Reklama
Reklama

Srbi a Albánci si sadli za jeden stôl

Najťažší krok býva vždy ten prvý. A ten v utorok 14. októbra urobili. Štyri roky po skončení vojny sa pri jednom stole zišli Srbi a kosovskí Albánci. Témou ich prvého oficiálneho stretnutia boli konkrétne problémy v oblasti energetiky, dopravy a telekomunikácií, ale aj návrat utečencov a osud nezvestných a unesených.
Počet zobrazení: 527
8-m.jpg

Najťažší krok býva vždy ten prvý. A ten v utorok 14. októbra urobili. Štyri roky po skončení vojny sa pri jednom stole zišli Srbi a kosovskí Albánci. Témou ich prvého oficiálneho stretnutia boli konkrétne problémy v oblasti energetiky, dopravy a telekomunikácií, ale aj návrat utečencov a osud nezvestných a unesených. Dialóg, ako stretnutie nazvali organizátori, to nebol. Najvyšší predstavitelia Srbska a jeho južnej provincie Kosova síce hovorili o svojich požiadavkách a predstavách, slová však adresovali vzduchu. Stále im totiž bolo ťažké pozrieť sa na druhú stranu stola na svojho partnera. Srbskú stranu zastupoval premiér Zoran Živković a vicepremiér a šéf Koordinačného centra za Kosmet Nebojša Čović. Z Prištiny do hlavného mesta Rakúska, kde sa stretnutie konalo, prišiel prezident Kosova Ibrahim Rugova a predseda parlamentu Kosova Nedžat Daci. Títo páni si medzi sebou ani nepodali ruky. Veď prečo aj, každý bojuje za svoje záujmy, za desaťtisíc kilometrov štvorcových Kosova. Srbi kosovskú delegáciu nepovažovali za reprezentatívnu, pretože hoci sa hovorilo o konkrétnych problémoch, chýbali predstavitelia výkonnej moci v Kosove. Premiér Bajram Redžepi odmietol rokovať so Srbmi a pre jeho rozhodnutie nemohol na stretnutie odcestovať ani minister v kosovskej vláde a zástupca kosovských Srbov Milorad Todorović. Kosovo teda zastupovali v Hofburskom zámku iba Albánci, hoci podľa štatistík v regióne žije 24 rôznych národnostných menšín a etnických skupín. Rozhovory mali byť v duchu politiky Európy voči Kosovu „najprv štandardy, potom štatút“, požiadavky Albáncov však očividne smerovali k jedinému. Nezávislosť. Napríklad žiadali, aby srbská strana nebránila kosovským železniciam stať sa členom Medzinárodnej železničnej únie. Ďalej by podľa nich srbská pošta PTT mala uznať Poštu Kosova. Albánci tiež vytiahli svoju starú pieseň o kosovských ŠPZ. Doterajší šéfovia civilnej správy UNMIK pomaly krok za krokom dávali Albáncom symboly podporujúce snahy o nezávislosť. Kosovčania, napriek tomu, že sú stále občanmi Srbska, respektíve únie Srbsko a Čierna Hora, majú svoje občianske preukazy a pasy. Na obecných, mestských úradoch namiesto štátnej srbskej zástavy vejú zástavy susedného štátu, Albánska. Ich sen o samostatnom štáte sa naplnil aspoň v podobe poznávacích značiek na autách. S kosovskými tabuľkami 123 KS 456 sa však dá pohybovať len na území Kosova, Albánska a Macedónska, kde tiež žije početná albánska menšina. Požiadavka albánskej delegácie bola nereálna. Ak by Belehrad povolil používanie týchto ŠPZ na celom území Srbska, fakticky by tak povedal áno odtrhnutiu sa jednej časti teritória svojej krajiny. Medzi požiadavky Prištiny ďalej patrilo zrušenie alebo zníženie päťpercentných daní, ktoré zaviedol Belehrad pre tovar idúci do Kosova, predĺženie plynovodu z Nišu do Kosova a tiež zabezpečenie úplných údajov o zmiznutých osobách. Jedinou požiadavkou Srbov, ako oni sami povedali, je dodržiavanie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN 1244, teda rešpektovanie územnej integrity štátu. Stretnutie ťažko označiť za vydarené či opačne. Hoci sa delegácie navzájom ignorovali, obe vydržali do konca, neopustili rokovaciu miestnosť a dokonca dospeli k historickej dohode. Od novembra by mali začať fungovať štyri pracovné skupiny, ktoré sa budú zaoberať konkrétnymi problémami – energetika, zmiznuté osoby, návrat utečencov, doprava a komunikácie. Skupiny azda budú pracovať a predstavitelia Európskej únie Javier Solana a Chriss Patten sa naďalej budú spokojne usmievať a tváriť, že pracujú pre stabilnejšiu Európu. Ani ich však nenapadne pozrieť sa na prácu UNMIK a KFOR, ktoré nedokážu zabezpečiť slobodný pohyb všetkých obyvateľov Kosova po celom jeho území. Kosovskí Srbi, rodina za rodinou, stále odchádzajú s naloženými autami, pretože nechcú žiť v strachu o holý život. A vtedy je už celkom jedno, či na ich aute je štátna alebo kosovská poznávacia značka.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama