Otázky pre ministrov

Možno pochopiť trochu nervóznejšiu reakciu čelných funkcionárov SDĽ na výsledky prieskumov verejnej mienky, aj na reakcie mnohých novinárov na diskusiu, prebiehajúcu na stránkach SLOVA.
Počet zobrazení: 1758

 

Možno pochopiť trochu nervóznejšiu reakciu čelných funkcionárov SDĽ na výsledky prieskumov verejnej mienky, aj na reakcie mnohých novinárov na diskusiu, prebiehajúcu na stránkach SLOVA.

Nemožno však tolerovať urazenosť politikov, že im voličská základňa a mnohí sympatizanti vyčítajú ich spôsob účinkovania vo vláde M. Dzurindu i v slovenskom parlamente od volieb 1998. Možno, že to vidia inak a určite môžu mať dojem, že mnoho záležitostí "zachránili" a že bez nich by tu bol ešte protiľudovejší prístup v podstate pravicovej vlády a parlamentu. Veď konečne si môžeme na plné ústa povedať, že vo voľbách 1998 vláda pravice SDK vystriedala vládu pravice HZDS-SNS.

Voliči sú istým spôsobom zákazníci a nemusia vedieť veci posudzovať odborným zrakom právnika a ekonóma. V očiach voličov zatiaľ SDĽ, ale i ďalší "ľavicovo a sociálne" orientovaní politici prudko zlyhali práve v roku 1999, pretože z možných variantov riešenia spoločenského a ekonomického úpadku aj s ich súhlasom bol zvolený ten najnemožnejší variant "žmýkania" vlastného obyvateľstva. Očividné hospodárske a sociálne krivdy, ktoré sa za posledné roky na Slovensku popáchali, zostali nepotrestané a neriešené. Čo už inémôže byť cieľom starostlivosti ľavicových politikov? Voliči si veľmi všímajú, kto nakoniec spláca za "panské huncútstva" účet. Ale ak reptali poddaní aj za feudálnych pánov, dnes by ako pred ústavou rovnoprávni občania chceli dosiahnuť nápravu. Že typickí pravicoví politici typu Ivan Mikloš a Ján Budaj hlásajú, že treba zastaviť úpadok aj za cenu veľkých obetí, to je ich poslanie. Ale ľudí zdvihlo to, že to donedávna tvrdili aj čelní predstavitelia demokratickej ľavice, socialistickí ministri Brigita Schmögnerová a Peter Magvaši.

Kauzy nie sú životným záujmom Naši ľavicoví politici opakujú chronické chyby ľavice, ktorá sa vždy "obetuje" v záujme upokojenia situácie a odvrátenia totalitarizmu a vždy "ľahne popolom" v požiaroch, ktoré zo sociálnych výbuchov zakladá extrémna pravica i ľavica. Nie som politológ a ide o môj súkromný názor podložený pozorovaním.

Oblasť manažmentu, v ktorej pôsobím, dáva však dnes politike viac impulzov ako si my, Stredoeurópania, pripúšťame. V manažmente si musí líder neustále opakovať, čo je jeho zámer a akými prostriedkami sa dostane na správnu cestu vedúcu k stanoveným cieľom. Neustále musí kontrolovať, či stopercentne vynakladané úsilie vedie k správnemu cieľu. Operácia sa totiž nepodarí, ak pacient zomrie - opak sa myslí vždy ironicky.

Čo bolo cieľom socialistických ministrov v tejto vláde? Čo je cieľom ľavicových politikov? Ako je zrazu možné, že za účinkovania ľavice je tu akútne ohrozených 20 percent práceschopných občanov v aktívnom veku a ohrozených zhruba päť miliónov obyvateľov (nerátam vyššiu vrstvu) vinou kolabujúceho sociálneho, zdravotného, vzdelávacieho a bezpečnostného systému? Azda si nemyslíme, že túto časť ohrozených občanov zaujíma umelo udržiavaný osud káuz, amnestií, únosov, delenia a násobenia strán, usporadúvania zasadacích poriadkov a unionistických perspektív? Lietadlo ekonomiky sa rúti strmhlav dolu a naši politici tu vybojúvajú hru o "čistú demokraciu", keď je kauza Gaulieder a Kováč jr. dôležitejšia ako päťstotisíc ľudských dôstojností znehybnených nezamestnanosťou. Obyvatelia Slovenska nevedia, ako prežijú do leta 2000, ale politici triumfálne vytrubujú vstup do Európskej únie v roku 2004.

Ľuďom dnes už nejde o názor a krásne prehlásenia - chcú činy. Čudujem sa, že zo slovenského národa ešte nevstali populisti typu argentínskeho Juana Peróna, ktorí by strhli ohrozené masy za sebou. Dokedy chcú politici skúšať trpezlivosť ľudí? Pozor, doba pre Peróna na Slovensku dozrela mimoriadne rýchlo. Preto nie je nikdy neskoro prihlásiť sa ku svojim cieľom (ak pravda, boli myslené úprimne) a začať znova konať. Urputnosť ministra pôdohospodárstva Koncoša a snahy ministra školstva Milana Ftáčnika treba podporiť tak, aby nevyzneli ako osamelí buriči v rámci salónnej ľavice. Líder v manažmente a politik v súčasnej spoločnosti musia KONAŤ a nie vyhovárať sa na nepriazeň doby. Tak teda KONAJTE, priatelia, inak strácate mandát.

Otázka na ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, Petra Magvašiho: Podľa oficiálne zverejneného údaja z Hospodárskych novín 4. apríla 2000 v prílohe Copernicus "na jednu osobu vo výkone trestu odňatia slobody sa ročne minie 266 785 korún". Ďalej sa uvádza, že "všetkým odsúdeným sa vo výkone trestu odňatia slobody vytvárajú také materiálne a kultúrne podmienky života, aby bol zabezpečený ich primeraný telesný a psychický rozvoj". Odsúdených je na Slovensku podľa informácie asi sedemtisíc. Ako je to s hradením príspevkov týchto ľudí do štátnych sociálnych, poistných a dôchodkových fondov? Kto hradí tieto príspevky za nich v prípade, že nemajú možnosť pracovať?

Otázku zámerne nekladiem ministrovi spravodlivosti, pretože pre Jána Čarnogurského mám ešte zaujímavejšiu: Aká je rovnosť občanov pred zákonom, ak sa 530 tisíc občanov v aktívnom veku života upiera možnosť pracovať a zarábať na seba tak, aby si mohli sami vytvárať také materiálne a kultúrne podmienky života, aby bol zabezpečený ich primeraný telesný a psychický rozvoj a zároveň sa siedmim tisícom občanov vo výkone trestu umožňuje zo štátnych prostriedkov platených občanmi "vytvárať také materiálne a kultúrne podmienky života, aby bol zabezpečený ich priemeraný telesný a psychický rozvoj"?

Autor (1955) pracuje ako ekonomický poradca

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984