Reklama
Reklama

List kolegovi Ľubomírovi Tomáškovi

Milý Ľubko, Váš text, uverejnený v Slove 5/04, je výborným podnetom pre premýšľanie. Je tiež, vďaka zjednodušeniam, elegantný. Viete, že sa často zastávam „geniálneho zjednodušovania“ ako metódy poznávania sveta a ľudí. Obávam sa však, že hoci analytická časť Vášho textu má takýto charakter, jeho závery sú zjednodušením, ktoré – v jeho rozhodujúcej (v prípade článku v slovenskom týždenníku)
Počet zobrazení: 798
10_karikatura-m.jpg

Milý Ľubko, Váš text, uverejnený v Slove 5/04, je výborným podnetom pre premýšľanie. Je tiež, vďaka zjednodušeniam, elegantný. Viete, že sa často zastávam „geniálneho zjednodušovania“ ako metódy poznávania sveta a ľudí. Obávam sa však, že hoci analytická časť Vášho textu má takýto charakter, jeho závery sú zjednodušením, ktoré – v jeho rozhodujúcej (v prípade článku v slovenskom týždenníku) normatívnej podobe, ale aj v jeho podobe čisto poznávaco-deskriptívnej – je zjednodušením prílišným a vari nedomysleným. „Cieľom slovenskej akademickej komunity by malo byť vypestovať kult egoistického učiteľa“ – to je hlavná idea Vášho článku. Zdá sa mi, že ste jednoducho podľahli autonómnej dynamike textu: ako by počiatočné podmienky, bystrý postreh o jednom type slovenského univerzitného „intelektuála“, vnútili Vášmu písaniu, priam nezávisle od Vašej vôle, jeho celý ďalší priebeh. Moje pochybnosti sa týkajú dvoch oblastí: (I) Ako zástanca „naturalizácie“ sféry toho, čo bolo dosiaľ len predmetom kultúrnych vied, oceňujem biologický pohľad na človeka a spoločnosť. A teda aj využitie poznatkov a argumentov Hamiltona či Dawkinsa a iných, ako ste to urobili v tomto texte, ale i inokedy. Jednako, myslím si, že termíny „sebectvo“ a „altruizmus“, ktoré používame v biológii, majú v nej čisto metaforický charakter a svoje autentické použitie (bez úvodzoviek) majú iba vo výklade ľudských záležitostí. Pripomeňme si: Podľa výkladového Cambridgeského slovníka „sebecký“ (selfish) je taký tvor, ktorý sa stará iba o to, čo chce alebo potrebuje, bez toho, aby bral do úvahy potreby alebo priania iných ľudí. Vo Websterovom slovníku „sebecký“ je ten, ktorý sa stará iba o uspokojenie vlastných želaní a je ochotný kvôli tomu obetovať city, potreby atď. iných. Keď sa biologické metafory spätne aplikujú na ľudské záležitosti, vzniknú nepríjemné, a vari aj nebezpečné, nedorozumenia. Je vecou zásadnej dôležitosti odlišovať evolučné homológie od metafor. „Sebecký gén“ je už dnes aj pre samého Richarda Dawkinsa podstatne menej „sebecký“, než bol v jeho prvej knihe, už „kooperuje“ s inými, ba hranice medzi ním a inými „sebcami“ sa celkom rozmazávajú či strácajú. No naďalej je to iba metafora. Gén (rovnako ako metafora o jeho „sebectve“) pretrváva, pretože pretrváva, platí „ontický princíp“ („svet je taký, aký je, lebo niektoré entity trvajú dlhšie ako iné“) – a nič viac. Gén nemá nijaké „sebazáujmy“. To sa, samozrejme, vzťahuje aj na „altruistické“ včelie robotnice, na ktorých význam termínu demonštrujete. Ale vzťahuje sa asi aj na sliepku, ktorá vysedí svoje vajcia a kvôli kurčiatkam je „ochotná“ obetovať svoj život – aby, keď trochu vyrastú, ich aktívne odháňala od seba. Je tak evolúciou naprogramovaná: hoci sa v dvoch fázach vývinu svojich potomkov správa protikladne, v jednej i druhej koná v ich „záujme“; a tým aj v „záujme“ svojich vlastných génov. Situácia súčasného človeka je iná. Preto ľudský svet síce možno – a aj bezpodmienečne treba! – vykladať cez biológiu, ale nemožno a neslobodno ho na ňu redukovať (v tomto pohľade sa vari odlišujem od E. O. Wilsona). (II) Evolúcia, ako postupuje dopredu a nahor, generuje vyššie a kvalitatívne nové roviny. Takto „sa vynorili“, emergovali u živočíchov emócie. Takto medzi nimi emergovala u človeka (možno ako prejav objavenia sa „zrkadliacich neurónov“) empatia. Empatia sa nedá odvodiť ani z inkluzívneho, ani z reciprokého altruizmu; a nie je génovým ani ekonomickým nepotizmom. Je však jedným zo závažných zdrojov ľudskej schopnosti sebaprekročenia, transcendencie. Iným zdrojom transcendencie, ktorý som viackrát v minulosti analyzoval, je ľudská mýtofília, potreba a záľuba v mýtoch. A ešte iným je jedno z viacerých vlákien evolučnej útky (warp), v progredujúcej evolúcii čoraz prominentnejšie, vlákno tvorivosti. Nič z toho nie je, podľa môjho názoru, redukovateľné na nižšie biologické roviny, a teda ani vysvetliteľné z nich. Takto tiež z biologickej evolúcie emergovala kultúrna evolúcia s mémami. Mémy, ako gény, majú svoje vlastné „sebectvo“, i svoj „altruizmus“, možno často „parazitujú“ na ľudských biologických danostiach, ale každopádne sa aj na ne vzťahuje ontický princíp: jednoducho pretrvávajú tie, čo pretrvávajú. Dodatočne, a posteriori, nachádzame rôzne príčiny tohto pretrvávania. Takto vidíme – tento argument som rozvinul vo svojej štúdii o prírodopise komunizmu a často ho používam inde – , že moderná spoločnosť sa zachováva iba „zásluhou“ mnohých mémov (a opačne: tieto mémy iba „vďaka“ nej), ale „zásluhou“ práve týchto mémov je aj to, že sa „human beings“ stali „humane beings“ – biologický druh Homo sapiens sa humanizoval. Keď sa tieto špecifické mémy vytratia, spoločnosť klesne na úroveň existencie malých skupín zo savany a človek sa vtedy spätne zredukuje na svoj biologický „stržeň“. Ku chladne vedeckému poznaniu nepatrí len konštatovanie o ľudskej prirodzenosti (či, presnejšie, prírodnosti), čo si nesieme zo savany a čo sa za krátke evolučné „mrknutie oka“ nemohlo zmeniť. Patrí k nemu aj poznanie existencie všetkých týchto nových kultúrnych vrstiev, zahrňujúcich mýty, rozvinutý a prekvitajúci sebaklam (s podstatnou výhradou: je dokonalý, poctivý sebaklam naozaj ešte klamom?), všetky možné druhy ritualizácie (ktorá znamená, v lorenzovskom chápaní, využitie konkrétnych produktov evolúcie v rozdielnych kontextoch, na nové účely). Bez týchto vyšších vrstiev by taký komplexný útvar, ako je moderná spoločnosť, nemohol, myslím si, vôbec existovať; a pri ich erózii je jej trvanie labilizované a ohrozené. Uvediem, trochu náhodne, štyri fakty paradigmatického charakteru: (1) Tvorivosť. Samozrejme, tvorivý vedec či umelec môže byť extrémne sebecký, slávybažný, zlý, neschopný empatie. Ale nič z týchto jeho vlastností nevysvetľuje ani jeho tvorivosť, ani jeho tvorbu, ani produkty jeho tvorby. Nič z toho nie je podmienkou, ale ani určujúcou príčinou a vysvetlením jeho diela. Tvorivý človek často nedbá na svoje zdravie, nejde mu o zárobok, nekalkuluje. Najmenej zo všetkého je skutočný tvorca vypočítavcom, aj keby hneď bol slepo egoistickým. Nedá mi nezacitovať Norberta Wienera z jeho knihy Kybernetika a spoločnosť: „Pravdupovediac, umelca, spisovateľa a vedca musí viesť taký neprekonateľný impulz k tvorivosti, že hoci by sa ich práca neplatila, mali by oni platiť za to, že môžu túto prácu vykonávať.“ Hegel vymyslel pekný termín „lesť ducha“ – podľa neho Svetový Duch používa takýchto ľudí ako nástroj na to, aby sa sám mohol rozvinúť. Toto konštatovanie platí, aj keď zameníme Svetového Ducha za gény a mémy. Lenže vďaka tomu je vôbec možná ľudská kultúra a vďaka nej komplexná civilizácia. Tvorivý človek, „obetujúci sa“ až do sebazničenia, je „altruistom“ voči komu? Voči Svetovému Duchu? (2) Zhubným, ba, poviem bez preháňania, tragickým prepojením medzi dawkinsovským úvodzovkovým „sebectvom“ („snahou“ génov o ich vlastné pretrvanie) a neúvodzovkovým sebectvom, ako mu bežne rozumieme v hovorovom jazyku (v tom zmysle, ako som citoval z výkladových slovníkov) vzniká absurdný záver, že matka, ktorá miluje svoje dieťa, pretože táto láska jej poskytuje intenzívnu príjemnosť, je vlastne sebec. Aký to nezmysel: ľudská rodičovská (ale, koniec koncov aj erotická, ba akákoľvek iná) láska ako prototyp sebectva! To, že mnohí rodičia sú egoistami, aj voči vlastným deťom, nerobí tento nezmysel menej nezmyselným. (3) Človek prišiel na to, že sliepke môže dať vysedieť kačacie alebo husacie vajcia a ona sa vyliahnutým mláďatám venuje rovnako oddane (a keď odrastú, ich rovnako agresívne odháňa od seba), ako čo by to boli nosiče, „vehikly“, jej vlastných génov. Je to paradigmatický príklad človekom veľmi zmnoženej ritualizácie („lesť človeka“ voči Svetovému Duchu?), ktorá je vedľa empatie univerzálnym javom v ľudskej spoločnosti. A zrejme aj podmienkou prosperujúcej civilizácie. Tak sa to v kultúrnej evolúcii vyselektovalo: pôvodné biologické mechanizmy neslúžia už „sebecky“ vlastným génom, ale iným účelom. Činom, dielom, a nie čírou biológiou motívov (ktoré pritom u človeka majú aj iné vrstvy než len biologickú) sa v spoločnosti premeriava sebectvo alebo altruizmus. Koniec koncov, ani sebectvo, ani altruizmus nie sú „vecami“ – je to konkrétna činnosť, procesy, prejavy správania. (4) Pri viacerých príležitostiach som už odsúdil zneužívanie podobenstva Adama Smitha o pekárovi, ktorý poskytne blaho nasýtenia mnohým ľudom, pričom mu na nich figu záleží a nesleduje nič iné iba svoj vlastný zisk. Toto naivné zneužitie som označil za základ komického mudrlanstva dnešných nedovzdelaných pseudoliberálov, pre ktoré som navrhol názov paraliberalizmus. Smith podobenstvom pekára vysvetľoval fungovanie ekonomiky, ale nie fungovanie človeka. Adam Smith bol morálnym filozofom. Jeho prvá kniha sa venovala citu sympatie ako podstatnej charakteristiky ľudských bytostí, podmieňujúcej fungovanie spoločnosti ako celku (ktorej ekonomika je iba malou časťou). Ľubko môj, viete, že sebapozorovanie, introspekciu, propagujem ako metódu výskumu, ktorú by bolo treba zaviesť, či skôr rehabilitovať. Nože, skúste ju aplikovať na seba. Nedrží Vás na slovenskej univerzite iba racionálny výpočet strát a ziskov „egoistického učiteľa“, čo si budeme nahovárať! To by ste už dávno robili výskum a vyučovali študentov na nejakej elitnej americkej univerzite. Som si istý, ako Vás poznám, že vôbec, ale vôbec nie ste typom sebeckého človeka. Je to naopak, pretože Vaša „sebarealizácia“ – aby som použil Váš termín, s ktorým ste hlásanie potreby kultu egoistického učiteľa spojili – zahrňuje také potešenia, ako je sympatia, empatia, priateľstvo, láska, radosť z nachádzania symetrie a harmónie, rozkoš z hry, ktoré nemajú nijakú súvislosť s dawkinsovským úvodzovkovým „sebectvom“. Ale ani nie s autentickým sebectvom tých Vami pranierovaných ľudí, čo rečami o altruizme, či prípadne o službe národu či ľudstvu, jednoducho zakrývajú svoju obmedzenosť alebo neschopnosť. Samozrejme, primárne sú to Vaše vlastné potešenia, lenže nimi obohacujete aj svoje okolie a ich plody sú na prospech iným ľuďom, nie iba Vám. Mimochodom, vôbec dawkinsovsky neslúžia Vašim génom. (Hádam skôr obrátene.) Takže nielen v bežnom zmysle, ale ani v zmysle biologickej metafory nemožno takéto potešenia, a činy, ku ktorým vedú a ktoré sú však zároveň ich podmienkou, označiť za egoizmus. Obmením Váš návrh: pestujme a presadzujme kult takýchto krásnych potešení! Liek na naše neduhy, Vami tak prenikavo a prepotrebne analyzovanými, chápem teda ináč, než ste vo svojom texte navrhli. Ani by som hádam nebol vo svojom názore taký kategorický a ani Vás neoslovoval verejne cez časopis, v ktorom Váš text vyšiel, keby som sa neobával, že Vás tí, čo Vám závidia, budú zlomyseľne označovať za programového egoistu. Čo je horšie, že by tí z našej učiteľskej a vedeckej komunity, ktorých spoločne posudzujeme a odsudzujeme ako naozaj sebeckých jedincov, mohli vo Vašom texte hľadať ospravedlnenie a posvätenie svojho konania. Nechcel by som, aby niekto zaradil medzi vyznávačov paraliberalizmu aj Vás, úspešného učiteľa s veľkým vplyvom na mladých ľudí. V dobe, keď prudká dynamika sveta labilizuje všetky hodnoty a tým ohrozuje celú stavbu civilizácie, téza, že „jedinec najviac prospieva spoločnosti a ľudstvu vtedy, keď premyslene a cieľavedome sleduje iba svoje vlastné záujmy“, je najnechutnejším, ale aj najnebezpečnejším, bludom. Autor je biochemik; prvý postkomunistický minister školstva SR

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama