Dôležité je mať štýl
Od výnimočných ľudí sa máme čo naučiť. Ich skúsenosti a spôsob práce obohatili nielen celosvetové kultúrne dedičstvo, ale môžu obohatiť aj náš život, skvalitniť akéhokoľvek úsilie, ktoré podnikneme. Majstrovská lekcia Márie Callasovej je zhrnutím toho najvýnimočnejšieho, čo táto diva operného sveta dala umeniu, divadlu aj opere. Režisér Jozef Bednárik spolu s vedením opery umiestnil komorné predstavenie na opernú scénu, kde sa takmer každý večer spieva, hrá, kde ožívajú skladby najväčších umelcov a rozoznievajú sa hlasy najväčších interpretov. Tento večer však z pódia znie slovo. Stojí na ňom herečka, speváčka Mária Callasová. Stratila hlas, a preto sa sklamaná láskou a opustená usiluje ešte aspoň dobrými radami udržať spojenie s hudbou a divadlom, ktoré tak milovala. Pohnuté osudy La Diviny Sláva, časté stretávanie sa s ľuďmi človeka otupia, novinové škandály a život na verejnosti ho pripravia o cit pre súkromie, a preto sa starnúcej umelkyni neraz stane, že dá voľný priechod svojim vrtochom. Raz potrebuje vankúšik, inokedy vodu, potom jej zase nevyhovuje svetlo a nakoniec je prisilno pustené kúrenie. Takáto bola Mária Callasová pri svojich majstrovských lekciách a taká je aj na doskách Opery SND. Vo svojom príhovore študentom a divákom odhaľuje najtajnejšie recepty zo svojej interpretačnej kuchyne. Hovorí o dôležitosti scénického svetla, to je výzva pre skúseného režiséra – svietiča, ktorý rozsvieti portál modrozeleným svetlom, akoby zlatým nádychom zarámoval portrét na poctu výnimočnej ženy. Ďalej je dôležité poznať dejiny postavy, poznať príbeh, mať správny kostým, správne duševné naladenie a srdce na dlani. Iba tak môže človek zaujať obecenstvo a podať mu svoj vlastný názor, vysvetliť čo-to zo svojich skúseností a postojov k životu, láske a šťastiu. Callasová zámerne nehovorí o talente a inšpirácii, lebo podľa nej sú to základné podmienky, aby sa človek umelcom vôbec stal, ale na to, aby bol dobrým umelcom, aby svojím umením prinášal svetu krásu, lásku a šťastie, aby ľuďom ukázal, že ten zlý a nenávistný svet tam vonku môže byť lepší a krajší, musí sám milovať, musí niesť srdce na dlani, musí si láskou k umeniu a divákovi vypestovať vlastný štýl – a to je to najťažšie. Sestry jednej múzy Máriu Callasovú stelesnila na opernom javisku „diva“ činoherného neba Emília Vášáryová. V strohom, ale elegantnom čiernom kostýme Milana Čorbu sebavedomo hrá v spoločenskom kontakte neistú, ale pri práci so spevom pevnú a nekompromisnú speváčku. Svojím pohybom a nikdy úplne nedokončeným gestom rúk vyvoláva dojem gracióznosti a vznešenosti, ale zároveň poetickej neopakovateľnosti spomienky. Hoci je na obrovskom javisku takmer tri hodiny sama, nemáme pocit, že by bolo prázdne. Až zarážajúco vyznieva kontrast čierneho kostýmu na čiernej podlahe, kde nevyniká nič iné iba herecká postava plná citových vzplanutí, nadšenia a úsilia o dokonalosť pri práci s adeptmi operného spevu, predchnutá hlbokým smútkom, spomienkou na neopätovanú lásku, nenaplnenou túžbou po rodine a dieťati v momentoch, keď pripomienka víťazstva, za zvukov reprodukovaného spevu Márie Callasovej, vyplaví na povrch nepríjemné životné udalosti, ktoré ich sprevádzali. Emília Vášáryová vie, čo je to triumf, pozná oduševnenie, a preto keď jej Callasová hovorí o svojich úspechoch, nemáme pocit chválenia sa, lebo v podtónoch hlasu slabučko znie tragická príchuť. Príchuť poznania, že vrcholné okamihy v tvorbe sú vždy výsledkom utrpenia a úsilia zmieriť súkromný život s láskou k divadlu, s láskou k umeniu. Emília Vášáryová ako dobrá učiteľka dokáže presvedčivo a oduševnene poskytnúť aj tie najtriviálnejšie rady. Z jednoduchej civilnej otázky pre herca, či speváka: „Kde si? Čo robíš? Koľko je hodín?“ prechádza k snovému až extatickému a zvnútornenému výkladu opernej pasáže či postavy. Herectvo Emílie Vášáryovej je dôstojným a plnohodnotným partnerom k baletu jej bielo odetého alter ega, ktoré tancuje mladú Callasovú pri spomienkach na prežité triumfy, aj k spevu sólistov, ktorí hrajú poslucháčov majstrovskej lekcie. Vášáryovej Callasová sa suverénne prihovára publiku, komentuje jeho náladu, hodnotí štýl jeho členov. Komunikáciu s publikom by ešte väčšmi prehĺbilo malé gesto, ktoré by utíšilo jeden z potleskov, ktoré Callasová divákom svojej majstrovskej lekcie zakázala. Herecká spolupráca operných spevákov a činohernej interpretky na tomto predstavení je dôkazom, že opera sa od činohry má veľa čo učiť, je aj dôkazom toho, že Callasová o tejto pravde vedela, že bola rovnako pokornou a vnímavou služobníčkou oboch sestier divadelnej múzy. Bola to naozaj ona? Callasová po trojhodinovej lekcii, po znovuprežití pádov a vrcholov svojho pohnutého života odchádza stredom javiska. Chudobný byt s popraskanými stenami navodzujúci neutešenú atmosféru posledných rokov jej života ustúpil spomienkam na divadlo po stranách javiska. V útrobách scény sa zdvihla aj kulisa opony, ktorá bola svedkom najväčších škandálov a najväčších triumfov a mladá Callasová v bielych šatách, stvárnená baletkou, ruka v ruke so starnúcou speváčkou, ktorá stratila hlas, merajú dlhú a tŕnistú cestu holým javiskom až na dno vlastnej duše, na dno svojich síl, k zadnej stene divadla, k zadnej stene opery, ktorú poznajú len herci a speváci. Tam ich výťah pre divadelné kulisy zvezie dole do skladu, kde sa stanú súčasťou zaprášených spomienok na slávu a lesk výnimočných momentov v umení. Musíme si niekoľkokrát zopakovať, že tá žena, čo odchádza, naozaj nie je Callasová, že je to herečka, ktorá zabudla na seba a celé svoje Ja odovzdala postave, ktorá tak na chvíľku znova ožila.
Terrence McNally: Majstrovská lekcia Márie Callas. režisér: Jozef Bednárik, scéna: Vladimír Čáp, dramaturg: Július Gzermek, kostýmy: Milan Čorba, choreograf: Šárka Ondrišová premiéra v Opere SND v Bratislave 15. a 17. júna 2002
