Reklama
Reklama
www.svetla.sk

Kolobeh elít

Elity vznikajú, slabnú, upadajú a odchádzajú, nahrádzajú sa inými. A nedá mi nedodať – „modifikované“ sa vracajú. To všetko na úrovni sociálnych zákonitostí a spoločensko-politických podmienok jednotlivých historických období. Slovensko tých historických etáp a s nimi spojených prevratov zažilo za posledných sto rokov niekoľko.
Počet zobrazení: 1659
16-m.jpg

Anthony Giddens: Důsledky modernity. SLON 2003, 200 strán, 289 Sk Anthony Giddens: Sociologie. Argo 2000, 596 strán, 914 Sk Miroslav Jodl: Teorie elity a problém elity. Victoria Publishing 1994, 156 strán Ivo Možný: Proč tak snadno.... SLON 1999, 140 strán, 115 Kč František Svátek a Irena Koutská (ed.): Politické elity v Československu 1918 – 1948. Sešity Ústavu pro soudobé dějiny, zv. 20, AV ČR 1994, 260 strán Elity vznikajú, slabnú, upadajú a odchádzajú, nahrádzajú sa inými. A nedá mi nedodať – „modifikované“ sa vracajú. To všetko na úrovni sociálnych zákonitostí a spoločensko-politických podmienok jednotlivých historických období. Slovensko tých historických etáp a s nimi spojených prevratov zažilo za posledných sto rokov niekoľko. Zmena režimu však na rozdiel od zmeny v myslení a konaní ľudí prebehne nepredstaviteľne rýchlo. Kto elity sú? Kto býval, je, bude takto označovaný? „Elita“ sa totiž ešte nedávno chápala, a opäť chápe, negatívne a pojem „elitárstvo“ a rôzne jeho varianty znamenajú skôr pejoratívne označenie. Historik Guy Chaussinand-Nogaret definoval pojem elita ako „frakciu obyvateľstva, v ktorej sa koncentruje moc, autorita a vplyv, pričom základom ich výsadného postavenia je kombinácia rodu, vedomostí a peňazí“. Existujúca nerovnosť medzi členmi spoločnosti v ekonomickej, politickej a kultúrnej oblasti, ale i nerovnosť v osobných vlastnostiach a schopnostiach každého jednotlivca sú tak predpokladom vzniku rôznych sociálnych skupín. Každá spoločnosť, od Platóna a jeho hierarchizácie spoločnosti, cez fašizmus, nacizmus a iné autoritatívne a „polofašistické“ režimy, až po súčasné moderné diktatúry a demokratické spoločnosti, sa totiž v prvom rade zaujíma o rozdiely medzi ľuďmi na základe ich schopností a talentu. Úlohu pri tom zohrávajú podmienky danej spoločnosti pre rozvoj nadaných jednotlivcov a priestor pre ich realizáciu. Skupina ľudí vytvára mocenskú elitu, ktorá má možnosť zasahovať do života iných ľudí, rozhodovať v ich mene alebo za nich o dôležitých otázkach vývoja a fungovania spoločnosti, často so striedavým retardačným a progresívnym efektom (Pavol Bunčák). Medzi spoločenskou (mocenskou) elitou a ľuďmi (verejnosťou) existuje vzťah vzájomného záväzku, ktorý má (by mal mať) zo strany verejnosti charakter poverenia a zo strany elity charakter dobrovoľne prijatej povinnosti. Elity nie sú len „mostom“ pre transfer modernizačných prvkov (novôt) do prostredia, ale aj tvorcami myšlienok mienkotvorného procesu. Rôzne sociálne štruktúry a mocenské systémy sú podnetom na vznik rôznych teórií elít. Sociológ Anthony Giddens chápe pojem elita ako kategóriu, ktorú je možné aplikovať na skupiny jednotlivcov vo všetkých sociálnych činnostiach. Ako konkrétne prípady uvádza hercov, národohospodárov a politických vodcov. Posledne menovaní sa vyznačujú popredným umiestnením v sociálnych organizáciách s vnútornou štruktúrou autority. Skutočnosť, že určitý jedinec má formálne znaky autority, ešte nemusí znamenať, že sa aktívne podieľa na tvorbe a vydávaní mocenských rozhodnutí. Giddens si uvedomuje tento rozpor a pokladá ho za jeden z najdôležitejších problémov výskumu elít. V štruktúre elitných skupín sledoval dve roviny integrácie: sociálnu a morálnu. Sociálna integrácia je daná frekvenciou a charakterom sociálnych kontaktov a vzťahov medzi elitami, ktoré môžu mať rôzne formy ako uzatváranie manželských zväzkov medzi príslušníkmi rodín v elitnom postavení, sociálny kontakt s ľuďmi, ktorí stoja na čele elitných inštitúcií, a frekvencia priamych „konzultatívnych“ zväzkov medzi elitami. Morálna integrácia zodpovedá charakteru prijímania spoločných ideí a spoločného morálneho étosu a celkovej solidarite v rámci elitnej skupiny. Giddens svojou teóriou akoby naznačoval, že do elitných skupín môžu vstupovať jednotlivci bez ohľadu na prvotný triedny pôvod či výchovu a vzdelanie. Jedinec svoje postavenie v rámci spoločenstva získava aj „automaticky“ – napr. dôstojnosťou rodiny, v ktorej sa narodil – vtedy hovoríme o vrodených elitách. Vlastným úsilím, sebadisciplínou, dosiahnutím vzdelania, postupom na spoločenskom rebríčku môže príslušník komunity tiež nadobudnúť elitné postavenie – získané vlastnou iniciatívou. O pripísanom elitnom statuse hovoríme, ak pozícia človeka dosiahne v hierarchii prestíže v skupine alebo spoločenstve vyššie, resp. najvyššie miesto, čo mu pripíše z jeho postavenia vyplývajúce výhody a zaradenie. V slovenských, resp. československých reáliách sa o konkrétnych teóriách elitných skupín do roku 1989 nedalo hovoriť. Naša sociológia a politológia tak nemohla vykázať rozsiahle pôvodné práce venované tomuto fenoménu. Až kniha Miroslava Jodla Teorie elity a problém elity z roku 1969 (druhé, doplnené vydanie vyšlo roku 1994) vyrovnáva dlh. Po roku 1989, keď sa slovo elita objavuje čoraz častejšie, začína sa vo väčšej miere tento pojem analyzovať v oblasti politologickej, sociologickej a historickej. Istou výnimkou bola len slovenská etnológia, ale i tá sa zaoberala skôr chudobnou väčšinou než mienkotvornou elitnou menšinou. A to ako v dedinskom, tak aj mestskom prostredí. Základným východiskom pre postavenie každého jedinca bola majetková, či skôr profesijná príslušnosť k istej spoločenskej vrstve. V rámci nej potom dochádzalo k ďalšej štrukturácii. Toto zaradenie však vôbec nemuselo byť definitívne – stále totiž existovala možnosť postupu na spoločenskom rebríčku miestnej society. Sebadisciplína a usilovnosť jednotlivca mohli s určitou dávkou šťastia viesť k pozitívnej sociálnej mobilite, k získaniu uznania v očiach ostatných, spojeného s lepším spoločenským postavením. Veľká časť filozoficko-esejistickej literatúry predpokladá, že na zrod elít je potrebný dlhý čas – najmenej tri generácie, skôr však niekoľko storočí, predpokladá teda spojenie pojmu elita s privilégiami aristokratického rodu. Na slovenskom vidieku sa však o elitách so „šľachtickým“ pozadím dá hovoriť len v období prvej republiky. Existovali však iné kritéria, ktorými bol ich vznik, pretrvanie a zánik ovplyvnený. Ako hovorí Vilfredo Pareto, „rozsah elity je daný rozsahom a pestrosťou ľudskej činnosti. Ľudia sa v nej môžu uplatňovať rôzne: nepatrne, priemerne, silno“. Z hľadiska štruktúry spoločnosti je možné rozdelenie elít na výkonné, politické a ekonomické – takéto delenie elít uplatňuje aj Ľubomír Lipták vo svojej eseji Strategické elity. Výkonnými elitami v dedinskom prostredí prvej polovice 20. storočia boli predstavitelia štátnej a cirkevnej správy, súdov, štátnej polície, školy, železnice, pošty. Príslušníci týchto elít predstavovali aj miestnu inteligenciu. Najdôležitejšie a najváženejšie miesto zastával miestny notár, učiteľ – organista, riaditeľ školy, kňaz. Privilégiá vyplývajúce z ich postavenia požívali aj ich rodinní príslušníci. Výkonné elity disponujú istým politickým, kultúrnym a ekonomickým kapitálom. Kultúrny kapitál predstavovala odbornosť, schopnosť zvládnuť profesionálne problémy, politický kapitál tvorilo šľachtictvo, neskôr politická strana. Približne do polovice 20. storočia bol kultúrny kapitál na prvom mieste – podmienkou, politický kapitál bol dôležitý až na mieste druhom – bol skôr výhodou. Potom sa táto hierarchia obrátila. (Ľ. Lipták) Politické elity sa vo väčšom počte začali na dedine objavovať až po roku 1948, keď prestali platiť zaužívané zvyky, pravidlá a spôsoby formovania výkonných elít „zvnútra“, z vlastných zdrojov. Za akési politické elity v tom najjemnejšom zmysle slova môžem označiť buď predstaviteľov miestnej politickej strany (ak nejaká existovala), alebo richtárov obce, zvolených najčastejšie z najbohatších gazdov. Po znárodnení si monopolné postavenie „vynútili“ narýchlo kvasení robotnícki predstavitelia štátnej a komunistickej moci. Ignorovanie vzdelania ako predpokladu kvality bolo pre vtedajšiu našu spoločnosť charakteristické. Pri ekonomických elitách je potrebné vychádzať z faktu, že tak ako existuje veľmi úzky vzťah medzi ekonomikou a politikou, rovnako úzke prepojenie je aj medzi ekonomickými a politickými elitami. V dedinskej societe ich predstavovali bohatí gazdovia, statkári, príslušníci zemianskych rodov, obchodníci, remeselníci, fabrikanti. No tri deštrukčné vlny – počas druhej svetovej vojny, po jej skončení až do znárodnenia a po roku 1948 – spôsobili ich úplné zdecimovanie. Striktné vymedzenie jednotlivých elitných skupín a ich príslušníkov neexistuje. Existuje však medzi nimi akési pnutie, ktoré v procese historicko-politických zmien spojených s modernizačným procesom spôsobuje, že sa tieto elity vyznačujú istou kontinuitou. Modernizácia neznamená odhodenie tradícií, isté časti elít prechádzajú cez tieto „prevraty“ a zmeny a „čosi“ si zo svojho potenciálu udržiavajú. Je to však primálo na to, aby sa tieto elity prirodzenou cestou sformovali do niečoho, čo znovu dokáže vykonávať svoje pôvodné poslanie. Ako píše Ivo Možný, nemôžeme očakávať, že po zmene spoločensko-politických pomerov nastane totálna zmena spoločenstva, a tým aj zmena elitných skupín. Bolo by skutočne naivné domnievať sa, a kolektívna pamäť to aj potvrdila, že „od zajtra“ spoločnosť vymení všetkých, ktorí sa dovtedy podieľali na jej existencii. Elita starej správnej moci a ekonomického systému s použitím svojho kultúrneho a sociálneho kapitálu najčastejšie totiž prechádza cestou sociálnej zmeny so zachovaním podstatnej časti svojho osadenstva.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama