Pred dažďom či pred búrkou?
Pri sledovaní posledných udalostí v Macedónsku si každý vytvára vlastné asociácie. Ja mám stále pred očami pohľadnicu zo Skopje. Myslím na Ochridské jazero a staroslovanské chrámy, pamätám si na šarmantnú absolventku Sorbonny, macedónsku poslankyňu, ktorú som raz sprevádzal po Bratislave. To sú moje spomienky na krajinu, v ktorej som nikdy nebol, aj keď som veľmi chcel.
Z pamäti sa mi vynárajú scény skvelého filmu Pred dažďom, v ktorom sa fotograf Alexander vracia z rušného Londýna do rodnej macedónskej dediny, aby tu našiel stratenú harmóniu. Nájde domov v stave tichej etnickej vojny medzi Albáncami a Macedóncami. Sám je zasiahnutý vírom netolerancie, ktorý nikomu, tak ako v antickej dráme, nedáva na výber: môže byť vrahom alebo obeťou. Nechce sa však zmieriť s nezmyselným sektárstvom a usiluje sa prekonať hlbokú nevraživosť. Napokon tragicky zomiera rukou príbuzných. Režisér Milcho Manchevski v jednom z najlepších filmov 90. rokov skvelo vykreslil šrapnelový efekt balkánskeho konfliktu, preskakujúceho z miesta na miesto - nikto a nikde mu nemôže uniknúť.
Vo vzduchu visela už dlhší čas otázka, kedy vybuchne ďalší šrapnel. Cynik by hádam dodal: "Nie posledný, ešte zostala Čierna Hora." Niektorí tvrdili, že je všetko na spadnutie, iní boli presvedčení, že osud Macedónska je tak či tak spečatený a časom sa vyrieši "biologickou cestou" v prospech Albáncov, podobne ako v Kosove. Je až neuveriteľné, čo všetko musela táto malá krajina počas krátkej samostatnej existencie podstúpiť. Prijať absurdný názov FYROM, zmeniť štátnu vlajku, prekonať grécku blokádu a keď pred dvoma rokmi poskytla útočisko pre viac ako 300 tisíc albánskych utečencov z Kosova, musela sa domáhať pomoci od západných spojencov. Všetky problémy doteraz zvládla. No asi nečakala, čo bude nasledovať. (A kto čo čaká od vývoja vzťahov medzi Slovákmi a Maďarmi na juhu našej republiky po takých "nevinných" prejavoch vzájomnej neúcty, ako boli a teraz sú hanlivé nápisy na Bradle, či na pomníkoch a kultúrnych inštitúciách v Bratislave a v Košiciach?)
Krajina, ktorá úzkostlivo dbala, aby iskra z juhoslovanského konfliktu nepreskočila na jej územie, sa balkánskemu osudu nevyhla. Paradoxne albánski snajperi dnes ostreľujú mesto, v ktorom je zriadená albánska univerzita. Vo výpočte paradoxov by sa dalo pokračovať. Macedónska politická reprezentácia vyvíjala obrovské úsilie, aby vytvárala priestor na harmonickú koexistenciu oboch etník. Bývalého prezidenta Kira Gligorova bolo možné viackrát vidieť v spoločnosti Georga Sorosa, ktorý ako donor podporoval multietnický charakter tohto malého, ale národnostne pestrého štátu.
Ak niečo prekvapuje, tak je to súčasný postoj západných demokracií. Generálny tajomník NATO George Robertson nabáda macedónskych predstaviteľov, aby proti rebelom nepoužívali neprimerané prostriedky a aby sa začali orientovať na cestu dialógu. Proti tomu sa nedá v princípe namietať, keby... pred časom spojenci nedokázali, že vedia razantne zasiahnuť na "obranu západných hodnôt". Teraz sa tvária, akoby sa nič nestalo. Azda len v tichosti nechcú podporiť myšlienku tzv. Veľkého Albánska? Alebo to bude tým, ako píše český Týden, že sa "pohádka o hodných Albáncích skončila", a oni teraz nevedia, čo s tým?
