Pocta naivite a zbytočnosti
Pre rodinu všetko! Obetujeme aj celý život, aby sme pripravili ľahšiu a lepšiu budúcnosť pre naše deti. Postaráme sa o ich nadriadených cez dovolenku, zalichotíme im, veď to prinesie prospech vlastnej krvi.
Naše úsilie dostane príchuť vážneho, dokonca existenciálneho boja, ak sa odohráva v atmosfére vojny a všadeprítomnej smrti a skazy. Hra Istvána Örkényho Rodina Totovcov, ktorej inscenácia mala premiéru v nitrianskom Divadle Andreja Bagara začiatkom marca, hovorí práve o takýchto vážnych problémoch.
Dobrý deň, pán major!
Príčinou všetkých problémov je list syna, ktorý svojim rodičom Totovcom oznamuje, že Pán major z jeho práporu si do pokojného mestečka Totova príde na dva týždne zrekreovať svoju vojnou "pobabranú nervovú sústavu". Návšteva takého veľkého pána si, samozrejme, zaslúži nadšenie u rodičov, veď synovi to môže len prospieť, keď sa mu postarajú o nadriadeného, i u dcéry, ktorá by sa rada vydala za takého vysokého dôstojníka. Rodičia Totovci sa vo vidine synovho blahobytu v prápornej kancelárii po návrate pána majora z dovolenky nechajú potupne ponižovať a zasahovať si do rokmi zabehaného pokoja letných večerov. Každý večer až do samého rána sa totiž u Totovcov svieti a skladajú sa krabice pre vatu a obväzy na front.
Oddýchnutý a v plnom zdraví odchádza pán major k svojmu práporu. Totovci si konečne vydýchnu. Železničný most však vyhodili partizáni do povetria a tri dni nepôjdu žiadne vlaky, preto sa major vracia. Zdrvený a nevyspatý pán Tot sa odhodlá k veľkému činu... z pivnice vyjde sám a slávnostne zabuchne dvere nad vojnovým despotom a demagógom. Všetko však dostane trpkú príchuť čierneho humoru, keď Poštár medzi výstupmi oznámi, že syna roztrhal na ceste zo stanice nepriateľský granát, keď bol odprevadiť pána majora.
Moji milí Tótovci!
Text hry je nabitý mnohými humornými narážkami vyplývajúcimi z naivity a servilnosti rodiny Totovcov a obmedzeného despotizmu pána majora. Ešte závažnejšie a smiešnejšie vyznie ich konanie v situácii nevedomosti o synovom tragickom osude. Adela Gáborová s Jozefom Dóczym vytvorili harmonický rodičovský pár. Ona, milujúca manželka a matka, presviedča muža, aby vyhovel žiadostiam pána majora a z lásky k synovi sa prispôsobil. Jej naivita a usilovnosť patrí k hlavným motorom komickosti v inscenácii. Hoci scéna a réžia jej nedali dostatok priestoru na pohyb, svojím herectvom je všadeprítomná a umožňuje, aby absurdný osud rodiny Totovcov dospel k svojmu tragickému vrcholu.
Jozef Dóczy nasadil svoje komediálne danosti - minimálnou akciou dokáže vyťažiť komiku zo svojich replík. Záverečná pomsta režimu by možno vyznela ráznejšie, keby režisér z neho nespravil ubehaného servilného náčelníka hasičov, ale zádumčivého sarkastického otca rodiny zvádzajúceho boj s narušiteľom pokojného ovzdušia. To, že musí počas skladania krabíc kľačať pri malom stolčeku uprostred javiska, je príliš nedôstojné jeho postave, ktorej pátos a metafyzickú hĺbku takmer nevedomého boja za spravodlivosť stvárňuje už samotný fyzický vzhľad.
Jana Valocká v úlohe dcéry Ágiky nasiakne naivitou matky až natoľko, že sa stane k otcovi neprístojne drzou. To však nenašlo v režijnej koncepcii, podobne ako jej sklamanie z nepríťažlivosti potenciálneho ženícha, svoje miesto. Zostal z nej len matkin tieň, ktorý zdvojuje a niekedy až prevyšuje matkino komické snaženie o priazeň tyrana. Motivácie jej konania nám zostávajú zahalené, ani náznakom sa neobjavuje možnosť, že by sa mohla stať naivnou a nič netušiacou obeťou rozmáhajúcej sa ideológie. Žiaden vývoj v tejto postave nenastáva, nevieme, prečo sa po prvotnom sklamaní usiluje plniť vrtochy pána majora, ani sa nedozvieme, prečo a ako dospela k jeho záverečnému odmietnutiu. Ágika v Nitre vyzerá ako "kam vietor - tam plášť".
Ideológiu prichádza svojimi vnadami k ľudskej nízkosti zvádzať Gizi, Eva Večerová, žena so zlou povesťou.
Pán major dostal v podaní Milana Kiša zvláštny nádych ľudskosti. Počas celého predstavenia sa jeho postava nerozhodne pohybuje medzi humanistickou láskou k "milým Totovcom" a prísnosťou, ráznosťou a necitlivosťou totality, ktoré jeho postava stelesňuje. Najlepšie scény vytvorí s Jozefom Dóczym, kde poddajnosť hereckého partnera zvýrazní brutalitu a surovosť postavy reprezentovanú v tejto inscenácii najmä na úrovni textu a scénickej akcie "krabicovania".
Komentátor a tragikomický čierny anjel Poštár v podaní Mariána Labudu ml. jediný otvorene komunikuje s publikom, ale dôvernosť tohto kontaktu sa minie účinkom, lebo všetko, čo hovorí o listoch, o tom, že ich odhadzuje, sa predsa len viac týka príbehu a jeho postáv ako publika.
Naivita neznamená ľudovosť
Vyčleniť Poštára z príbehu sa režisérovi podarilo tým, že jeho príchody na scénu a odchody sprevádza "dedinská" kapela. Živá hudba dokonale odvráti pozornosť od možných vnútorných súvislostí medzi jeho vystúpeniami a rozvíjajúcim sa príbehom. Keby bol Poštár zrežírovaný ako rodinný priateľ, dedinský hlupák, ktorého pani Totová matersky opatruje a pán Tot so šomraním trpí, bolo by hneď jasné, prečo sa snaží zatajiť smrť ich syna a udržať ich v absurdnom očakávaní.
Poznámky Profesora Ciprianiho (Anton Živčic) o normálnosti a nenormálnosti veľkých a malých ľudí v prostredí všeobecnej naivity vyznejú smiešne a nedosiahnu možnú protiideologickú výšku. Náladu všadeprítomnej naivity podčiarkuje aj insitno-dedinská scénografia. Režisér si nechal scénu Nitrianskeho divadla zmenšiť na jednu tretinu veľkými dverami, ktoré po otvorení vytvoria vnútro domu rodiny Totovcov.
Pôvodnú výšku týchto dverí naznačujúcu túžbu dosiahnuť vyššie méty a motív terča, ktorý dáva tušiť istý zásah, čo dostane rodina žijúca za dverami, narušia maličké makety domov a lesa s vianočnými svetielkami znázorňujúcimi ohne zberačov živice, ktoré scénograf Vladimír Suchánek umiestnil do hornej časti priestoru otvorených dverí.
Kantor a Ionesco zapĺňajú scénu stoličkami, Pinter nábytkom a Örkény znázorňuje prenikanie neporozumenia a ideológie do života ľudí tým, že scéna sa začína strácať pod návalom krabíc, ktoré vyrábajú Totovci vedení pánom majorom. Mierne "ozdobenie" priestoru krabicami za zvukov "akože šialenej" hudby vôbec nevyznie ako hrozivé narastanie moci pána majora, ani ako zvyšujúce sa utrpenie nešťastnej rodiny, ale ako komický výsledok bezmyšlienkovitého "využívania voľného času krabicovaním".
Tragika celej situácie by zapôsobila deštrukčnejšie na rodinný život, keby sa scény s farárom, u ktorého sa pán Tot schoval, aby sa vyspal, a psychiatrom, kam ho doviedla manželka, keď predstieral bláznovstvo, odohrali ako návšteva týchto ľudí u Totovcov, kde by bol pán domáci schovaný a zbláznený za hradbou demagógových krabíc. Vrchol naivity sa dostaví, keď Totovci niekoľkými ťahmi "upracú" všetky panely s krabicami tak, že ich otočia a ukážu idylické obrázky stromčekov a kvietkov z lúk a hájov v okolí Totova.
Deštrukčná moc ideológie a demagógie zostala takýmto scénografickým riešením pred diváckym zrakom úplne zahalená a z Örkényho čiernej tragikomédie zostala len láskyplne poňatá ľudová veselica.
História sa neopakuje
Herci Nitrianskeho divadla v daných podmienkach urobili, čo sa dalo, a vydali zo seba to najlepšie. Ich súhra na javisku dokazuje, že majú za sebou roky spoločnej práce. Jozef Dóczy a Milan Kiš sa dôstojne vrátili na svoje domovské javisko. Problémom inscenácie je však dramaturgická neukotvenosť, nejednoznačnosť, a to spôsobuje, že nie je jasné, čo vlastne chce povedať, na čo divákov upozorniť. Naivná scénografia a mechanická réžia, preniknuté snahou o prílišnú ľudovosť a odstránenie akýchkoľvek politických narážok sú dôkazom, že desaťročná zlatá éra režiséra Pavla Haspru v Nitrianskom divadle spred pol storočia je dôstojnou spomienkou, ktorá si zaslúži pripomenutie, ale zostáva pod nánosom času predmetom štúdia divadelných archeológov. Návrat Pavla Haspru do Nitry je dôkazom, že "staré časy neoživíš" ani pri najväčšom úsilí a s najlepším úmyslom.
Autor (1975) je filológ
