sa ako tlakový hrniec, pod ktorým len a len prikurujete. Zjednodušene: zmenil som život a začal som písať. Dovtedy som mal nedostatok času a vôle. Nedá sa desať hodín stresovať v reklame a potom prísť s čistou hlavou domov a začať písať. To nejde. Ale asi to bolo na niečo dobré. Nič mi neuniklo, naopak, myslím si, že som začal tvoriť v tej najvhodnejšej chvíli. V tomto som fatalista. Považujete sa za disciplinovaného profesionála? - Písanie nevnímam ako profesiu, aj keď má všetky známky remesla a práce ako každá iná činnosť. Svojím spôsobom je to aj poslanie. Ale bez disciplíny, cieľavedomosti, zodpovednosti – teda bez profesionality – nenapíšete ani riadok. Už dávno som pochopil, že to nie je len o nápade. Odkedy ľudstvo získalo schopnosť rozprávať, píšeme stále tie isté príbehy. Menia sa iba doby, okolnosti, prostredie, ale človek a jeho vnútorný svet, jeho schopnosť cítiť, milovať, ubližovať a nenávidieť – to je stále rovnaké. Ako vyzerajú vaše osobné čitateľské preferencie? Mihajú sa v nich veľkí spoločenskí románopisci či skôr sociológovia? - Skôr veľkí spoločenskí románopisci. Pamätám si, ako som na gymnáziu s úžasom zistil, že povinná literatúra sa dá čítať, napríklad Vojnu sa mier som zhltol vo vytržení. Tam niekde sa začal môj vzťah k literatúre. Čítam aj psychologickú a sociologickú literatúru, voľakedy ma silno zasiahla Sociálna psychológia od Nákonečného, ale to bolo ešte na škole. Človek ma zaujíma, spoločnosť ma zaujíma. Čo konkrétne vás fascinuje ako čitateľa? Aký typ písania uprednostňujete? - Ako čitateľa? Ako niekto dokáže vymyslieť geniálnu vetu, odstavec, vyriešiť bravúrne náročnú pasáž – to ma fascinuje. Doteraz nechápem, ako Cortázar v poviedke Axolotl dokázal urobiť v troch vetách zmenu z človeka na mloka. Ja by som na to potreboval desať strán a aj to som si nie istý, či by sa mi to podarilo. Alebo ako Isaac Bashevis Singer dokáže v hlupákovi Gimplovi vyvolať pocit ľútosti, strachu, súcitu, akoby ste sám boli Gimplom, alebo v jeho Stínech nad Hudsonem zachytiť rozorvanosť tak, že máte pocit, akoby písal o vás. Aký typ písania uprednostňujem? Usilujem sa písať príbehovo. Snažím sa písať čo najzrozumiteľnejšie a je to pre mňa čoraz ťažšie. Svojej autorskej charakteristike ste už priradili jeden prívlastok: nespokojnosť s dosiahnutým a úsilie zlepšovať. K akým ďalším typickým vlastnostiam sa hlásite? - Neviem, či pre písanie musím mať nejaké typické vlastnosti. Nerobím si o tom ilúzie, veď písanie je najprv remeslo. Alebo inak, tie vlastnosti, o ktorých viem, že ich mám, ma nezaujímajú. Skôr by som v sebe chcel spoznať ešte tie, o ktorých ani neviem, že ich mám. Ako hodnotíte svoj pozorovací talent? V akých situáciách sa stávate vnímavejším voči podnetom z okolia? - Som zvedavý, vnímavý, rád pozorujem a ukladám si do pamäti situácie, ktoré majú nejakú výpovednú hodnotu, keď sa niečo deje, keď dochádza k nejakej zmene stavu, konflikt, drobný posun, pohľad, náladu, osamelosť, radosť. Niekedy rád pozorujem vzťahy. Vidím, ktorý funguje a ktorý nie. Studený pohľad, ľahostajnosť, trápenie. Stane sa mi, že počujem nejaký príbeh, a hoci je zaujímavý, silný, nechá ma ľahostajným. Potom zistím, že niečo podobné zažil niekto z môjho okolia, a zrazu sa mi situácia zdá jasnejšia. Už je spojená s konkrétnejším charakterom. Vnímavejší som samozrejme vtedy, keď sa ma to nejako dotýka. Ale to nie je len moja vlastnosť, to platí všeobecne pre každého. Čo vám ako autorovi rozsiahleho románového formátu napadne v súvislosti so slovami „stručnosť v literatúre“? - Asi skratka. Ale ešte som si ju neosvojil. Vstúpili ste na našu literárnu scénu dostatočne informovaný o jej spletitostiach a jemných odtieňoch? - Čítam každého slovenského autora (ak sa dá čítať), sledujem pôvodnú slovenskú literatúru, ale to, o čom hovoríte, asi patrí skôr niekam do zákulisia literatúry. Či do žumpy literatúry. To ma nezaujíma. Vnímam iba niekoľko časopisov, ktoré sa venujú literatúre alebo – širšie – umeniu. Nie som, ani nechcem byť, členom žiadnej organizácie, ani neviem, koľko ich je a kto v nich je. Nemám potrebu byť organizovaný. Spisovatelia, ktorí sa domnievajú, že stádovitosť im zabezpečí lepšie spoločenské postavenie, ktorí majú potrebu niekde byť, sú asi sami sebou neistí. Inštitúcia im asi dodáva pocit sebaistoty. Ešte poznámka: spoločenské postavenie spisovateľa zodpovedá pohľadu spoločnosti – štátu – na jeho úlohu. Ako vlastne spoločenské postavenie spisovateľa vnímate vy? - Ako odraz schopnosti tvorcu zaujať v spoločnosti také postavenie, aby jeho názor zásadne vyjadroval morálnu a kritickú reflexiu voči javom, ktoré spoločnosť nepomenuje, lebo ich nevníma alebo nechce vnímať. Nie je to kazateľ. Len výrazná individualita, ktorá reprezentuje určité morálne hodnoty. Nepoloží sa ako prostitútka pred mocnými, len aby pri nich mohla obliznúť smotanu moci. Vždy bude stáť na strane spravodlivosti, čestnosti, morálky. Ale nemám v tom ešte celkom jasno. Sú spisovatelia, ktorí sú apolitickí, a chápem ich. A sú takí, ktorí sú jasne politicky orientovaní, a tiež im rozumiem. Aké asociácie vôbec vo vás vyvoláva slovo „kritika“? Patrí k vašim obľúbeným? - Mám rád slovo kritika spojené s prívlastkom „citlivá“. Kto má rád kritiku? Umelec určite nie. Najmä, ak ho neposúva dopredu, ale brzdí, odpútava. Umelec potrebuje pochvalu, maximálne tak citlivo upozorniť na chyby. Akoby moje slová boli v rozpore s predchádzajúcimi vetami, však? Veď bez kritiky sa nebude ďalej posúvať. Kritika – či skôr nepochopenie – ma demotivuje, ale zas musím podotknúť, že kritické slová od vydavateľa Bagalu či Ballu som akceptoval. Časom. Najprv som vzbĺkol, nechápal. Bral som to osobne. Neskôr sa mi to v hlave rozležalo a vnímal som hodnotu slov, ktoré mi nadelili. Čo by vás dokázalo zabrzdiť, zablokovať tak účinne, že by ste prestali uvažovať o ďalšom literárnom účinkovaní? - Vlastná neschopnosť byť voči sebe dostatočne kritický? Vonkajšie okolnosti si nedokážem predstaviť. A vnútorné? Asi vtedy, keby som začal cítiť, že už nemám o čom písať. Svoj román ste nazvali „spoločenským“. Rozmeňte to na drobné: písali ste ho s vedomím, že je to jediná pravdivá vízia súčasnej reality? - Spoločenským som ho nazval preto, že sa mi to zdalo najbližšie. Ale možno práve „kritika“ nájde označenie, ktoré bude výstižnejšie. Pri písaní som nemyslel na to, či je to „jediné“ pravdivé zobrazenie reality. Určite nie je. Ani si to neosobujem. Súčasnosť je pre mňa nutným pozadím, nie cieľom. A uprednostnil by som slovo „presvedčivý“, to presnejšie vystihuje moju predstavu o zachytení reality. Ale mňa zaujíma človek, jeho správanie sa, jeho schopnosť či neschopnosť vidieť seba, zložitosť sveta, rozpory medzi rečami a skutkami etc. Súčasná realita je kulisa, ktorá dodáva farbu, vône, chute. Prítomnosť poznám najlepšie. Minulé životy si tak dobre nepamätám. „Vypísali“ ste si svoj súkromný register rozčuľujúcich javov v románe alebo ešte máte k nemu čo pridať? - Asi je problém každej prvotiny, že tam autor chce dostať všetko. Nevyhol som sa tomu ani ja. Keď som ešte fungoval v reklame, vravieval som, že každý režisér, ktorý nemá nakrútený celovečerný film, ho chce dostať do tridsaťsekundovej reklamy. Nechcem písať iba o rozčuľujúcich javoch. Naopak, rozčuľovalo by ma to. Teraz píšem komornú vec, úplne niečo iné. Láska, vzťah, city, potreba mať niekoho rád. Prvotina bola pre mňa náročná aj preto, že tých tém, o ktorých som chcel písať, bolo veľa. Už je to za mnou. Písanie ma baví. Mám témy na dva životy a nie je to o javoch, ktoré rozčuľujú. Pavol Weiss (1962), po absolvovaní gymnázia pracoval ako vodič, závozník a kurič. Neskôr vyštudoval scenáristiku a dramaturgiu na FAMU v Prahe, publikoval v Romboide, Smene na nedeľu. Písal filmové a TV scenáre, rozhlasové hry a poviedky. Po skončení školy pracoval a podnikal v reklame a v marketingovom poradenstve. Žime, potom uvidíme je jeho prozaický debut. V príbehu Viktora a jeho spoločníka Alexa autor odhaľuje korupciu v politike a v podnikaní. Viktor namiesto rodiny uprednostňuje mladú milenku. Až strach o syna ho prinúti zmeniť povrchný prístup k životu. Filmovo napísaný príbeh s ľahkosťou a iróniou bez moralizovania zobrazuje prítomnosť. Túžba po bohatstve mení charaktery bývalých kolegov, z ktorých sa po desiatich rokoch podnikania stávajú protivníci.

Zhovárala sa Zuzana Belková Autorka je redaktorka Slovenského rozhlasu