Luxus a neplatenie daní majú zelenú
Sociálno-ekonomické problémy, ktorým sa na stránkach týždenníka SLOVO pravidelne venujete, zaberajú v našom živote príliš veľa miesta. Ich riešenie je pre každého občana priveľmi dôležité na to, aby diskusia o nich ostala doménou úzkeho kruhu odborníkov. Tento fakt treba pripomenúť najmä tým politikom, ktorí sa občas neovládnu a pokarhajú diskutujúcich partnerov - či už sú nimi odborári, žurnalisti alebo iní oponenti - za nekvalifikovanosť. "Nekvalifikovanosť" obsiahnutá v kritike súčasnej hospodárskej politiky vlády pramení totiž aj z toho, že vládni ekonómovia nedostatočne vysvetľujú svoje zámery, a rad problémov, ktoré majú na existenčné podmienky občana priamy či nepriamy dopad, ponechávajú bez odpovede. Napríklad štátny rozpočet a s tým súvisiace uspokojovanie požiadaviek jednotlivých rezortov bytostne závisí od výberu daní. Doteraz však ani jedna vláda nedokázala objasniť, prečo fyzické osoby dane platia, ale daň z príjmu právnických osôb vykazuje miliardové výpadky. Podnikom sa dlhodobo umožňuje a vypláca prelievať kapitál vyprodukovaný v hlavnej činnosti do vedľajších aktivít, pričom výsledkom je celková strata. Dokedy bude štát tento stav tolerovať?
V daňovom systéme vyspelých ekonomík existuje úzus, že ak sa podnikateľský subjekt usiluje vyhnúť plateniu daní tým, že investuje do aktivít, v ktorých ani po istom čase nie je schopný dosahovať zisky, budú sa tieto aktivity považovať za súkromnú záľubu podnikateľa. Pri výmere daní sa potom nebude prihliadať na vzniknuté straty. Kedy sa podobné pravidlo uplatní aj u nás?
Od vládnych ekonómov najčastejšie počuť, že štát sa môže prikrývať len takou perinou, na akú ekonomika má. Prečo však štát nedokáže prinútiť podniky ako hospodárske subjekty zodpovedné za tvorbu zisku a platenie daní, aby uplatňovali voči sebe rovnakú zásadu? Nedávny výpredaj limuzín vo vlastníctve jednej z vlajkových lodí slovenského priemyslu ukázal, že luxus pri zaisťovaní pracovných podmienok vrcholového manažmentu podnikov je u nás dovolený bez obmedzenia a bez ohľadu na aktuálny stav vnútropodnikovej ekonomiky. Pritom prakticky nikto nie je schopný určiť hranicu, za ktorou sú náklady súvisiace s riadením podniku (ako je úroveň zariadenia kancelárií, služobné vozidlá, využitie výdavkov na reprezentáciu a pod.) bohapustým plytvaním. S tým súvisí aj do očí bijúca diskrepancia medzi ročnými úhrnnými príjmami vrcholových manažérov a radových zamestnancov. Slovensko patrí ku krajinám s najlacnejšou pracovnou silou v Európe. Mzdy zamestnancov sú u nás často také nízke, že stačia len na jednoduchú reprodukciu a spochybňujú samotný zmysel poctivej a produktívnej práce. Paradoxom je zároveň absolútna neporovnateľnosť príjmov vrcholových manažérov v podnikovej či bankovej sfére na jednej strane a vysokoškolsky vzdelaných odborníkov pôsobiacich na zodpovedných postoch v iných oblastiach profesijnej praxe na strane druhej (napr. v zdravotníctve, v školstve, vo vede...). Štát sa usiluje kompenzovať straty spôsobené neodvádzaním daní právnických osôb škrtmi v oblastiach napojených na štátny rozpočet. Nemiestne sa však šetrí tam, kde peniaze dlhodobo chýbajú a nehľadajú sa rezervy tam, kde sa plytvá, resp. kde zdroje sú.
Dagmar Smreková, Bratislava
