Reklama

„Náš jazyk potrebuje nové slová“

Keď pred dvoma rokmi vyšiel v bratislavskom vydavateľstve Kalligram pod názvom Vlastná izba prvý slovenský výber esejí anglickej spisovateľky Virginie Woolf (1882-1941), mohlo sa zdať, že ide – napriek jeho rozsahu a významu – o kurtoázne gesto, pozývajúce do „salónu“ tejto legendy anglickej literatúry; na prebale knihy sme si totiž vtedy mohli prečítať, že „dve či tri eseje s mimoliterárnou tematikou“, ku ktorým patrí aj ústredná veľká práca
Počet zobrazení: 1127

Keď pred dvoma rokmi vyšiel v bratislavskom vydavateľstve Kalligram pod názvom Vlastná izba prvý slovenský výber esejí anglickej spisovateľky Virginie Woolf (1882-1941), mohlo sa zdať, že ide – napriek jeho rozsahu a významu – o kurtoázne gesto, pozývajúce do „salónu“ tejto legendy anglickej literatúry; na prebale knihy sme si totiž vtedy mohli prečítať, že „dve či tri eseje s mimoliterárnou tematikou“, ku ktorým patrí aj ústredná veľká práca Vlastná izba, nám „nepriamo dávajú nahliadnuť do autorskej kuchyne, odhaľujú inšpirácie a metódy, ktoré Woolfová využívala v prozaickej tvorbe, a spolu s ostatnými sa stávajú cennou pomôckou pre pochopenie nielen jej diela, ale literatúry vôbec“. Ak to bol aj len optický klam, akákoľvek predstava „kuchyne“ a idealistický primát „literatúry“, ktorej hlavnou úlohou je zrejme byť povznesená nad všetko ostatné a zahaliť aurou preduchovnenosti utilitárnosť písania, sa rozplynula vďaka najnovšie publikovaným esejám Tri guiney, ktoré vyšli vo vydavateľstve Aspekt v preklade Jany Juráňovej. Virginia Woolf napísala Tri guiney roku 1938, v období španielskej občianskej vojny a medzinárodnej pomoci republikánskym silám v boji proti Francovi, a toto dielo patrí k jej spoločensky najexponovanejším. Autorka ho uverejnila tri roky pred dobrovoľným odchodom zo života, keď portrét starej, múdrej ženy už dávno prekryl podobizeň romanticky éterickej a krehkej dievčiny. Angažované písanie, ktorým bojovala proti politickému konzervativizmu, patriarchalizmu a dvojitej morálke viktoriánskej éry, bolo však jej živlom od mladosti. Vždy preň vedela nájsť originálnu a sugestívnu podobu. Nielen v prípade „esejí s mimoliterárnou tematikou“ a publicistike podporujúcej anglické hnutie sufražetiek, ale aj v jej bohatej románovej tvorbe nájdeme mnoho prvkov, ktoré – hoci pôsobia neraz „čisto“ formálne alebo ako tematická zvláštnosť – predstavujú v skutočnosti závažné spoločenskokritické intervencie. Takouto „prihláškou do diskusie“ je v románe K majáku (1927) stvárnenie krásnej Mrs. Ramsay, strážiacej si tajomstvo svojho bytia, a o rok neskôr postava Orlanda z rovnomenného románu, ktorej pohlavnú neurčitosť možno chápať ako výzvu k rodovej tolerancii. Zvláštnosť týchto intervencií spočíva v tom, že ich autorka robí vždy v mene obrany priestoru pre subjektivitu, citlivosť a ženské myslenie. Nadpozemský pokoj Nie je tomu inak ani v prípade Troch guineí. Táto kniha tvorí akýsi epištolárny triptych, otvorený list s rozsiahlym poznámkovým aparátom, napísaný istému významnému mužovi, ktorý známu autorku, progresívnu vydavateľku a spoluzakladateľku umeleckej skupiny Bloomsbury Group vyzýva, aby pomohla zabrániť vojne. V časoch hysterickej vojenskej propagandy, ovplyvňovania más, vpádu iracionality na medzinárodnú politickú scénu a unáhlených protiopatrení v tábore intelektuálov, však autorka nepodľahne uhrančivej nástojčivosti, s akou ju žiadajú o pomoc, a zachová si priam nadpozemský pokoj. Miesto toho, aby sa bez mihnutia oka pridala na stranu pacifistov, antimilitaristov a antifašistov, považuje práve vybičovanú atmosféru, v ktorej mysliaceho človeka nútia povedať buď-alebo, za podnet k zamysleniu sa nad podstatou spoločenského zla a najúčinnejšími možnosťami ako mu čeliť. Slovom, Woolf sa odmieta zúčastňovať na protivojnovom diskurze a na akciách, ak sa vedú z reaktívnych, a nie z reflexívnych pozícií. Nasleduje dlhý pomyselný dialóg so žiadateľom o pomoc, zvažovanie jeho motívov a jej možností. Cieľ, o ktorý Woolf ide, je dlhodobý – otázku ako zabrániť vojne stavia do širšej perspektívy: ako zabrániť vojnám všeobecne? Ako zabrániť, aby sa po tejto politickej kríze neobjavila nikdy nijaká ďalšia? Woolf upozorňuje, že súčasná politická kríza je v skutočnosti krízou spoločenskou – odvrátiť vojnu, resp. vojny nemožno len udusením lokálneho požiaru, ale zmenou spoločenských pomerov. Keďže je vojna vecou mužov, zmeniť chod sveta v prospech mieru by znamenalo jednak konečne oslobodiť ženy spod patriarchalistického útlaku, ktorý je v konečnom dôsledku zodpovedný aj za militarizmus, jednak zmeniť mužské myslenie. Takto by sa dalo „v kocke“ zhrnúť politické posolstvo, ktoré Woolf v Troch guineách prináša. Sokrates a Šeherezáda Keby však Tri guiney obsahovali len toto prosté politické posolstvo, určite by ich autorka bezprostredne odoslala žiadateľovi o pomoc, a možno by pritom ani nevolila formu otvoreného listu. V skutočnosti však Woolf s esejou dlho otáľala, veľmi si dala záležať na jej forme a na detailnom vypracovaní argumentov, a keď už bola napísaná, mala si nájsť adresátov sama. Kdesi v pozadí tohto angažovaného písania tlie presvedčenie, že by bolo osudnou chybou chcieť zredukovať reflexívnu pozíciu, akú tu autorka zaujíma, na súbor jednoduchých sloganov či úderných a ľahko si osvojiteľných feministických poučiek. Zámer je iný: je ním permanentné udržiavanie dialógu, a v rámci dialógu rozvíjanie a zvažovanie všetkých možných argumentov, hovoriacich v prospech investovania troch guineí do čo najefektívnejšieho protivojnového projektu. Dômyselný dialóg sa vedie s viacerými imaginárnymi predstaviteľmi mužského i ženského myslenia. Na pretras sa dostávajú ženy z anglických dejín, ktoré môžu slúžiť ako príklady vydarených i stroskotaných pokusov o emancipáciu proti mužskému svetu sociálnej manipulácie, ale aj ženské postavy z antickej literatúry – Antigona i Trójanky, stavajúce sa na odpor proti patriarchálnym zákonom a vojenskému násiliu. Jedna významná postava z antického Grécka pritom zostala v liste-rozhovore nepomenovaná, hoci jej prítomnosť cítiť z textu mimoriadne intenzívne, ba dá sa povedať, že jej silueta tvorí základné kontúry autorkiných úvah vôbec: touto postavou je Sokrates, vyznačujúci sa rodovou neurčitosťou, stále sa pýtajúci, večný neodborník kompetentný len na vyslovovanie pravdy. Princíp sokratovského dialógu využíva Woolf na to, aby v časoch deklarovanej jednoty písania a činu ukázala váhu, ale aj falošnosť jednotlivých protivojnových myšlienok a aktivít. Takto putuje prvá z troch guineí nie na podporu súčasného systému vzdelania, ale logicky celkom správne na nákup handier, benzínu a zápaliek, ktorým treba podpáliť staré školy, aby sa na ich spáleniskách konečne vybudoval nový typ školstva. Ďalšou veľkou zamlčanou patrónkou Virginie Woolf je v tomto diela nepochybne Šeherezáda z Tisíc a jednej noci, udržiavajúca kultúru rozprávania, ktorá vždy znamená odklad násilia. Tento odklad, ktorý je výsledkom umnej psychologickej stratégie, predstavuje v každej chvíli šancu prehodnotiť prirýchle riešenia. V úvahe o správnom použití druhej guinei dospieva autorka v rozhovore so „synmi a dcérami vzdelaných mužov“ k medzibilancii, že „náš jazyk potrebuje nové slová“, ktoré sú v spojení s predstavou úspešného podujatia nezvyčajné. Po rade rétorických odkladov, potrebných na zamyslenie, sa jej podarí niekoľko takýchto slov nájsť – jedným z nich je chudoba, ďalším dobrovoľné znášanie posmeškov, iným zas cudnosť, ktorá znamená „odmietnutie predávať svoj mozog“. Radikálnosť askézy Ak je lícom jednotlivých guineí ich vytríbená literárnosť, ich rubom je myšlienková radikálnosť. Askéza, ktorú Woolf hlása, sa podstatne líši od viktoriánskeho ideálu, ale aj od predstavy protestantskej etiky: stojí jednoznačne v službách antipatriarchalistického svetonázoru. Okrem iného predstavuje záruku, že sa človek nešťastne nezapletie do osídel demagógie vedúcej k násiliu. Azda najplastickejšie nám to Woolf približuje v úvahe o investícii tretej guiney, kde vyzýva k demonštratívnemu nezáujmu o akékoľvek hovorenie o vojne: „Chlapček sa naparuje a vytrubuje pod oknom; keď ho budete úpenlivo prosiť, aby prestal, trúbi ďalej, keď si ho prestanete všímať, prestane aj on.“ Toto ostentatívne mlčanie znamená viac než len zachovanie dôstojnosti a vyjadrenie nesúhlasu; ide dokonca ďalej ako Vercorsovo Mlčanie mora, je to to najradikálnejšie kolektívne odmietnutie hry – v tomto prípade hry „kráľu, kráľu, daj vojačka“ – proti ktorej je každá slovná reakcia neúčinná, ba ktorá dokonca so slovnou reakciou akéhokoľvek druhu kalkuluje. Formy aktívneho a pasívneho odporu v súkromí i na verejnosti, ku ktorým Woolf vyzýva imaginárne Spoločenstvo outsideriek, majú síce mnoho podôb, no v jednej veci sú si podobné: všetky bazírujú na zásadnej odlišnosti ženského a mužského myslenia a usilujú sa na verejnosti i v súkromí ovplyvniť mentalitu zdominovanú virilitou. Woolf pritom ukazuje, že tu nejde len o utopický projekt mentálnej androgýnnosti, keď by muži prijali prvky ženského uvažovania, ale najmä o politickú úlohu, ktorú možno demonštrovať aj literatúrou: táto (v dnešných časoch stále radikálna) úloha spočíva v uznaní jednoty verejnej a súkromnej sféry. (Virginia Woolf: Tri guiney. Aspekt, Bratislava 2001. Preložila Jana Juráňová)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama