Hľadanie kapacít pre ofenzívu
Nové hrozby, nové schopnosti, noví členovia, nové vzťahy – tak by sa dal charakterizovať hlavný obsah summitu NATO v Prahe. Po prizvaní nových členov tvorí alianciu viac ako polovica európskych štátov. Pre mnohých politikov a vojakov mal byť pražský summit miestom, kde dôjde k zlomu v orientácii aliancie. Na októbrovej konferencii Praha 2002: výzva a zmena NATO generálny tajomník aliancie George Robertson začal svoje vystúpenie dramatickým porovnaním s biblickým príbehom o Noemovi. Podľa lorda Robertsona je NATO „archou bezpečnosti, ktorá má chrániť vyvolené štáty pred potopou hroziacou v začatom 21. storočí“. Na najbližšie roky to konkretizoval do podoby piatich proroctiev: - Vo svete bude viac nestability. Kaukaz, Stredná Ázia, severná Afrika a Stredný východ už dnes ponúkajú pestrý koktail nestability. Prebiehajú tu dramatické zmeny, ktoré sa síce skončia dobre, no len zaslepený optimista by mohol očakávať, že sa to zaobíde bez veľkých búrok. - Čaká nás šírenie nákazy nestability – neobmedzí sa len na oblasti vzniku, ale bude prenikať i do Európy a Severnej Ameriky. Príčinou bude migrácia, stúpajúci počet žiadateľov o azyl. Bude rozkvitať pašovanie a všetko, čo ho sprevádza – napríklad násilie a drogy. Geografia už nebude ochranným štítom. - Vzrastie medzinárodný terorizmus. 11. septembra sa prekročil prah. Od tejto chvíle neplatí pravidlo, že teroristi potrebujú veľa prizerajúcich sa a zaobídu sa bez mnohých obetí. - Rozpadne sa viacero štátov. Aj v ére globalizácie zostáva štát ústredným organizačným princípom modernej civilizácie, nie každý sa však dá udržať. Už v minulom desaťročí sme videli kolaps štátov, ich fragmentáciu na malé regióny riadené najrôznejšími veliteľmi financujúcimi svoju činnosť pašovaním drog a ďalšími kriminálnymi aktivitami. Afganistan je príklad, že zrútené štáty sú bezpečným prístavom pre teroristov. - Nastáva čas väčšieho šírenia zbraní. Aj napriek úsiliu diplomatov a expertov, šírenie zbraní hromadného ničenia bude najdôležitejšou bezpečnostnou výzvou nového storočia. Viac prstov bude na viacerých spúšťach a nie všetky budú patriť racionálnym vodcom. V tejto situácii nebude odstrašenie vždy pôsobiť. Problémom je i šírenie konvenčných zbraní. Podľa generálneho tajomníka NATO je na začiatku 21. storočia bezpečnostné prostredie menej isté než počas studenej vojny. Aliancia má však kapacitu zmeniť priebeh udalostí, nemusí byť ich obeťou. Musí však zvýšiť vojenskú výkonnosť, lebo vojenská sila je podľa Robertsona „rozhodujúcou oporou našej istoty a bezpečnosti. Dá sa priamo previesť na politickú vierohodnosť“. Kto to zaplatí Pražský summit mal byť i iniciatívou smerujúcou k modernizácii ozbrojený síl. Heslom dňa sú štíhlejšie, odolnejšie a rýchlejšie armády, s väčším dosahom, schopné pôsobiť dlhšie v mieste konfliktu. Aj keď sa hlavy štátov pod tlakom vojakov a lobistických skupín väčšinou zhodnú na modeli konfliktu budúcnosti a na potrebných zbraňových systémoch, ministri financií pravdepodobne ani po summite nenájdu prostriedky na financovanie prijatých programov. To platí predovšetkým o neamerických členoch NATO. Otázka európskeho zaostávania za Spojenými štátmi a požiadavka zvýšenia vojenských výdavkov európskych členov aliancie sa skloňovali vo všetkých pádoch. Každý vedel, že Európska únia má viac obyvateľov a väčší HDP ako Spojené štáty. Napríklad podľa údajov NATO Review, oficiálneho časopisu aliancie: - európski členovia NATO vynaložili vlani na obranu asi 159 miliárd dolárov, to predstavuje 2 percentá HDP a 391 dolárov na hlavu. - USA však v minulom roku vydali na obranu asi 306 miliárd dolárov, teda 2,9 percenta HDP a 958 dolárov na hlavu. Takže sa dá povedať, že vojenská angažovanosť európskych štátov NATO je asi o polovicu nižšia ako angažovanosť USA. Zároveň, podľa niektorých zdrojov, vydávajú Spojené štáty na výskum a vývoj nových zbraní viac ako štvornásobok toho, čo ich európski spojenci. Intelektuáli, politici a vojaci sa cez Atlantik začali častovať bonmotmi na tému, či „Európania sú z Venuše a Američania z Marsu“. Priepasť medzi výdavkami USA a európskymi členmi NATO – presnejšie európskymi členmi spolu s Kanadou – nie je jednosmerná ulica. Azda nerastie preto, že Európania dávajú na obranu primálo, ale preto, že Američania priveľa. Ustavičné opakovanie tézy, že Európa zaostáva za USA vo výdavkoch na zbrojenie môže naznačovať, že Európa by sa mala usilovať vo svete plniť rovnakú úlohu ako USA. To je nielen nereálne, ale i nebezpečné – dvaja hráči s rovnakou úlohou hegemóna sa môžu ľahko zmeniť na konkurentov. Vojenské výdavky USA a Európy (plus Kanady) sú nesúmerné, pretože úloha USA a Európy je v súčasnej svetovej politike odlišná. Náskok NATO Údaje Štokholmského inštitútu pre výskum mieru za minulý rok ukazujú, že vo výdavkoch na obranu patrí do prvej desiatky päť členských štátov NATO. Medzi ostatnými krajinami z tejto špičky nie je ani jeden zo štátov, ktoré americký prezident zaradil do osi zla. Dlhodobý náskok štátov NATO vo výzbroji, výskume i vývoji zbraní je taký, že ich nemôže v dohľadnom čase nik dostihnúť a pomocou klasickej vojny ohroziť. A Spojené štáty sú dnes jedinou krajinou, ktorá môže v rámci NATO zhromaždiť dostatok síl na operatívny zásah. A ako jediné na svete to i dokážu. Problémom nových hrozieb, ktorým štáty NATO čelia, je to, že sú asymetrické. To znamená, že protivník neútočí v oblastiach, kde je zjavná prevaha aliančných síl. Znamená to tiež, že výhody nepriateľa napríklad v podobe teroristický útokov, sú viac než vyvážené v iných oblastiach. Existencia nových rizík neznamená automaticky zvýšenie zraniteľnosti životných záujmov. Úprava stratégie NATO v súvislosti s novými hrozbami teda vyžaduje predovšetkým reštrukturalizáciu výdavkov, nie ich zvýšenie. Pražský summit nemal zásadne meniť doktrínu prijatú v roku 1999 vo Washingtone. No nové riziká si vynútili doplnky. Ak dnes vnímame medzinárodný terorizmus ako nebezpečenstvo číslo jeden, vo Washingtonskej doktríne sa spomínal iba dvakrát a to vo vedľajších vetách. Vedúci predstavitelia NATO rozhodne „netrpia“ veľkou predstavivosťou. Rozširovanie aliancie Z účastníckych štátov Akčného plánu členstva, vytvoreného v roku 1999, zatiaľ nebolo prizvané Albánsko, Chorvátsko a Macedónsko. Rozšírenie sa tak bude týkať presne toľkých štátov, koľko ich bolo prijatých za celé predchádzajúce obdobie existencie aliancie. Skúsenosť z minulého kola rozširovania hovorí, že pozvanie by sa malo zmeniť na členstvo v priebehu dvoch rokov. Noví členovia už dlho diskutujú o výdavkoch spojených s rozširovaním NATO. Skúsenosti z Česka, Poľska a Maďarska však na takmer všeobecné prekvapenie ukazujú, že po vstupe do aliancie výdavky na obranu nových členských štátov podstatne nevzrástli. Ich ekonomiky nemajú zdroje na výstavbu armád podľa ideálnych modelov. Preto sa hovorí o dvojvrstvovej transformácii. Vznikajú sily rýchleho nasadenia a špecializované jednotky, ktoré sú využiteľné v NATO. Druhú vrstvu tvoria vojská územnej obrany, ktoré vo vývoji zaostávajú. Postupne sa z tejto vynútenej podoby transformácie armád stáva koncepcia. Predpokladá sa, že iba niektoré štáty aliancie by mali disponovať celou škálou prostriedkov, ale všetci členovia NATO by mali byť pripravení rozvíjať niektorú z nich. Hovorí sa napríklad o využití skúseností rumunskej bojovej jednotky Červených škorpiónov z Afganistanu. Slovinsko má veľmi dobre vycvičené horské jednotky, Česko silnú jednotku protibiologickej a protichemickej obrany, Poľsko špeciálne jednotky, Maďarsko ženijné jednotky a vojenskú políciu. Navyše špecializácia by mala vytvoriť vhodnejšie podmienky na vzájomné dopĺňanie sa a teda i spoluprácu. Najpravdepodobnejšie modely budúcej globálnej bezpečnosti rátajú s poklesom významu NATO. To platí i v prípade, keď sa zvýši ofenzívnosť aliancie vo vzťahu k oblastiam potenciálnej nestability. Pri rozhodovaní o vojenských operáciách a pri hľadaní spojencov pre nich sa USA budú musieť orientovať na spoluprácu s európskymi mocnosťami, a to vrátane Ruska, nie na rozhodnutia NATO. Možno parafrázovať slová amerického ministra obrany Donalda Rumsfelda, podľa ktorých to v budúcnosti nebude aliancia, kto bude rozhodovať o misii. Naopak, bude to povaha misie, ktorá určí zloženie koalície.
