Utváranie novej budúcnosti

V časoch bipolárneho sveta sa centrálne riadená ekonomika snažila v určitých ekonomických parametroch dobehnúť rozvinutú kapitalistickú spoločnosť. V prelomovom roku 1989 sa skoro zdalo, že už ju dobieha. Potom sa ukázalo, že zatiaľ čo centrálne plánovaná ekonomika sa najmä kvôli spoločenskému a politickému vývoju musela transformovať na trhovú ekonomiku, vyspelý svet nestál na mieste a nečakal.
Počet zobrazení: 2379

V časoch bipolárneho sveta sa centrálne riadená ekonomika snažila v určitých ekonomických parametroch dobehnúť rozvinutú kapitalistickú spoločnosť. V prelomovom roku 1989 sa skoro zdalo, že už ju dobieha. Potom sa ukázalo, že zatiaľ čo centrálne plánovaná ekonomika sa najmä kvôli spoločenskému a politickému vývoju musela transformovať na trhovú ekonomiku, vyspelý svet nestál na mieste a nečakal.

Za desať rokov sme tu dosiahli transformáciou neparametrickú trhovú ekonomiku s výraznými znakmi raného kapitalizmu a spoločenskou štruktúrou kolonizovanej krajiny tretieho sveta (prvotná akumulácia kapitálu riadenou privatizáciou zvrhnutou na kriminálne politicky posvätený majetkový prevrat, transformácia spoločenských inštitúcií zvrhnutá na zlikvidovanie sociálneho štátu blahobytu pre všetkých v mene budovania triedy domácich veľkokapitalistov, transformácia spoločnosti zo zastupiteľskej demokracie na dôsledne uplatňovanú "trhovú demokraciu", t. j. trhový mechanizmus klientelizmu dôsledne dovedený politickými a ekonomickými zoskupeniami do nefunkčnej parlamentnej demokracie).

Kto beží na mieste

V krajinách vyznačujúcich sa vyspelou trhovou ekonomikou a premenou parlamentnej demokracie na občiansku spoločnosť sa pod tlakom globálneho ekonomického vývoja posunulo smerovanie ďalej - k postindustriálnej spoločnosti, ktorá ekonomicky i spoločensky vyrastá do postkapitalistickej spoločnosti s charakteristikami, ktoré ešte len teraz mapujú praktici, výskumníci a teoretici manažmentu práve v najvyspelejšej krajine - v Spojených štátoch amerických. V USA sa poučili na základe vlastnej chyby, keď nechali pôsobiť W. Edwardsa Deminga (1900 - 1993) v japonskej ekonomike v rokoch 1950-70. Tento hrdina v teórii riadenia, ktorý mal obrovský vplyv na priemyselnú históriu druhej polovice 20. storočia, sa podieľal na "japonskom ekonomickom zázraku" a "doma" v USA ho uznali až na sklonku jeho kariéry. Tu sa preslávil, keď na ustarostenú otázku amerického automobilového priemyselníka "kedy dobehneme japonskú konkurenciu?" odpovedal: "Myslíte si, že oni stoja na mieste?" A preto vznikol aj tento článok.

Kam sme došli

Vydavateľ Rowan Gibson v zborníku predstaviteľov teórie podnikania a manažmentu Rethinking the Future (Nový obraz budúcnosti) píše: "Kedysi v šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov si boli ľudia vo všeobecnosti istí tým, kam mierime a ako sa tam dostaneme. Úspešné korporácie, silné povojnové ekonomiky a dávno zavedené inštitúcie sa rútili smerom k budúcnosti ako veľké luxusné limuzíny na širokej a prázdnej diaľnici. Mali dojem, že pred sebou vidia dlhú priamu cestu, tiahnucu sa k obzoru, cestu, po ktorej môžu cestovať prakticky rovnako ako po tej, ktorú zanechali za sebou. Zdalo sa, že budúcnosť bude patriť im. Nič nemohlo byť vzdialenejšie od pravdy.

Ako je to s kapitalizmom samotným

S tou báječnou cestou k pokroku a prosperite - ako sme sa aspoň vtedy domnievali? Mnohé hlasy sa dnes pýtajú, kam nás vlastne kapitalizmus vedie. Alebo prečo sa tam tak dychtivo rútime. A aký má tento závod dôsledky na naše životy, na naše miestne spoločenstvá, na naše životné prostredie. Keď sa dnes pozeráme do budúcnosti, ani trochu si nie sme istí, kam máme vlastne namierené a ako sa tam dostaneme. Nevidíme už dlhú a priamu diaľnicu, namiesto toho pozorujeme, že cesta pred nami končí !" Koniec dvadsiateho storočia predstavuje koniec celého určitého usporiadania vecí. Koniec priemyselného zmýšľania. Koniec povojnového usporiadania. Koniec suverénnej nadvlády USA. Koniec sociálneho štátu. Koniec komunizmu a povojnového kapitalizmu. Možno až (podľa F. Fukuyamu) koniec histórie.

"Alvin Toffler v knihe Powershift (Posun moci) označil tento koniec cesty za novú terra incognita - krajinu neznáma. Vidíme pred sebou svet plný chaosu a neistoty. Svet rýchlych zmien. Svet, v ktorom základom ekonomiky nebude pôda, suroviny, ale ani peniaze, ale bude ním intelektuálny kapitál. Kde konkurencia bude dravá a trhy nemilosrdné. Kde malé firmy v globálnom meradle svojím dôvtipom predbehnú veľké korporácie. Namiesto istoty panuje pocit, že sa naše priemyselné spoločnosti nachádzajú v ťažkostiach a že sa kolektívne rútime k tomu, čo vedci označujú ako okraj chaosu - k obdobiu búrlivého prechodu, keď staré usporiadanie spoločnosti ustúpi novému."

Postkapitalistická spoločnosť

"V priebehu niekoľkých málo desaťročí spoločnosť pretvára seba samú - mení sa jej pohľad na svet, menia sa základné hodnoty, sociálna a politická štruktúra, jej umenie, kľúčové inštitúcie. Po 50 rokoch je tu potom celkom nový svet. A ľudia v ňom narodení si už ani nedokážu predstaviť ten svet, v ktorom žili ich prarodičia a do ktorého sa narodili ich vlastní rodičia. My sami žijeme teraz v epoche takejto transformácie, keď sa tvorí postkapitalistická spoločnosť." A o tom je kniha Petra F. Druckera (1909), nestora teórie a praxe manažmentu Post-capitalist society (Postkapitalistická spoločnosť 1993).

Žiadny iný autor neprispel natoľko k "profesionalizácii" riadenia ako on. Druckerova oddanosť problematike riadenia vychádzala z jeho viery, že priemyselné organizácie sa stanú a budú najdôležitejšími sociálnymi organizáciami na svete - že budú mať väčší vplyv ako cirkev a štát. V oblasti riadenia sa osvedčil tiež ako prorok. Vo svojej práci Age of Discontinuity (Vek diskontinuity 1969) v jasných obrysoch predpovedal objavenie sa ekonómie vedomostí" hovorí o ňom Stuart Crainer v diele Kompendium managementu. "Už sme dostatočne vkročili do novej postkapitalistickej spoločnosti, aby sme mohli preskúmať a zrevidovať sociálnu, ekonomickú a politickú históriu obdobia kapitalizmu a národného štátu", píše vo svojej knihe z roku 1993 Peter F. Drucker.

Dnes sme niekde uprostred tejto svetovej transformácie, ktorá nebude uzatvorená pred rokom 2010 alebo 2020. A už zmenila politickú, sociálnu a mravnú tvár sveta. Je prakticky isté. že nová spoločnosť bude zároveň nesocialistická a postkapitalistická. A je tiež isté, že jej prvotným zdrojom budú vedomosti. To tiež znamená, že to bude musieť byť spoločnosť organizácií. Isté je tiež, že národný štát (pozn. autora: pod "národným" sa tu rozumie suverénny štátny útvar s hranicami, nie čisto etnicky chápaný útvar) bude len jedným, nie však jediným článkom politickej integrácie "postkapitalistického politického systému", v ktorom vedľa seba žijú a súťažia štruktúry nadnárodné, regionálne, národné, miestne, ba dokonca kmeňové. A ku všetkým týmto zmenám už dochádza, alebo došlo, takže ich je možné popísať.

Politický systém postkapitalistickej spoločnosti

Domnievam sa, že ak sa pustil práve P. F. Drucker do spoločensko-politickej analýzy, rozhodujúce slovo v analýze budúcej spoločnosti a nasmerovania budúcnosti budú mať skôr profesionálni analytici manažmentu než politickí komentátori a súčasní politici. Je to výsledkom manažérskej revolúcie, ktorá prebehla podľa Druckera po druhej svetovej vojne vo vyspelých trhových ekonomikách. A ktorá u nás ešte neprebehla. Ešte pred pár desaťročiami každý "vedel", že postkapitalistická spoločnosť bude zaručene marxistická. Ak dnes niečo všetci vieme, tak práve len to, že budúca spoločnosť marxistická nebude. Ale väčšina z nás tiež vie, alebo aspoň tuší, že vyspelé krajiny sa vzďaľujú od toho, čo by mohlo byť nazývané kapitalizmom. Trh zostane zaručene účinným integrátorom ekonomickej aktivity. Ale spoločensky už teraz rozvinuté krajiny vstúpili do postkapitalizmu. Ten sa stáva rýchlo spoločnosťou nových "tried", založených na nových zdrojoch. V rozvinutých krajinách na rozdiel od "tradičného" kapitalizmu ovládajú ponuku a rozdeľovanie financií stále vo vyššej miere penzijné fondy. Profitujúcimi vlastníkmi týchto fondov sú pochopiteľne zamestnanci. Ak je socializmus podľa Marxa definovaný tak, že pracujúci vlastnia výrobné prostriedky, potom sa USA stali tou "najsocialistickejšou" krajinou široko-ďaleko, i keď sú stále zároveň tou "najkapitalistickejšou" krajinou. Penzijné fondy sú riadené novou generáciou "kapitalistov bez tváre", anonymnými zamestnancami pracujúcimi za pevný plat - finančnými analytikmi a manažérmi portfólií penzijných fondov.

Rozhodujú informácie a vedomosti

Skutočným a určujúcim zdrojom a úplne rozhodujúcim výrobným faktorom dnes nie je kapitál, ani pôda, ani práca. Sú nimi vedomosti a informácie. V postkapitalistickej spoločnosti sú triedami namiesto kapitalistov a proletariátu kvalifikovaní odborníci využívajúci pri svojej práci špecializované vedomosti, tzv. knowledge workers a obslužní pracovníci, tzv. "service workers." Základným ekonomickým zdrojom - výrobným prostriedkom postkapitalistickej spoločnosti už nie je kapitál, nie sú nimi ani prírodné zdroje, ani práca. Stávajú sa ním vedomosti. Hlavným nástrojom tvorby bohatstva nebude už rozmiestňovanie kapitálu za účelom jeho produktívneho využitia, či preto, aby pracoval. Hodnota je teraz vytváraná prostredníctvom produktivity a inovácií, obidva tieto faktory predstavujú aplikáciu vedomostí v pracovnom procese. Vedúcimi sociálnymi skupinami spoločnosti vedomostí budú kvalifikovaní špecialisti, manažéri vedomostí (knowledge managers), ktorí vedia, ako rozmiestňovať poznatky a vedomosti tak, aby bolo dosiahnuté ich produktívne využitie - obdobne ako keď kapitalisti vedeli ako produktívne využiť kapitál. Prakticky všetci títo ľudia budú zamestnaní v organizáciách. Na rozdiel od zamestnancov v kapitalizme budú však vlastníkmi ako výrobných prostriedkov, tak i výrobných nástrojov. Výrobné prostriedky prostredníctvom penzijných fondov, ktoré sa všade vo vyspelých krajinách konštituujú ako jediní skutoční vlastníci (a už nie osoby - jednotliví majitelia).

Výrobné nástroje potom preto, lebo vzdelaní pracovníci vlastnia svoje vedomosti a môžu si ich kamkoľvek so sebou zobrať. Ekonomickou výzvou pre postkapitalistickú spoločnosť bude preto produktivita kvalifikovanej práce a vzdelaný pracovník. Sociálnou výzvou bude zabezpečenie dôstojnosti pre ďalšiu triedu postkapitalistickej spoločnosti - pre obslužných pracovníkov. Títo pracovníci nemajú potrebné vzdelanie, aby mohli vykonávať prácu založenú na vedomostiach a v každej krajine, aj v tých najvyspelejších, budú títo pracovníci tvoriť väčšinu. A ako by sa táto nová sociálna štruktúra mala nazývať? Keď som prvý raz o tom verejne uvažoval, nazval som ju "socializmom penzijných fondov". Nebolo by však lepším označením "kapitalizmus zamestnancov"?

Kapitál ako prostriedok fungovania ekonomiky

"Prostriedky penzijných fondov sú v skutočnosti zadržanými či odloženými mzdovými príjmami. Sú akumulované preto, aby z nich boli ľuďom, ktorí už nepracujú, poskytované príjmy, ktoré sú ekvivalentom mzdového príjmu. Podľa Marxovej definície kapitálu je celý kapitál akumulovaný prostredníctvom vyvlastňovania námezdných pracovných síl. Táto definícia sa nehodí pre kapitál penzijných fondov, keď námezdní pracovníci zostávajú vlastníkmi týchto prostriedkov." Drucker ďalej vo svojej knihe objasňuje význam poznania, vedomostí, zaoberá sa históriou produktivity, pričom objasňuje nedoceňovaný význam diela F. W. Taylora pre moderné chápanie prípravy a výcviku pracovníkov, zaoberá sa históriou a vplyvom manažérskej revolúcie od polovice 20. storočia. Tu hovorí o tom, že zákonní vlastníci veľkých korporácií, ich akcionári, už nie sú schopní, a ani ochotní, riadiť tieto korporácie. Dnes ich riadia profesionálni manažéri bez toho, aby k nim mali akýkoľvek vlastnícky vzťah. Financie a kapitál sa stali prostriedkom fungovania ekonomiky, nie jej cieľom. Definuje spoločnosť organizácií, ktorá v spoločenských funkciách postupne nahrádza odumierajúci inštitút štátu. Analyzuje ekonomiku a produktivitu vedomostí a úlohu vzdelávania a vzdelanej osobnosti. "Stále sa stretávame s tým, že výnosy tradičných zdrojov - financií (kapitálu), prírodných zdrojov a práce - sú nižšie a nižšie. Hlavným producentom bohatstva sa stávajú informácie a vedomosti."

Séria inšpirácií

Dielo Petra F. Druckera a najmä Postkapitalistická spoločnosť mohutne ovplyvnili ostatných súčasných teoretikov v manažmente. Treba poznamenať, že teoretikmi si ich môžeme pomenovať len vďaka ich tvorivým prístupom a filozofii, ktorú podložili všetci celoživotným praktickým poznaním ako poradcovia, manažéri veľkých korporácií, a ako profesori a výskumníci na rôznych univerzitách. Prehľad ich mien vyvoláva dojem návštevy v "dvorane slávy" moderného manažmentu: Charles Handy, Stephen Covey, Michael Porter, C. K. Prahalad, Gary Hamel, Michael Hammer, Eli Goldratt, Peter Senge, Warren Benins, John Kotter, John Naisbitt, Philip Kottler, Al Ries a Jack Trout, Lester Thurow, Kevin Kelly. Nasledujúce myšlienky som čerpal z ojedinelého zborníka úvah, pozbieraného Rowanom Gibsonom pod názvom Rethinking the Future (Nový obraz budúcnosti 1997) a pridal som pár myšlienok Ricarda Semlera z jeho skoro autobiografického bestselleru Maverick! o revitalizácii brazílskej spoločnosti Semco S/A, ako aj pár poznámok W. E. Deminga z jeho práce Východisko z krízy.

Autor je ekonóm, pracuje ako konzultant

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984