Európska škodoradosť?
„Potrestaj Francúzsko, ignoruj Nemecko, odpusť Rusom,“ slávne vyhlásenie americkej bezpečnostnej poradkyne Condoleezzy Riceovej, ktoré urobila po vzájomných potýčkach o Iraku v Bezpečnostnej rade OSN. Úspešná militaristická akcia proti Iraku, korunovaná bleskovým vojenským víťazstvom, bola pre Američanov veľkým zadosťučinením a zdrojom odvahy správať sa podľa tejto stratégie. Povojnové delenie koristi programovo ignorovalo záujmy Francúzska a Nemecka. Účasť veľkého poľského vojenského koridoru mohla zasa pripomenúť staré európske rany a naznačiť budúcnosť novej Európy – podľa Rumsfelda. Starorímske divide et imepra dostalo nový význam: ponižuj a panuj. Čo bolí, to prebolí. Po ďalšom neplánovanom 87-miliardovom navýšení účtu za správu Iraku v budúcom roku je v Bielom dome počuť hlasy: vojnu sme vyhrali, ale za mier by sa malo platiť spoločne. O európskych „umývačoch riadu po americkej večeri“ sa nehovorí už tak nahlas ako predtým, faktom však zostavá, že špinavého riadu sa v Iraku nakopilo viac, než si to jedna superveľmoc môže dovoliť. Amíci sa rozhodli pre návrat do OSN. Skúsili presadiť ďalšiu rezolúciu o povojnovom Iraku. Podľa The Economist sa v tomto kroku odráža zmena postoja amerických neokonzervatívcov. Ešte začiatkom roka malo byť Francúzsko zaujímavé vďaka niekoľkým kulinárskym receptom. Účasť „večne diskutujúcej“ OSN na riešení irackého problému sa pokladala za „zlý vtip“. Tak to aspoň tvrdil Max Boot, poradca amerického Národného výboru pre bezpečnosť. „Ak ďalšia rezolúcia OSN zmenší vypätie amerických síl, prečo sa o ňu neusilovať,“ zdôrazňuje dnes. Potvrdil tým to, čo mnohí hovoril pred krízou: sami to nezvládnu. Podobná zmena stavia práve tú časť Európy, ktorá Bushovej administratíve ukázala začiatkom roka červenú kartu, pred ťažkú voľbu. Odpustiť jej alebo ju potrestať unilaterárnym pobytom v Iraku? To je otázka. Po sobotňajšom stretnutí Gerharda Schrödera, Jacquesa Chiracka a Tonyho Blaira v Berlíne je jasné: pokušenie nechať ich v tom samých je veľké. Chirak trvá na svojom. Vojna v Iraku bola ilegálnym krokom. Schröder pripustil ochotu pomôcť pri výcviku irackých policajtov, ale v piatkovom vydaní New York Times odmietol miliardovú pomoc v podobe extra jednotiek pre správu Iraku. Povesť dobrej vôle Európanov zachránila tradičná rivalita a samoľúbosť. Francúzi nakoniec pripustili pomoc pri výcviku strážcov poriadku ako odpoveď na priveľkú ústretovosť nemeckého návrhu. Demokraciu a poriadok treba podporiť. A čo Irak? Mnohí sa majú prečo obávať demokratizácie. Nárast protiamerických nálad u väčšinových šiitov, prípadná autonomizácia Kurdov by mohli dostať v demokratických voľbách svoju legitimitu. Demokracia vytvára priestor pre fundamentalistickú islamizáciu Iraku. Nezabúdajme, že dnešná protiamerická nálada je proislamským, čiže protizápadným postojom. Aj po berlínskom summite sa zdá, že bez spoločného nepriateľa to medzi Európanmi a Američanmi skrátka neklapne. Stále dosť času na tichú škodoradosť?
