Ambície nestačia
Všetci sme chodili do školy, či už dlhšie alebo kratšie. Niektorí z nás na tie časy spomínajú s istou dávkou nostalgie, iní by na túto časť svojho života najradšej zabudli. Škola s jej mechanizmami, zvykmi a svojskou atmosférou je takmer vždy vďačným námetom na umelecké dielo, literárne nevynímajúc.
Ján Patarák sa vo svojej najnovšej knihe takisto rozhodol zúročiť spomienky na svoje pôsobenie v školstve. Priestor, v ktorom sa s autorom pohybujeme, je prevažne "učňovka", honosne nazývaná odborné učilište, zaľudnená množstvom učiteľov, majstrov a žiakov. V niektorých častiach dominujú portréty pedagógov, niektoré sa sústreďujú na najzaujímavejšie osudy žiakov a žiačok, prípadne ľudí, ktorí len okrajovo súvisia so školou. Rozprávač má zvláštny "literárny" záujem podať ich osud.
Premyslená kompozícia
Autor svoju knihu nazval Portréty zo živého domu a zjavne sa v nej usiluje o "vyšší útvar", ako je zbierka poviedok. Odrazilo sa to v zámerne efektnom, ale vo výsledku málo efektívnom usporiadaní relatívne samostatných prozaických útvarov.
Kniha je rozdelená do piatich častí, ktoré sa ďalej členia na akési podkapitoly a ďalšie útvary. Zámerne sa vyhýbam označeniu poviedka, lebo niektoré časti sa blížia novele, iné sú len anekdotami zo školského prostredia. Na prvý pohľad zaujme štruktúra jednak princípom opakovania, ale aj názvami jednotlivých textov: v každej časti sú OPORY i NÁDEJE SPOLOČNOSTI, ale nájdeme tu aj Zlomky, Rozjímanie, či Smrť. Obsah teda vyzerá ako aktualizácia kompozičných postupov a žánrov čias minulých. Sem patria aj Pekelníci a pekelníčky, či úvodní Atlasi.
Prázdne filozofovanie
Aktualizácia je však iba povrchová, samotný text už neposkytuje možnosť hlbšej interpretácie. V snahe byť filozofický, myšlienkovo "hlboký", autor produkuje dlhé pasáže, v ktorých parafrázuje iné, známe texty, čo vyznieva ako plané filozofovanie ("zo stvoriteľa fantastu sa stal majiteľ kľúčov...", s. 69).
Patarákovo písanie ako intelektuálna hra je po všetkých stránkach zasadené do neadekvátneho prostredia. Nie je to len "učňovka", ale aj prostredie väzenia, kde väzni tvoria akýsi klub intelektuálov, ktorí čítajú Campanellov Slnečný štát. Pre Patarákovho rozprávača je tiež typická naivná viera v silu slova, ktorá sa prejavuje na viacerých miestach textu ("Boli to krásne chvíle, v ktorých v každom z väzňov na čas ustúpil ničomník a uvoľnil miesto básnikovi...", s. 70) a slúži mu ako významný "výchovný" prostriedok (časť Premeny, s. 168).
Rozprávačovi nechýba ani veľká dávka sentimentálnosti a ľúbostné príbehy z tejto knihy by sa hodili skôr do edície, ktorá má názov Červená knižnica (príbeh Pekelníka Jozefa Kajlu alias Kupida a Eriky R., či záverečné Rozjímanie o Jakubovi a Zuzanke).
Nenaplnené ambície
Vysoké ambície, ba priam najvyššie, naznačuje už samotný titul Patarákovej knihy, ktorý isto nie náhodou pripomína titul iného, ale naozaj špičkového literárneho diela - Zápisky z mŕtveho domu F. M. Dostojevského. Patarákova kniha, optimisticky nazvaná Portréty zo živého domu, je však, na rozdiel od Dostojevského diela, mŕtvou literárnou hodnotou.
Portréty zo živého domu Jána Pataráka mali v pôvodnom zámere možno aj šancu priradiť sa ku knihám, ktoré s danou tematikou zaznamenali vo svojom čase istý literárny rozruch. Mám na mysli predovšetkým Rozpamätávanie Jána Lenču (1978) a čiastočne Temporálne poznámky Stanislava Rakúsa (1993). Opak sa stal pravdou.
O Jánovi Lenčovi a jeho Rozpamätávaní napísal literárny historik, že "pomocou literárne bravúrneho využitia celého radu rozmanitých, ba umelecky kontrastných žánrových a významovo-štylistických foriem prozaického rozprávania, tematizuje materiál vyslovene prítomnostného pôvodu a charakteru". Jednoducho a lapidárne povedané, kým Lenčo svoj tematický materiál zvláda, Patarák nezvláda nielen materiál, ale aj písanie ako také.
Všetko Patarákovo čarovanie so štruktúrou knihy, rozprávačom, príbehmi má len zahmlievať autorovu bezradnosť ako odvrátenú stránku ambície, dať v podstate všednému materiálu atraktívny tvar.
Autorka (1954) pôsobí ako odborná asistentka na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FF UK
(Ján Patarák: Portréty zo živého domu. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2000)
