Podoby básnickej avantgardy
Je pochopiteľné, že len veľmi ťažko by sa našlo presnejšie pomenovanie spôsobu uvažovania a vnímania literatúry literárnym vedcom, polonistom Pavlom Winczerom pre jeho poslednú knižku ako názov, ktorý jej dal on sám - Súvislosti v čase a priestore (Bratislava, Veda 2000) s podtitulom, upresňujúcim predmet jeho vedeckého záujmu Básnická avantgarda, jej prekonávanie a dedičstvo (Čechy, Slovensko, Poľsko).
Ako väčšina literárnych vedcov v ponovembrovom čase, aj jubilujúci Pavol Winzer - v tomto roku dovršuje pre vedca hádam optimálny vek 65 rokov, v ktorom už je čo zúročovať a zároveň dostatok síl toto úročenie umožňuje - nemôže nereflektovať nielen vlastné bádateľské aktivity, ale aj okolnosti a súradnice týchto aktivít v prednovembrovom čase, tým skôr, že podstatná časť z prezentovaných štúdií má v nejakej podobe zárodok práve v čase prednovembrovom.
Winczer v tomto zmysle formuluje viacero myšlienok: jednak pomerne nákladne popisuje "osudy" jeho predchádzajúcej monografie Poetika básnických smerov (Bratislava, SAV 1974) v zmysle nárastu cenzúry s postupujúcou normalizáciou (o charaktere cenzúrnych zásahov vypovedá aj premena pôvodného názvu Problémy poetiky poľskej, českej a slovenskej básnickej avantgardy), z ktorej bolo treba vylúčiť závadný termín "avantgardy", jednak však upozorňuje a zdôrazňuje, že jeho druhá kniha Súvislosti v čase a priestore. Básnická avantgarda, jej prekonávanie a dedičstvo (Čechy, Slovensko, Poľsko) ním nebola mienená a koncipovaná "ako dokument výskumu z minulých desaťročí, ale ako aktuálna práca a príspevok do diskusie, čomu a ako by sa mal venovať dnešný literárny výskum (prirodzene, popri iných témach a pri rešpektovaní metodologickej plurality a tolerancie)."
Veda - exkluzívna záležitosť Zároveň však Winczer potenciálneho čitateľa - lebo nečitateľ sa, pravda, k textu knihy nemá ako dostať - takpovediac upodozrieva z viacerých vecí: Prvá sa objavuje hneď v úvode, keď Winczerova formulácia vyznieva tak, že takýmito nečitateľmi je vlastne veľká časť mladšej (ako bádateľ?) literárnovednej obce, ktorí "...zavše nekriticky obdivujú svetové trendy a módy posledného desaťročia bez dostatočnej znalosti osvedčených hodnôt, výsledkov a ciest českej a slovenskej literárnej vedy".
V závere zas vedec anticipuje charakter recenzií, ohlasov na svoju prácu takto: "Vo verejne artikulovanom výseku recepcie vedeckých prác, t. j. v publikovaných kritických ohlasoch sa recenzenti zväčša uchyľujú (či už z nedostatku času alebo rutiny) k spomínanému "rýchlemu čítaniu", chytajú sa autorových téz a vyhlásení, zvyčajne bez toho, aby ich konfrontovali s analyticko-interpretačnou realizáciou, ktorá je rozhodujúca pre posúdenie miery prínosnosti práce." Iste, aj takto sa dá vidieť prax ohlasov, ktoré sa objavujú v kultúrnej, ale často nielen kultúrne orientovaných periodikách a ich účelom je - ak nechceme, aby sa vedecké práce stali naozaj len exkluzívnou, výlučnou záležitosťou dvoch desiatok zasvätených čitateľov - upozorniť potenciálneho čitateľa na texty, ktoré v ňom môžu zarezonovať, aj keď sa povedzme nie celkom priamo dotýkajú predmetu jeho pracovných aktivít. (Takou je napríklad aj posledná mnou recenzovaná kniha J. Zambora Preklad ako umenie, pri ktorej je jednoducho hriechom nechať ju recepčne "zapadnúť" v literárnovednej obci podobne ako Mikulove interpretačné sondy Od baroka k postmoderne, či Šútovcove knihy posledných dvoch rokov Zo šedej zóny a ďalšie.
Tým skôr, ak ide naozaj o práce vychádzajúce priamo z práce s textom a k nemu sa vracajúce, a tobôž pri prácach "winczerovského" razenia, ktoré sa pre svoj široko komparatívny charakter dotýkajú nie jednej literatúry: tu - poľskej, českej a slovenskej, ale neprogramovo, pochopiteľne, aj ďalších (ruská, francúzska). Práve konkrétne analýzy textov, ktoré vyžadujú istú mozgovú gymnastiku a erudíciu, ale aj načrtnuté a čitateľom sledovateľné "vzťahy ponad čas a priestor" môžu byť pre niektorého slovenského čitateľa minimálne rovnako príťažlivé ako niekedy možno aj jednotvárnejšie "dekonštrukcie". Pre slovenský literárnovedný, ale aj širšie kultúrny priestor je dôležitý totiž aj fakt, že sú v ňom prítomné a otvorené recepcii tieto a (chvalabohu) aj ďalšie spôsoby nahliadania na predmet...
Vzájomná inšpirácia Ako vysokoškolský pedagóg môžem konštatovať, že hoci Winczer akoby zužoval svoj bádateľský zámer na "avantgardnú poéziu v troch západoslovanských literatúrach, jej kontexty a výberovo - niektoré ňou aktualizované tradície" oproti vďačnejšiemu chápaniu avantgardy v širokom zmysle slova - "t. j. medzinárodný fenomén vyskytujúci sa v rozličných umeleckých oblastiach".
Jeho texty sú v tom dobrom slova zmysle (aj oproti svojím predchádzajúcim skorším verziám) poznačené už temer desaťročným pôsobením P. Winczera ako profesora Viedenskej univerzity. Sám autor svoj prístup hádam najkonkrétnejšie formuluje vo vetách o jeho vnímaní vzťahu teórie a histórie literatúry: "...teória je na to, aby slúžila literárnej histórii, a nie naopak, ako to v posledných desaťročiach až veľmi často býva. Nazdávam sa, že ona dáva literárnemu historikovi do ruky, najmä svojou aplikovanou podobou ako historická poetika, jemnejšie analytické, triediace a interpretačné nástroje. Literárna história v spojení s explicitným alebo aspoň implicitným komparatívnym prístupom, pri ktorom má bádateľ v pamäti ako spoločný rámec celoeurópsky literárny a duchovný vývin, je platformou, na ktorej sa stretávajú, majú si čo povedať a môžu byť pre seba navzájom inšpiratívnymi historici jednotlivých literatúr."
V tomto zmysle sa Winczer zdôraznene priznáva a explicitne hlási aj k svojím učiteľom, východiskám a kontextom, aj keď trochu zasa akoby s istým moralizujúcim zdvihnutým prstom. Výber použitej literatúry je však v tomto ohľade jednoducho aj hotovým študijným materiálom, pripraveným bedekrom pre ktoréhokoľvek hlbšieho záujemcu o básnickú avantgardu vôbec a troch skúmaných kultúrnych priestorov (českého, slovenského a poľského) obzvlášť.
Zdanlivo nespojiteľné Práve dôkladná znalosť materiálu a sekundárnych prameňov umožnila Winczerovi, že sa s ľahkosťou pri zdanlivo nespojitých pojmoch a javoch (kategórie hravosti, či litanickosti, fenomén detskej poézie, či fenomén tradície, ale aj esetická funkcia, resp. spoločenské úlohy literatúry, avantgardne relevantné žánre ako skladba, pásmo) pohybuje medzi už tromi spomínanými kultúrami i mimo nich. A to preto, aby čitateľovi jasne ukázal a svojou minucióznou analýzou aj dokázal, že a ako významne sa práve v ním skúmaných kontextoch tieto pojmy, kategórie a javy podieľali na konkrétnych súradniciach a podobách básnickej avantgardy.
Aj keď som si vedomá, že takýmto typom recenzie sa vydávam napospas autorovmu už citovanému odsudku za "rýchle čítanie", rutinu, či povrchnosť. Myslím si však, že ďalej, hlbšie a po svojom si tento text má každý čitateľ právo čítať sám, tak ako sa väčšinou učíme, ale aj najlepšie testujeme v intimite vlastného poznania. Winczerova kniha nám na to dáva skvelú príležitosť.
Autorka (1957) je pracovníčka Ústavu svetovej literatúry SAV
