Cesta k Februáru 1948
Február 1948 sa dnes v Čechách často pripomína najmä v súvislosti s faktom, že sa komunisti postupne dostávajú z politickej izolácie. Dajú sa však robiť analógie medzi rokom 1948 a 2003? Oprávnenosť je asi taká, ako porovnávať rok 1918 s rokom 1948. Podľa súhrnných výsledkov pre celé Československo v májových voľbách v roku 1946 dostali komunisti 38 percent hlasov. Ak si však toto číslo vyrátame osobitne pre české krajiny a Slovensko, tak v Čechách a na Morave to bolo 40 a na Slovensku 30 percent. V českých krajinách komunisti zvíťazili a spolu s mandátmi sociálnych demokratov mali v parlamente tesnú nadpolovičnú väčšinu. Na Slovensku však Demokratická strana získala 62 percent a to sa v našich krajinách považovalo vždy za ústavnú väčšinu. Na Slovensku to bolo inak Hoci aj na Slovensku išlo z hľadiska výsledkov všetkých slobodných volieb, ktoré sa konali v druhej polovici 20. storočia, o úspech, ten nelegitimizoval nároky na neúmerne veľkú časť moci. Po voľbách nastúpila KSČ cestu okliešťovania právomocí slovenských mocenských orgánov. Z hľadiska vulgárneho sociologizmu mali komunisti zvíťaziť na chudobnom Slovensku a nie v českých krajinách, kde mali väčší vplyv stredné vrstvy. Lenže ľudovodemokratické reformy z roku 1945 zlepšili situáciu nielen tých najbiednejších, ale aj stredných vrstiev. Komunisti vytyčovali konkrétne perspektívy lepšieho života aj pre živnostníkov a roľníkov. Na Slovensku došlo z viacerých príčin, v porovnaní aj s vojnovým obdobím, k zhoršeniu životných podmienok. Komunisti sa pokúšali získať bývalých voličov HSĽS tak, že by vznikla katolícka strana. Hoci sa podarilo sformovať Stranu slobody, tá ostala politickým torzom bez väčšieho vplyvu. Nastúpil mechanizmus, ktorý poznáme aj zo súčasných slovenských politických pomerov. Voči silnému politickému nepriateľovi, ktorý mohol získať priveľkú moc, sa dokázali spojiť aj také politické sily, ktoré by za inej situácie viedli ostrý zápas. „Československá“ cesta k socializmu Ešte počas druhej svetovej vojny, v roku 1943, bola rozpustená Komunistická internacionála. Po vojne dokonca Stalin v besede s delegáciou britskej Labour party tvrdil, že každá krajina bude môcť ísť k socializmu svojou cestou a menovite vo Veľkej Británii táto cesta môže mať pokojnú, ba ústavnú podobu. Lenže krátko po oslobodení dochádza v krajinách, ktoré sa dostali pod sovietsky vplyv, k „obnove jednoty robotníckeho hnutia“. V tomto procese šlo o viac-menej nedobrovoľné zlúčenie komunistických a sociálnodemokratických strán. V sovietskej okupačnej zóne Nemecka tak vznikla Zjednotená socialistická strana Nemecka (SED), v Maďarsku Maďarská strana pracujúcich, v Poľsku Poľská zjednotená robotnícka strana atď. Aj na Slovensku sa počas Povstania uskutočnilo podobné spojenie, no s tým rozdielom, že KSS nezmenila názov. Po oslobodení sa síce obnovila sociálnodemokratická stranu ako Strana práce, ale vo voľbách v roku 1946 nedosiahla väčší úspech. Sociálnodemokratická strana mohla pôsobiť iba v českých krajinách. O „československej“ ceste k socializmu hovoril Klement Gottwald na 8. zjazde KSČ v marci 1946. Povedal, že politické a ekonomické reformy, ktoré sa uskutočnili po oslobodení, sú krokmi na ceste k socializmu, no táto cesta sa bude podstatne líšiť od tej sovietskej. Vyslovene napríklad zdôraznil, že nebude nastolená „diktatúra proletariátu“. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že napriek tomu, čo sa potom dialo v 50. rokoch, si túto predstavu zachovali mnohí komunisti a doslova ožila v roku 1948. Vtedy prijatý Akčný program KSČ vo verzii vydanej ČTK pre zahraničie mal podtitul Československá cesta k socializmu. Čoskoro po vojne však vývoj v ostatných východoeurópskych krajinách začal nadobúdať iný smer, na ktorý upozornil Winston Churchill vo svojom slávnom prejave na univerzite v americkom meste Fulton. Treba však pripomenúť, že bývalý britský premiér zdôraznil, že nemôže mať nijaké námietky voči tomu, čo sa dialo v Československu. Krízový rok 1947 Po roku 1948 sa zdôrazňovala jediná príčina veľkých hospodárskych ťažkostí, ktoré sa začali prejavovať v druhej polovici roku 1947, a to nebývalé sucho, ktoré ťažko postihlo československé poľnohospodárstvo. Týchto príčin však bolo viac. Citeľne sa napríklad prejavil odsun Nemcov. Továrne v pohraničí, ktoré vyrábali tovar na export, napríklad slávne české sklo, prestali pracovať alebo v lepšom prípade obmedzili výrobu. Nemecko, najmä západné okupačné zóny, začalo zväčšovať objem výroby a československý tovar narážal na konkurenciu. Ukázal sa aj rub nepochybného zlepšenia situácie pracujúcich. Hoci sa objem výroby znárodneného priemyslu značne priblížil k predvojnovej úrovni, náklady boli vyššie. Zároveň sa objavili aj slabiny v dovtedajšej koncepcii založenej na predpoklade vyvážených zahraničnoobchodných vzťahov voči Východu i Západu. Katastrofálna neúroda tieto problémy vyostrila. Lenže príčinou poklesu poľnohospodárskej výroby bol aj už spomínaný odsun Nemcov. Ich pôdu často dostali ľudia, ktorí nemali dostatočné skúsenosti a nedokázali dosiahnuť výnosy predchádzajúcich vlastníkov, navyše veľké plochy pôdy ostali neobrobené. Všetky politické strany sa zhodovali na tom, že situácia je vážna. Komunisti navrhli riešenie, ktoré bolo neprijateľné aj pre sociálnych demokratov – zavedenie tzv. milionárskej dane. Dá sa vysloviť predpoklad, že komunisti preto dávali prednosť nesystémovému riešeniu, ktoré mohlo mať jednorazový efekt, aby získali predovšetkým politické výhody. Lenže vedeli, že vhodná chvíľa na úplné prevzatie moci ešte nenastala. Ešte neovládali všetky mocenské pozície a „ľavica“ v ostatných stranách Národného frontu sa ešte nesformovala. Vyskúšali však niektoré metódy nátlaku, ktoré uplatnili neskôr – na začiatku roku 1948. Riešenie „slovenskej otázky“ Politickú hladinu na Slovensku rozbúrili dve aféry. Jednou z nich bol proces s prezidentom vojnového slovenského štátu Jozefom Tisom. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že to bol Alexander Mach, vojnový minister vnútra, kto niesol osobnú zodpovednosť za protižidovské opatrenia na Slovensku. Už sme spomínali, že za značnú časť svojho vplyvu vďačila Demokratická strana bývalému elektorátu HSĽS. Netreba hádam pripomínať argumenty, ktoré by boli odôvodnením, prečo by bolo vhodné, aby bol v prípade Jozefa Tisu trest smrti zmenený na dlhoročné väzenie. Presadzovaním trestu smrti chceli komunisti skompromitovať DS pred bývalými prívržencami HSĽS. Nakoniec sa ukázalo, že k rozkolu v Demokratickej strane nedošlo. Preto sa hľadal ďalší spôsob. Jedenásteho júna 1947 predložili komunisti na zasadaní vedenia Národného frontu v Prahe správu, kde tvrdili, že časť vedenia Demokratickej strany je spojená v ľudáckym podzemím. Komunisti žiadali, aby DS zrušila tzv. aprílovú dohodu, ktorá vraj umožnila preniknutie bývalých funkcionárov HSĽS na významné politické posty. Menovite správa spomínala generálnych tajomníkov DS J. Kempného a M. Bugára. Hoci DS tieto tvrdenia rozhorčene odmietla, NF ustanovil komisiu, ktorá mala za úlohu správu preveriť a navrhnúť opatrenia na očistu slovenského politického života. KSS potom uplatnila scenár, ktorý sa mal zopakovať vo februári 1948. Aktivizovali sa organizácie, kde mala kľúčový vplyv. Vyvrcholením bol zjazd závodných rád, ktorý sa konal 30. októbra 1947, žiadajúci demisiu Zboru povereníkov. Jeho predseda Gustáv Husák tejto požiadavke vyhovel. Dvadsiateho novembra bol ustavený nový Zbor povereníkov, kde DS stratila väčšinu. Politická kríza v roku 1948 V septembri 1947 sa v Poľsku konala porada vodcov deviatich najvýznamnejších európskych komunistických strán. Počas tohto stretnutia KSČ kritizovali za preceňovanie parlamentnej cesty a za spoluprácu s inými stranami. Na jeseň 1947 vypracovalo vedenie KSČ niekoľko alternatív ďalšieho postupu. Jeden z variantov vyjadrovalo heslo Za väčšinu národa. KSČ mala získať vo voľbách, ktoré sa mali konať v polovici roku 1948, aspoň 51 percent hlasov. Táto alternatíva však nebola reálna. Objavili sa tvrdenia, že komunistom hrozila v slobodných voľbách porážka. Ide však iba o dohady, v tom čase neexistovali spoľahlivé prieskumy verejnej mienky. Iný variant postupu rátal s priamym prevzatím moci. To však predpokladalo dostať pod kontrolu armádu a políciu. Na začiatku roku 1948 bolo zrejmé, že skôr či neskôr nastane konflikt. Rozbuškou sa stal rozkaz plukovníka Dybala, ktorý premiestnil osem pražských veliteľov bezpečnosti na iné posty. Ministri za národnosocialistickú stranu obvinili ministra vnútra, že bez vedomia vlády uskutočňuje reorganizáciu Zboru národnej bezpečnosti. Proti komunistickým hlasom vláda rozhodla, že účinnosť tohto rozkazu sa pozastaví. Na ďalšej schôdzi, ktorá sa konala 16. februára 1948, pohrozili národnosocialistickí ministri demisiou, ak minister nerealizuje uznesenie vlády. To sa nestalo, a tak 20. februára podali demisiu. K nej sa pridali lidovci a ministri za DS. Nepripojili sa však ministri za sociálnu demokraciu, ba ani tzv. odborníci, minister obrany Ludvík Svoboda a minister zahraničných vecí Ján Masaryk. Komunisti zdôrazňovali, že vláda neprestala existovať, pretože z 26 ministrov podalo demisiu iba 12. Žiadali preto, aby za odstúpených ministrov nastúpili iní predstavitelia tých strán, ktorých členovia podali demisiu. Rozhodnutie ostávalo na prezidentovi Benešovi. Ten rozumel argumentu zvanému sila. Uplatnil sa scenár, ktorý bol vyskúšaný už na Slovensku. Zišiel sa zjazd závodných rád, ktorý vyhlásil hodinový generálny štrajk za prijatie demisie ministrov. Dvadsiateho piateho februára sa konala na pražskom Staromestskom námestí veľká demonštrácia, hoci bol tuhý mráz. Pred zhromaždeným davom vyslovil Klement Gottwald povestné slová, že sa práve vrátil z Hradu a že pán prezident jeho návrhy prijal. Československo tak nastúpilo cestu, ktorú vyjadrovalo heslo Sovietsky zväz náš vzor! Boli možné iné alternatívy? Február 1948 ukázal, že pokus o dlhodobú vzájomnú spoluprácu politických strán, ktoré podpísali Košický vládny program, zlyhal, hoci v Československu vďaka jeho kultúrnej, politickej i ekonomickej zrelosti existovali predpoklady pre tento vývoj. Ostatne ukázalo sa to v roku 1968. Aby bol možný iný scenár, muselo by sa splniť niekoľko predpokladov. Cestu pre vývoj v roku 1968 uvoľnil pád Antonína Novotného. Existovali však v rokoch 1945-1948 v KSČ sily schopné odvolať Klementa Gottwalda, ktorý až na jedinú výnimku poslušne plnil Stalinove príkazy? Tou výnimkou bol Gottwaldov nesúhlas so Stalinovou požiadavkou, aby na územie ČSR vstúpili sovietske vojská. Rok 1968 ukazuje, že ak by sa vývoj v ČSR vyvíjal proti sovietsky záujmom, riešením by bol vstup vojsk. Západ by neintervenoval ani v roku 1948. Dá sa špekulovať o ešte nepravdepodobnejšej alternatíve, že by bol Gottwald nastúpil Titovu cestu. V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že tak ako v krajinách sovietskeho bloku stavali pred súd „titovcov“, v Juhoslávii zasa zatvárali „stalinistov“. V prípade juhoslovanského scenára by sa podľa všetkého Československo nevyhlo čistkám a politickým procesom a treba dodať, že s najväčšou pravdepodobnosťou by boli obeťami tí istí ľudia. Núka sa však aj iná otázka. Môžu byť dejiny zásobárňou argumentov, ktoré sa dajú použiť proti politickým protivníkom, ak by sme ich vytrhli z historického kontextu? Ak aj existujú strany, ktoré sa nazývajú slovom „komunistická“, za dnešných vnútropolitických i zahraničnopolitických podmienok nemôžu zopakovať to, čo sa stalo roku 1948. Veď napríklad z mapy sveta zmizlo Československo i Sovietsky zväz a Nemecko je jednou z najsilnejších mocností zjednocujúcej sa Európy. Svet rieši iné problémy, než boli tie po druhej svetovej vojne. Napriek tomu predsa len existuje jedno poučenie z povojnového vývoja v ČSR. V politike je najväčším hriechom naivita. Ňou sa previnili všetky nekomunistické strany, no najmä sociálna demokracia. Na ňu tragicky doplatil jej predseda Bohumil Laušman, ktorý si naivne myslel, že po Februári 1948 bude mať sociálna demokracia možnosť na ďalšiu existenciu.
