Stretnutia v priestore a čase
Naši predkovia okolo roku 1000 chápali, že žijú v prelomovej epoche. Mnohí verili, rovnako ako okolo roku 2000, že prichádza koniec sveta. Bola to pravda, ale predsa len v inom zmysle. Nehrozil fyzický zánik našej planéty, či dokonca vesmíru. Dokumentuje to jedinečná výstava, ktorú 23. júla slávnostne otvorili na Bratislavskom hrade a potrvá do 20. októbra 2002. V Európe sa okolo roku 1000 končilo obdobie chaosu, úpadku a nestability, ktoré spôsobil pád Západorímskej ríše. Vybudovali sa základy epochy, ktorú neskôr nie veľmi oprávnene nazvali stredovekom. Rímska ríša ovládla najmä západnú a južnú časť nášho kontinentu. To, čo sa dnes nazýva „stredná Európa“, boli pohraničné oblasti, ktoré Rimania síce istým spôsobom ovplyvnili, no neprebudovali podľa svojich predstáv. Okolo roku 1000 už v západnej Európe existovali štátne útvary, ktoré chceli nadviazať na odkaz Rímskej ríše a dostať pod svoj vplyv aj oblasti, ktoré sa Rimanom nepodarilo dobyť. Európa okolo roku 1000 bola rozdelená tiež duchovne. Západná časť bola kresťanská, zvyšné oblasti „pohanské“. Duchovný základ nového sveta Kresťanstvo si od samotného vzniku kládlo za jednu zo základných povinností rozšíriť svoje učenie do celého sveta. Lenže od čias cisára Konštantína došlo k osudovému splynutiu kresťanstva a Rímskej ríše. Pád Západorímskej ríše umožnil západnej cirkvi uchovať si určitú autonómiu voči štátnej moci. Vo Východorímskej ríši, neskoršej Byzancii, štát cirkev ovládol. To bola aj jedna z príčin neskoršieho rozkolu kresťanstva na katolicizmus a pravoslávie. V dobách chaosu a rozkladu to bola práve západná cirkev, kto uchoval duchovné hodnoty antiky. Mnísi neprepisovali iba Biblie a žaltáre, ale aj diela antických filozofov, právnikov, ba dokonca i básnikov. Išlo o duchovný dialóg medzi hodnotami kresťanstva a antiky, ktorý dal duchovné kontúry novému svetu. Hlavná myšlienka výstavy Odborníci zo Slovenska, Česka, Maďarska, Poľska a Nemecka sa podujali na gigantický projekt, ktorého príprava trvala štyri roky a podieľali sa na ňom 193 archeológov, historikov, archivárov a reštaurátorov. Podarilo sa im zapožičať zo 179 múzeí, inštitúcií a súkromných zbierok z 12 krajín okolo 2800 jedinečných predmetov. V slovenskej verzii výstavy ich sprístupnili verejnosti vyše 1600. Pravda, niektoré najvzácnejšie predmety - napríklad svätoštefánska koruna - boli vystavované v origináli iba v krajine, ktorej teraz patria. Bratislava je po Budapešti, Berlíne, Manheimene a Prahe štvrtým mestom, kde sa vzácne artefakty vystavujú. Potom poputujú do Poľska. Autori výstavy chceli ukázať svoj región okolo roku 1000 zo zorného uhla všetkých možných kontaktov medzi ľuďmi - duchovných, politických i ekonomických. Tu treba oceniť jednu dôležitú okolnosť, hoci sa nájdu ľudia, ktorí by s ňou nedokázali súhlasiť: Výsledný obraz musel byť prijateľný rovnako pre Nemca, Maďara, Poliaka, Slováka i Čecha. Každá veda, vrátane dejepisu, sa zakladá na spolupráci vedcov, ale aj konfrontácii ich rozličných koncepcií a názorov. V tomto prípade musela prevážiť spolupráca a preto sa môže výsledný obraz zdať kompromisný. Lenže už v Európe okolo roku 1000 existovalo úsilie zjednotiť náš svetadiel. To sa aspoň sčasti podarilo uskutočniť. Latinčina bola jazykom nielen katolíckej cirkvi, ale aj vedy a kultúry. Preto mohol profesor z Paríža prednášať v Kolíne či Prahe a študent mohol tiež vystriedať bez jazykových ťažkostí niekoľko univerzít v rozličných krajinách. Latinčina bola aj jazykom práva a diplomacie. To, čo by mnohí chceli považovať za negatívum výstavy, je teda jej pozitívom. Budúca zjednotená Európa by mala vychádzať tiež zo spoločne vytvoreného obrazu svojej minulosti. Formovanie stredovekých štátov Najmocnejším štátnym útvarom vtedy bola Franská a neskôr Rímska ríša nemeckého národa. Západnú Európu v tomto regióne reprezentovali Nemci, ktorých kontakt s týmto územím neraz charakterizovala ozbrojená expanzia, snaha podrobiť si tunajšie obyvateľstvo. Boli to predovšetkým Slovania a neskôr sem prichádzajú Staromaďari. Na výstave sa ukazuje tragický osud polabských a pobaltských Slovanov. Prijatie kresťanstva pre nich znamenalo stratu identity. Naopak, zásluhou bratov Konštantína a Metoda bolo, že dokázali podnietiť vznik slovanskej kresťanskej kultúry. Práve prijatie kresťanstva sa stalo predpokladom pre vznik Veľkomoravskej ríše a neskôr poľského a českého štátu. Samozrejme, kritik môže poukázať na to, že sa dostatočne nezvýraznil podiel veľkomoravskej tradícii na formovaní uhorského štátu. Kresťanstvo zmenilo chápanie úlohy panovníka. Podľa dovtedajších predstáv egyptský faraón, či rímsky alebo čínsky cisár boli bohovia. Nová koncepcia nechápala monarchu ako Boha, ale ako jeho zástupcu na zemi. Z dnešného hľadiska sa aj takáto koncepcia dá zneužiť, no panovník už bol vo svojom konaní obmedzený najprv zásadami kresťanstva, ku ktorým sa neskôr pridáva rímska koncepcia právneho štátu. Kresťanstvo neskôr túto koncepciu spresnilo tak, že ak panovník poruší takto vymedzené hranice svojej moci, ak sa stane tyranom, možno sa mu postaviť na odpor. Symbolom panovníckej moci boli insígnie. Na výstave možno vidieť niekoľko panovníckych korún, vrátane nemeckej – ríšskej koruny zdobenej drahými kameňmi a perlami, ktorú vyrobili v polovici 10. storočia. Je však trocha pikantné, že jedna kópia svätoštefanskej koruny sa už na Hrade nachádza v Korunovačnej veži v rámci zbierok Slovenského národného múzea. Návštevníci obdivujú aj svätováclavskú prilbu a brnenie, meč svätého Štefana, kopiju svätého Maurícia, veľmožské meče z Blatnice, ktoré sa tak po dlhých rokoch dostali z Budapešti na Slovensko, hoci iba na tri mesiace, ako aj známe historické dokumenty, ktoré sa na verejnosť dostávajú iba za osobitných okolností. Práve pre Bratislavu je typické, že doplnkom výstavy môže byť expozícia remesiel Historického múzea, ktorá obrazu vytvorenému výstavou dodá ďalší rozmer. Bezprostredné dojmy návštevníkov Keď som sa pýtal odchádzajúcich návštevníkov na ich dojmy, boli zväčša kladné. Iba jeden anglicky hovoriaci mládenec zahučal slovo, ktorému som nechcel radšej rozumieť, a u skupiny Japoncov nebolo jasné, či ich vyjadrenia plné chvály nie sú iba prejavom pre nich typickej zdvorilosti. Postarší pán pochádzajúci z Devína tiež uznanlivo hovoril o expozícii, no zdôraznil, že stále ešte nemáme dostatočnú úctu k našim dejinám, čo sa napríklad tiež prejavuje vandalským postojom k historickým pamiatkam. Návštevníci tiež kladne hodnotili, že výstava napriek zložitosti problematiky bola vytvorená tak, že exponáty na seba logicky nadväzovali a informácie k nim boli zrozumiteľné. Kniha návštev však ukázala trocha iný obraz. Hoci väčšina zápisov tento čin historikov hodnotila nadšenými slovami, našli sa aj kritické posudky. Niektorí poukazovali na údajné nepresnosti, či chyby. Príkladom môže byť pôvod svätcov Konštantína a Metoda, ktorý je podľa viacerých autorov slovanský. Iným sa nepáčilo, ako sa na výstave zobrazila Veľkomoravská ríša, či príchod Staromaďarov do strednej Európy a vznik uhorského štátu. Už sme však naznačili, že na dejiny nebude nikdy možné vytvoriť jednotný názor. Pravda, treba rozlišovať ich interpretáciu na základe štúdia prameňov a taký obraz histórie, kde do minulosti premietame iba svoje vlastné predstavy. Potom registrujeme len tie historické fakty, ktoré ich potvrdzujú, a ignorujeme tie, ktoré protirečia našej koncepcii. Ešte pred návštevou expozície som sa dopočul, že katalóg výstavy sa predáva za privysokú cenu. Ktosi hovoril až o tisícke korún. Keď som sa na to spýtal sprievodcov, dozvedel som sa niekoľko upresnení. Katalóg sa ešte nepredáva, kúpiť sa bude dať až začiatkom augusta. O predajnej cene, o ktorej sa hovorí, sa zatiaľ nerozhodlo. Napokon nejde o bežný katalóg, ale o trojzväzkovú knihu veľkého formátu na kriedovom papieri s farebnými fotografiami, vytlačenú v Nemecku. Jedným zo zväzkov je potom preklad textu do jazyka krajiny, kde sa práve výstava koná. Ostatne, všetky knihy sú dnes drahé a najmä tie zo zahraničia. Hádam by sa popri tejto reprezentačnej publikácie zišlo vydanie i ,,ľudovejšej“ brožúry, lebo každý milovník histórie nemusí mať tisíckorunáčku nazvyš. Treba však kvitovať, že sa v katalógu uvádza aj meno jedného z ideových otcov výstavy, profesora Matúša Kučeru, ktorý bol donedávna riaditeľom Slovenského národného múzea. Pravdepodobne to bol zámer autorov výstavy, že nám, čo sme nedávno prežili jeden prelom letopočtu, sa pripomína ten predchádzajúci. Historický čas je samozrejme trocha iný, ako si ho uvedomujeme prostredníctvom hodín a kalendárov. Treba len dúfať, že sa dejiny posunú dopredu tak, že svet, do ktorého vstupujeme v treťom tisícročí, bude lepší, ako bol ten v minulosti, že nás neočakáva nijaká apokalypsa.
