Keby som nepísal, umrel by som od závisti

Kde ste sa zoznámili s Bábikou, Irinou a Hanou? … niekde hlboko v podvedomí sužovanom libidóznymi snami doznievajúcej puberty. Nespomínam si presne. Bolo to dávno. Minulý týždeň, myslím. Ako si ospravedlňuje svoju existenciu slovenský spisovateľ, ktorý kráča z rodnej dediny do dediny globálnej, kde mu nikto nebude rozumieť, pokiaľ sa nepodriadi pravidlám diktovaným pätnástimi minútami slávy? Nemám sa komu a prečo ospravedlňovať. Ani sebe nie. Písanie je činnosť, ktorá je nasmerovaná do verejného priestoru. Vo chvíli, keď napísané vytiahneme zo zásuvky, stáva sa špecifickým druhom tovaru. Publicitu potrebuje, je jeho transportérom. Sláva je jednou z polôh publicity. Kým je sláva dôsledkom písania, doprajem ju každému, kto o ňu stojí. Falošná skromnosť je rovnako trápna ako mediálne tupírovaná hlúposť bezduchých celebrít. Pokiaľ ide o mňa, učím sa písať, to je všetko. Pred rokmi som na ceste za rodnou dedinou pohladkal bezprizorného psa. Odvtedy sa túlam, štekám, nehryziem. Záchvaty permanentnej skepsy prekladám plnkou sedliackej činorodosti. Raz kyslej, inokedy sladkej – chutný ríteš, šťavnatý. Celkom ako od globálnej mamičky. Čo myslíte, prečo je smrť takou dobrou pohonnou látkou literárneho stroja? Myslím, že je to jej definitívnosť, čo ju robí takou sexy. Z každého stretnutia vychádzame zmenení. Zo stretnutia so smrťou nás dokonca vynesú. A dosť kašle na módu. Tak ako láska, pravé meno nášho života. … hm, toto sú veľké pravdy. Dať to do angličtiny a môžu ísť na tričká. Je literatúra zločin alebo trest? ... neviem. Nie je to trest. Ani zločin. Ak to je literatúra. Čítanie je životný štýl. Len nás, čitateľov, je menej ako napríklad futbalových fanúšikov. A ak sa chcem postaviť k písaniu, ako predpokladu literatúry, zo zorného uhla autora, je to dobrodružstvo. Keby som nepísal, umrel by som od závisti. Závidel by som vtákom krídla, rybám žiabre. Pánu Bohu fúzy, bradu aj papučky. Zhováral sa Peter Macsovszky