Daňová sústava a motivácia podnikania
Slovenská daňová sústava je výsledkom daňovej reformy uskutočnenej v rámci transformácie našej ekonomiky na trhové hospodárstvo. Nie je bezproblémová a jej zdokonaľovanie prebieha za pochodu. Možno konštatovať, že systém daní je dobudovaný, hoci prevláda názor, že kľúčovým problémom v tejto oblasti je vysoká daňová zaťaženosť podnikateľskej sféry.
Posúdenie daňovej sústavy si vyžaduje hlbší analytický pohľad a porovnanie so svetom. Na to, aby sa mohla zdokonaľovať, treba rozpracovať aj otázku daňovej politiky. Tá by mala byť akýmsi "kompasom" jej správneho uplatňovania a zároveň návodom na realizáciu v praktickom hospodárskom živote.
Práve o to sa do určitej miery pokúša aj rozpracovaná koncepcia daňovej reformy Ministerstva financií SR, ktorá má priblížiť daňový systém Slovenska právu EÚ. Reforma však v dohľadnej dobe neráta so zásadnejšími zmenami v zdaňovaní a má sa realizovať po etapách. Počíta sa s tým, že fiškálna funkcia daní by sa mala zachovať.
Hmlistý je najmä pohľad na znižovanie sadzieb. Pripúšťa sa síce ich určité zníženie, avšak len za istých podmienok: napríklad energia by sa mala zaradiť do štandardnej sadzby dane z pridanej hodnoty (DPH). Práve pri DPH by sa mali uplatniť symetrické podmienky tak, aby sa zjednotil princíp platenia DPH a vracanie nadmerného odpočtu. Odborníci na reformu sú toho názoru, že tento krok by sa mal uskutočniť vraj až vtedy, keď sa zlepší situácia v platobnej schopnosti podnikov. Budovy by sa mali zdaňovať podľa ich hodnoty, uvažuje sa o aj dani z automobilov. Náročné úlohy vyplývajú z reformy najmä pre správu daní - mala by zodpovedať úrovni štátov EÚ.
Daňová kvóta I a II
Zámery našej daňovej politiky hovoria o tom, že dôraz sa prenesie z priamych daní na nepriame a posilnia sa dane majetkového typu. Avšak aj priestor na zvyšovanie nepriamych daní (DPH, spotrebné dane) má svoju hranicu. Preto je nevyhnutné kompenzovať výpadky príjmov štátneho rozpočtu predovšetkým posilnením majetkových daní. Výber daní z príjmov v podnikateľskej sfére vo všeobecnosti klesá aj v iných krajinách s trhovou ekonomikou. Táto tendencia sa presadzuje v celej EÚ, kde sú dane majetkového typu bežnou záležitosťou.
Daňová zaťaženosť sa odborne označuje ako "daňová kvóta I". Ide v nej o podiel všetkých daní na hrubom domácom produkte (HDP). Pre komplexnejší pohľad na zaťaženosť treba k daňovej kvóte I. pripočítať ešte iné povinné nedaňové platby (clo, poistné, príspevky a prípadne aj dovoznú prirážku), ktoré sa označujú ako daňová kvóta II. Spočítaním týchto kvót dostaneme tzv. všeobecnú, súhrnnú zaťaženosť.
Aj keď sa zodpovedné ústredné finančné orgány štátnej správy bránia zásadnejšej daňovej reforme, odborná verejnosť, rezortné orgány či podnikatelia volajú po ráznych zmenách.
Znížiť sadzbu dane z príjmov
Medzi odbornou verejnosťou panuje určitá zhoda v názore, že príjmy právnických a fyzických osôb by sa mali zdaňovať 15-20 percentnou sadzbou. Zníženie tejto sadzby zo 40 na 29 percent, ktoré sa uskutočnilo, potvrdzuje, že toto rozhodnutie má pozitívny účinok na štátny rozpočet (ŠR). Možno preto očakávať, že ďalšie zníženie dane z príjmov by mohlo mať okamžitý efekt. Aby sa však tento predpoklad reálne dosiahol, hlavným kritériom by nemalo byť fiškálne hľadisko, ale to, aký ekonomický efekt samotné znižovanie prináša.
Napriek uvedenej názorovej zhode sú však odborníci nejednotní pri posudzovaní ďalšieho postupu v daňovej reforme. Za racionálny by sa mal považovať program vychádzajúci z ekonomických efektov, ktoré, ako vyplynulo zo skúseností z nastúpenej cesty "skromnejšieho" znižovania daňovej zaťaženosti, sú dosiahnuteľné, a preto by sa v nej malo razantnejšie pokračovať. Podporu by mal získať taký postup, ktorý by v prípade fyzických osôb zabezpečoval valorizáciu daňových pásiem tak, aby v budúcich rokoch došlo k ďalšiemu zníženiu daňového zaťaženia. Nie je na mieste prílišné odďaľovanie reformných krokov napríklad v prípade právnických osôb len preto, že očakávame finančne náročné dva roky. Ak berieme do úvahy skutočnosti vychádzajúce z praktických skúseností, skonštatujeme, že vyššie daňové sadzby ešte neznamenajú vyšší daňový výnos, teda vyššie inkaso daní do ŠR. V tomto pozitívnom trende by sa malo pokračovať. Pretože, hoci sa priame daňové zaťaženie znížilo, slovenské podnikateľské subjekty sú daňami stále vysoko zaťažené. Daňová krivka II. má stále hodnotu až okolo 50 percent. Ide o reálne daňové zaťaženie, ktoré okrem samotnej dane, ktorú musia podnikatelia odviesť do ŠR, zahŕňa aj odvody do fondov a silne obmedzený katalóg daňovo uznateľných nákladov.
Minimalizovať úniky
Čo najskôr treba zladiť aj vyberanie nepriamych daní (DPH a spotrebná daň) s legislatívou EÚ. Kvalita reformy by mala zaručovať jej dlhšiu stabilitu a vylúčiť krátkodobé zmeny v daňovej legislatíve. Reformou daní by sa mal zabezpečiť spravodlivý, jednoduchý a stabilný daňový systém garantujúci priaznivé podnikateľské a investičné prostredie s nízkym daňovým zaťažením a s rovnakými pravidlami pre všetkých. Možno sa domnievať, že v existujúcej sústave daní ide o priveľmi radikálny prístup. Pri hľadaní optimálnych ciest by však mal byť podnetom na diskusiu medzi finančnými orgánmi a širokou odbornou verejnosťou. Treba brať do úvahy, čo je možné od daňového systému požadovať. Predovšetkým by mal minimalizovať vznikajúce straty, ktoré nie sú v súčasnom systéme daní zanedbateľné. Nikdy sa nedopracujeme k jeho ideálnej podobe, pretože neexistuje. Každý daňový systém totiž obsahuje mnoho sporných bodov. Ak prostredníctvom neho zabezpečíme minimalizáciu strát, ešte nezabezpečíme minimalizáciu množstva týchto sporných bodov.
Nemusí byť pravdou, že jedna väčšia daňová deformácia je lepšia ako niekoľko malých. Pri optimalizácii daňového systému by sa mali rešpektovať dva základné daňové princípy: spoločenská prospešnosť a platobná schopnosť. Optimálny daňový systém by mal spĺňať päť požadovaných vlastností: ekonomickú efektívnosť, administratívnu jednoduchosť, pružnosť, politickú prehľadnosť, spravodlivosť.
Keďže ideálny daňový systém nejestvuje, treba voliť prístup "najlepší z možných" namiesto "najlepší z najlepších". Nemali by sme podceňovať existujúce teórie tvorby optimálneho daňového systému. Mali by byť určitým východiskom, kritériom pre hodnotenie účinnosti systému a pri tvorbe optimálnych praktických projektov vo vzájomnom vzťahu subjektov podnikania. Ich výsledkom bude aj spoločensky únosná miera ich daňového zaťaženia.
Autor (1931) je vysokoškolský pedagóg
