Severoírske medzery
Existuje široká škála prostriedkov na záchranu mierového procesu. Niekedy postačí zmierlivé slovo vyslovené na správnom mieste, inokedy sprostredkovatelia vyvíjajú drvivý politický, ekonomický, ba aj vojenský nátlak na strany v konflikte.
Britský minister pre Severné Írsko John Reid bol však v tomto smere mimoriadne nekonvenčný. Krízu vyvolanú odstúpením unionistického premiéra Davida Trimbleho dočasne zažehnal začiatkom augusta tak, že objavil medzeru vo Veľkonočnej mierovej dohode!
Ried siahol po legislatívnej gymnastike po tom, čo bolo jasné, že politickí predstavitelia severoírskych katolíkov a protestantov nenájdu v stanovenom termíne spoločnú reč v sporných bodoch - odzbrojení Írskej republikánskej armády a reformy polície. Podľa platnej legislatívy mala britská vláda k dispozícii dve možnosti - mohol vypísať predčasné voľby, alebo vrátiť výbušnú provinciu pod priamu vládu Londýna. Prvá solúcia (splnenie záväzku) je síce demokratická, ale v skutočnosti sa javila ako mimoriadne nepraktická. Voličské nálady v Severnom Írsku sa v poslednom období výrazne zradikalizovali a vážne hrozilo, že by hlasovanie oslabilo pozície umiernených protestantov a katolíkov, teda politické sily, ktoré boli motorom mierového procesu. Zrušenie autonómie by na druhej strane bolo definitívnym uznaním porážky, keďže je severoírska samospráva politickým pilierom mierovej dohody. Vtedy zapracovala Riedova kreativita a dočasne pozastavil autonómiu, aby ju už po 24 hodinách prinavrátil. Ulsterskí politici tak získali ďalších šesť týždňov na hľadanie kompromisov.
Samozrejme, ani jeden zo skutočných problémov sa týmto nevyriešil. Súdiac podľa celkovej atmosféry v provincii je dosť pravdepodobné, že s blížiacim sa 24. septembrom, ďalším konečným termínom na dohodu, sa všetci aktéri mierového procesu ocitnú v rovnakých pozíciách ako začiatkom augusta. A nie je vylúčené, že sa na scéne objaví aj podobná ekvilibristika. Na jednej strane IRA nielenže nemieni ani len v náznakoch odovzdať zbrane, ale vojenskú techniku a skúsenosti zrejme speňažuje v svetových ohniskách napätia. Posledným prípadom, ktorý zjavne rozladil britskú verejnosť, bolo zatknutie troch blízkych spolupracovníkov IRA v Kolumbii, kde údajne zaúčali ľavicových povstalcov do tajov výroby výbušnín. V tábore unionistov badať zasa jasnú radikalizáciu a netrpezlivosť. Čoraz častejšie sa ozývajú ozbrojené skupinky s viac či menej úspešnými teroristickými útokmi. Najväčšiu pozornosť pritom vyvolala listová bomba poprednému politikovi politického krídla IRA Sinn Fein Martinovi McGuinnessovi, ktorú našťastie odhalili ešte pred výbuchom. Ulsterské vody svojimi vyhláseniami mútia aj bývalí či súčasní politici. "Prečo sme takí zhovievaví voči rasovej nenávisti IRA, ktorá je zodpovedná za leví podiel vrážd v Ulsteri?" pýta sa napríklad bývalá ministerka pre šport a severoírska rodáčka Kate Hoeyová.
Avšak najmenej dôvodov na optimizmus dáva samá podstata ulsterského konfliktu. Ak si totiž odmyslíme všetky tie civilizované reči, právnické kľučky či politikov v oblekoch, zistíme, že sa všetko zvádza na zbrane. Podobne ako je to povedzme v prípade albánskych rebelov v macedónskych lesoch a špinavých dedinkách. Koľko máš v skladoch výbušnín, také sú silné tvoje politické argumenty. Práve preto IRA otáľa s odovzdaním zbraní (samozrejme plus spomínané finančné dôvody) a unionisti sa preto nechcú vzdať záruk vo forme silných policajných jednotiek. V takejto situácii ani veľmi neprekvapuje výsledok prieskumu verejnej mienky, v ktorom sa Briti v rozpore s koloniálnou tradíciou vo väčšine vyslovili za pripojenie nepokojnej provincii k Írsku.
Autor (1972) je redaktor Hospodárskeho denníka
