Reklama
Reklama

Nezlyhali voliči, ale nevyzrela elita

Základným nedostatkom slovenskej ľavice nebol program, ale zvolená stratégia. Výsledok započatej fázy preskupovania v tejto
Počet zobrazení: 1432

Základným nedostatkom slovenskej ľavice nebol program, ale zvolená stratégia. Výsledok započatej fázy preskupovania v tejto časti politického spektra závisí od správania sa strany Smer. Výsledok parlamentných volieb vytrhol Slovensko zo stredoeurópskeho kontextu. I keď mnohí tvrdia, že víťazstvo pravice je zárukou integrácie, stredoeurópsky rytmus je iný: vo všetkých postsocialistických krajinách, po ktorých boku sa Slovensko usiluje o vstup do EÚ a vedľa ktorých chce zasadať v NATO, vládne ľavica - platí to o Poľsku, Maďarsku i Česku. Ľavica vyhrala v Nemecku a má nádej uspieť v Rakúsku. Fenomén Mečiar a nezrelé elity Politika Vladimíra Mečiara a jeho pokus oprieť transformáciu o národný kapitál oneskorili vývojový cyklus. Až teraz sa Slovensko plnou mierou dočká radikálnych liberálnych experimentov, ktoré majú už okolité krajiny za sebou. Na konci vlády pravice bude už Slovensko svetové - nebude mu patriť takmer nič. Druhou stranou mince nazvanej Mečiar je tzv. tretí sektor. Hoci sa to mnohým nezdá, ide o anomáliu, ktorú napríklad Česko vôbec nepozná. Tento súbor neštátnych výskumných a propagandistických pracovísk žije zväčša z toho, že pestuje strach z HZDS. Jeho vedľajším produktom je primitívny liberalizmus. Pokiaľ bude vo faktickej či virtuálnej realite hroziť Mečiarov návrat, bude musieť slovenská ľavica na propagandistickom fronte čeliť i tomuto neobyčajnému protivníkovi. Až Západ začne vnímať Slovensko ako konsolidovanú krajinu, dá sa očakávať, že sa postavenie slovenskej ľavice zjednoduší. Výsledok volieb ukazuje, že sa stabilizácia straníckeho systému nedokončila. Stále je tu veľký priestor pre neštandardné strany typu ZRS, SOP, ANO či Smer, ktoré nemajú zreteľného európskeho partnera – teda ani zakotvenie v tradícii európskej politickej kultúry. Jednou z ich základných čŕt zatiaľ bolo, že išlo o strany na jedno použitie – v polovici volebného obdobia sa im rozpadla voličská základňa. Skutočnosť, že sa neštandardné strany už tretie volebné obdobie dostávajú do parlamentu a vlády, vyvoláva dojem, že slovenský volič je nevyzretý. Ako by zlyhával pri identifikácii vlastných záujmov a pri každých voľbách strieľal naslepo. Pravda je však celkom opačná: slovenský volič vie, čo chce, ale politické strany, ktoré mu sľubujú naplnenie jeho záujmov, zlyhávajú. Ten, kto je nevyzretý, nie je volič, ale politická elita. Práve sklamanie núti slovenského voliča hľadať stále nové strany a vodcov. To sa najviac prejavuje na správaní sa ľavicovo naladených voličov. Chybná stratégia SDĽ SDĽ predstavovala pozoruhodný experiment. Razancia a efektivita jej nástupu bola taká, že v porovnaní s Českom nielenže vymazala komunistickú stranu, ale zabrala i priestor nevyhnutný pre vznik novej sociálnodemokratickej strany. Ale počas desiatich rokov sa stala pre ľavicových voličov nečitateľná. Jej základným problémom nebol chybný program. Ten svojou úrovňou nezaostáva za úspešnejšími ľavicovými stranami v susedstve Slovenska, napríklad za programom ČSSD. Ani postavenie vodcov SDĽ nebolo komplikované: jadro jej volebnej základne malo pevné záujmy, ktorými je obrana sociálnych istôt a zabezpečenie dôstojnosti pre ľudí s ľavicovými názormi. Každý, kto by vystupoval ako vierohodný obhajca týchto záujmov, by získal jeho hlas. Základnou chybou SDĽ bola politická stratégia. Už v prvej generácii vodcov došlo v porovnaní so záujmami ľavicových voličov k premene politických priorít. Prvoradým cieľom jej lídrov – či už vo vedomí alebo v podvedomí – bolo preukázať svoju použiteľnosť v novom režime. Manifestovanie osobného rozchodu s minulosťou pre nich bolo základom vnútornej i zahraničnej politiky. Nadšenie pre NATO či hlasovanie pre antikomunistický zákon sú len symbolmi tohto úsilia. To isté platí i o vášnivom antimečiarizme: oprávnený a ľavicovým voličom zrozumiteľný odpor k privatizérom z okolia HZDS sa zmenil na potlesk nadnárodným monopolom. Praktickým prejavom posunu priorít vodcov SDĽ bol vstup do koalície s pravicovými stranami za mimoriadne nevýhodných podmienok. Takýto riskantný krok neurobila nijaká ľavicová strana v strednej Európe – a SDĽ ho spravila dvakrát. Už po prvom takomto pokuse dostala varovanie v podobe volebného prepadu a úspechu neštandardného ZRS. To, že rovnakú chybu zopakovala o štyri roky, zostáva pre autora tohto článku dodnes zdrojom údivu. Tohtoročný volebný výsledok SDĽ je len zväčšeninou neúspechu z roku 1994. Problémom nie je iba to, že SDĽ znovu vstúpila do koalície ako menšina. Na mediálne najcitlivejších ministerských postoch ju zväčša reprezentovali ľudia, ktorí z pohľadu mnohých voličov sklamali už pred štyrmi rokmi. SDĽ v mimoriadne zložitom období transformácie podľahla osobným ambíciám niektorých svojich členov a zasadla do kresiel, ktoré sú symbolom pravicovosti. Prevziať ministerstvo financií v čase úsporných opatrení a ministerstvo obrany v období smerovania do Severoatlantickej aliancie sa od začiatku rovnalo pokusu o samovraždu. Značná časť ľavicového voličstva právom citlivo prežívala rekordnú nezamestnanosť a po bombardovaní Juhoslávie ešte intenzívnejšie vnímala NATO ako prežitok studenej vojny. SDĽ sa aktívne zapojila do kapitalistickej transformácie a pre mnohých sa stala zástavníkom trhového fundamentalizmu i politickej servilnosti. Pritom aj nositeľ Nobelovej ceny Joseph Stiglitz, ktorý sa ako hlavný ekonóm Svetovej banky podieľal na formovaní koncepcie transformácie v postsocialistických krajinách na začiatku 90. rokov, dnes pokladá tento fundamentalizmus za ideológiu „zvláštnych záujmových skupín“. Aj v prípade SDĽ nebolo zdrojom straty vierohodnosti iba to, že bola pri tom, keď nová oligarchia zhoršovala podmienky života pracujúcich ľudí. Mnohí z ľavicových voličov sa – či už právom alebo neprávom – domnievali, že viacerí lídri podľahli zvodom, ktoré privatizácia ponúkala. Premárnené šance Myslieť si, že sa dá z pozície slabšieho vytvoriť jazýček na váhach koalície, bolo od začiatku naivné. Takúto kabinetnú hru by SDĽ vo voľbách sotva dobre predala. A hoci môžeme mať ideologické výhrady voči Mikulášovi Dzurindovi, na úrovni politických kuloárov je to nesporne vynikajúci hráč, ktorý sa z pozície slabšieho takmer nedá poraziť. SDĽ bola udusená v objatí pravicových strán. Keď potom časť jej reprezentantov, ktorí sa takmer stali symbolom pravicovej politiky vlády, vytvorila novú stranu, ktorá sa vyhlásila za ľavicovú, šlo len o ukážku toho, ako ľudia na vrchole moci strácajú cit pre realitu. Chvíľa, keď predseda Národnej rady SR Jozef Migaš hlasoval za vyslovenie nedôvery premiérovi, bola asi posledná, keď mala SDĽ šancu sa zachrániť. Včasný prechod do opozície mohol zabrániť odlivu voličov do Smeru a KSS. Tvrdenie, že by takéto konanie bolo nezodpovedné voči smerovaniu do západoeurópskych štruktúr, je výhovorka, za ktorou sa skrýva neschopnosť opustiť teplé a výnosné kreslá. Podpora vstupu do EÚ či NATO z ľavíc parlamentnej opozície by mala ešte väčšiu hodnotu ako podpora z vládnych pozícií. Včasný a logicky zdôvodnený prechod SDĽ do opozície by Brusel iste pochopil a ľavicový volič privítal. Strategické ústupy sa môžu iba zaslepeným javiť ako najzodpovednejšia cesta. Ľavicovosť pre voličov nepredstavujú intelektuálne diskusie v parlamentnej kaviarni. V krajine, kde je obrovská nezamestnanosť a v masmédiách panuje takmer úplný monopol agresívneho liberalizmu, je pre mnohých voličov ľavicovosť podmienkou dôstojného života. Len čo ľavicový volič cítil, že ho SDĽ zradila, začal si hľadať iných reprezentantov. Ako hovorí jeden môj priateľ, SDĽ sa stala stranou, ktorá neošetruje svojich ranených a nepochováva svojich mŕtvych. Pritom ofenzívny prístup je presne opačný – člen, ktorý sa stáva cieľom škandalizačnej kampane a nedopustil sa mravných priestupkov, má byť obhajovaný a povyšovaný. Je objektom reklamy, ktorá je v rozpoltenej spoločnosti neoceniteľná: škandalizácii spravidla aj tak nik neverí. Iba takéto konanie dáva členom i funkcionárom odvahu riskovať. O svojich ranených musí ľavica dbať i dnes – ak tí, čo nezvládli situáciu a viedli stranu či strany k porážke, zostali súčasťou ľavice, mali by byť chránení. Trebárs aj preto, aby bolo badať posun k solidarite. Chvála populizmu U mnohých ľavicových politikov stále vidieť nadmerný intelektualizmus. Voľby však majú iné zákonitosti ako vedecká konferencia. Orientácia na moderné problémy, ako je obhajoba práv menšín či diskusia o globalizácii, je nesporne správna, ale môže nasledovať až za spormi o praktickom riešení tradičných problémov masy voličov. Pod Tatrami sa nedajú riešiť úlohy britskej či nemeckej ľavice. Pre slovenských voličov musí debata o právach menšín nasledovať až po boji za zabezpečenie práv väčšiny. Ľavicový politik nesmie pohŕdať populizmom. V liberálnej demokracii je to nástroj všetkých strán – je to náznak, že elity vedia o problémoch ľudí, hoci im nie je celkom jasné, ako ich riešiť. Navyše i konštruktívna opozícia má ako hlavnú funkciu pranierovať nešváry. Hľadať riešenie je pracovnou náplňou exekutívy. Ani Miloš Zeman, keď v Česku preberal funkciu šéfa sociálnej demokracie, aby z malého a rozhádaného klubu urobil vládnucu stranu, nezačal literárnymi traktátmi či vládnym programom. Zvíťazil pomocou hesiel typu: Pôjdeme vláde po krku! a Vstúpime do Úradu vlády hlavným vchodom! Väčšina ľavicových voličov rozumie programovému pozadiu takýchto hesiel. Zároveň ako nádejný prísľub citlivo vníma sebavedomie a odvahu, ktorú takéto heslá svojou dikciou vyjadrujú. Osud slovenskej ľavice nebude určovať iba umenie politických lídrov, ale i fázy ekonomického cyklu a prekvapivé udalosti, akými môžu byť sociálne protesty alebo vojna v Iraku. Budúcnosť Slovenska možno vidieť vo farbách Česka, kde sa stranícka štruktúra stabilizovala po prepade koruny a rozštiepení ODS. Alebo v poľských farbách, kde sa strany pravicovej vládnej koalície vymazali vlastným vládnutím. Vpred ku komunizmu! Prehra SDĽ sa rovnala uvoľneniu priestoru KSS, ktorá je predurčená na to, aby znervózňovala spoločnosť. Mnohí budú svoju neurózu vydávať za strach pred návratom k nedemokratickým pomerom. Značná časť tejto psychózy však bude vyvolávaná tým, že radikálny moralizmus komunistickej doktríny nastavuje zrkadlo nešvárom kapitalizmu. Aj u tých, ktorí sú presvedčení, že táto doktrína je nezmyselná, pomenovanie reality abstraktnými ideálmi spravodlivosti vyvoláva výčitky svedomia. Práve to bude neurotizovaných politikov nútiť k agresívnemu správaniu voči KSS. Tak isto pre Smer, SDĽ či SDA komunikácia doľava predstavuje problém. Tendencia vylepšovať si svoj zahraničný kredit odmietaním dialógu či taktickej spolupráce s KSS bude zužovať manévrovací priestor Smeru a zväčšovať jeho vydierateľnosť pravicovými stranami. Ale toto podliehanie pravicovej propagande len znižuje zodpovednosť KSS a je predpokladom ďalšieho rastu jej voličskej základne. Je daňou strachu pred nebezpečenstvom, ktoré neexistuje: nijaký návrat pred rok 1989 nie je možný. Smer: socialistická Európa Už na konci zimy sa v niektorých diskusiách ako najefektívnejšia cesta pre slovenskú ľavici javila myšlienka povolebného spojenia Smeru a SDĽ. Je celkom pochopiteľné, že sa funkcionárom SDĽ, ktorí prišli do čela tejto strany v posledných vlnách, zdá tento krok neprijateľný: Ide nielen o opustenie ideálov, ale i o zrieknutie sa najväčšieho politického úspechu ich života. Tieto psychické bariéry sa dajú prelomiť iba poznaním, že historická prehra SDĽ sa už nedá napraviť. Toto poznanie však môže prísť neskoro. Pre SDĽ a SDA neexistuje spôsob ako sa vlastnými silami dostať opäť na výslnie. Jediné, čo ich môže vrátiť do veľkej politiky, by mohla byť hrubá chyba Roberta Fica. No opierať budúcnosť o nádej, že sa ktosi vážne pomýli, znamená vymeniť pracovné vypätie za pasívne čakanie. Pre Smer predstavuje zlúčenie s SDĽ riziko, že sa objaví veľa odpadlíkov. Ale skúsenosti, ktoré pravica už získala s využívaním štátnej moci v boji proti opozícii, sa určite pri jej zaobchádzaní so Smerom zúročia. Jedným z mála obraných opatrení, ktoré má táto strana k dispozícii, je podpora zo zahraničia. Stolička, ktorou v Socialistickej internacionále disponuje SDĽ, by mohla byť Smeru užitočná už zajtra. Štruktúra vedenia Smeru naznačuje, že táto strana je ideologicky málo vyzretá, že sa viac ako vo vedeckých doktrínach bude pohybovať v politických citoch a individuálnych ambíciách. I keď sa táto skutočnosť môže intelektuálom javiť ako prehra, voličsky nemusí byť stratou. Napokon, ktovie aká je ideologická výbava najpopulárnejších mladých českých sociálnych demokratov? Smer stojí na križovatke. Dajú sa uzatvárať stávky, či sa táto neštandardná strana tiež rozpadne, alebo sa ideovo vyprofiluje a zakorenení na slovenskej i európskej scéne. V spoločnosti bude vždy veľká časť ľudí s ľavicovým cítením, ktoré nepokladá radikálne systémové zmeny za žiaduce, lebo sa domnieva, že sú v súčasných geopolitických podmienkach nereálne. To je prirodzená základňa pre strany sociálnodemokratického typu. Ak sa Smer stane práve takouto stranou, zachráni sa a zároveň prispeje k štandardizácii slovenského politického spektra.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama