Francúzsko je dušou európskej integrácie

Duša európskeho zjednocovania – to je najvýstižnejšia charakteristika Francúzska v kontexte Európskej únie. Krajina, ktorá stála pri zrode spoločnej Európy, sa významnou mierou zaslúžila aj o ideu jej rozšírenia. V poslednom období sa však Francúzsko vďaka svojmu prezidentovi Jacquesovi Chiracovi zviditeľnilo aj ako krajina, ktorá nielenže má jasnú predstavu európskej alternatívy zahraničnej politiky, ale je schopná ju aj dôsledne presadzovať. Áno, reč je o Iraku. Bol to práve Paríž, ktorý dokázal na pôde OSN povedať nie vojenským plánom USA proti Iraku. Z Washingtonu, z úst ministra obrany Donalda Rumsfelda si za to vyslúžilo Francúzsko zaradenie do zoznamu krajín „starej Európy“. Povestný sa stal vtedy výrok Roselyn Bachelotovej, francúzskej ministerky životného prostredia, ktorá slušným opisným spôsobom hodným dámy povedala Rumsfeldovi, že mu na to, čo si on myslí se... kašle. Prezident Chirac, reprezentujúci francúzsku pravicu, sa vo Francúzsku teší podpore nielen zo strany väčšiny politických strán, ale aj voličov. Je nutné pritom poznamenať, že vo Francúzsku, ktoré je parlamentnou republikou od roku 1875, funkcia prezidenta nie je iba reprezentatívna, prezident má oveľa väčšie právomoci ako napríklad na Slovensku a v podstate sa dá povedať, že je to on, kto určuje politiku štátu i v mnohých oblastiach. Chirac nastúpil do svojho úradu v máji v roku 2002 a bol zvolený drvivou väčšinou 82,4 percenta. Treba pravda dodať, že mu k tomu dopomohol krach ľavicového kandidáta Lionela Jospina a nevídaný úspech extrémistu Le Pena. V prvom kole volieb sa Le Pen umiestnil na druhom mieste pred Jospinom, a tak si aj francúzski ľavičiari – niektorí síce v gumených rukaviciach a doslova so zapchatým nosom – v druhom kole volieb zvolili za prezidenta radšej Chiraca. Úspech Le Pena, ktorý v prezidentských voľbách dokázal získať vyše 17 percent hlasov, je založený na xenofóbii a odpore k myšlienke európskej integrácie. Národný front, politická strana tohto bývalého výsadkára a veterána indočínskej a alžírskej vojny, razí heslo Francúzsko Francúzom a zasadzuje sa za odsun prisťahovalcov a obmedzenie práva na azyl. Má úspech najmä u robotníkov a nižšie vzdelaných vrstiev obyvateľstva. Le Pen sa už štyrikrát (v rokoch 1974, 1988, 1995 a 2002) usiloval o kreslo v Elyzejskom paláci, vždy však neúspešne. Chirac sa môže tešiť nielen silnému mandátu od voličov, jeho politiku podporuje aj rovnako zmýšľajúca – teda pravicová – vláda. V parlamentných voľbách v máji v roku 2002 zvíťazili strany pravicového stredu, a tak bol prezident ušetrený od nutnosti kohabitácie – týmto termínom sa vo Francúzsku označuje stav, keď je prezidentský úrad a kreslo premiéra rozdelené medzi ľavicu a pravicu. Tentoraz sa tak z vôle voličov nestalo, a preto budú mať počas ďalšieho päťročného volebného obdobia v 577-člennom Národnom zhromaždení pravicové strany 399 mandátov a ľavica iba 178 kresiel. Predsedom francúzskej vlády sa stal Jean Pierre Raffarin, ktorý je lídrom Liberálno-demokratickej strany. Politik, ktorý bol už vo vláde A. Juppého, bol aj šesť rokov poslancom Európskeho parlamentu a je priaznivcom myšlienky európskej integrácie. Jeho vláda však v súčasnosti čelí kritike zo strany Európskej únie za nedodržanie Maastrichtských kritérií. Rozpočtový schodok Francúzska presahuje povolené tri percentá, ktoré sú nutné na udržanie stability spoločnej európskej meny, eura. Pravicová francúzska vláda argumentuje tvrdením, že vysoký schodok rozpočtu si vyžiadali vysoké investície vlády do stimulačných ekonomických opatrení, čo sa v budúcnosti prejaví práve na väčšom prílive peňazí do štátnej pokladnice a teda prispeje aj k splneniu eurokritérií. Hospodársky rast vo Francúzsku dosiahol v roku 2002 totiž iba jedno percento a nezamestnanosť sa blíži k desiatim percentám. Unikátom priemyslu krajiny galského kohúta je najväčšia spotreba jadrovej energie. Vyše 73 percent elektriny vyrábajú pre francúzske podniky a domácnosti práve jadrové elektrárne. Zaujímavá je tiež skutočnosť, že Francúzsko má ako jedna z mála európskych krajín zákon, ktorý zaväzuje politické strany, aby minimálne polovica kandidátok do parlamentu bola ženského pohlavia. Vo svetových médiách sa Francúzsko ešte objavuje aj v súvislosti s korzickým problémom. Na tomto ostrove, ktorý patrí Francúzsku, sa zintenzívnilo hnutie za nezávislosť a snahy extrémistov sú neraz sprevádzané výbuchmi bômb a atentátmi. Ďalším unikátom Francúzska – oveľa príjemnejším, treba poznamenať – je výroba vína, v ktorej krajina každoročne súperí s Talianskom o svetový primát. rámik Francúzsko – fakty Rozloha: 547 030 km2 Počet obyvateľov: 60,1 milióna Priemerná dĺžka života: 75,5 roka muži / 83 rokov ženy Hlavné mesto: Paríž Najvyšší vrch: Mont Blanc, 4807 m Administratívne rozdelenie krajiny: 22 regiónov Mena: euro Hlavný vývozný artikel: strojárske výrobky, dopravné zariadenia, lietadlá, chemikálie Medzinárodné smerové telefónne číslo: 0033 Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.