Prehry a očakávania
Na Slovensku - týka sa to však aj iných postkomunistických krajín - ešte stále jestvuje predstava, podľa ktorej skutočná ľavicová politika môže mať len revolučný charakter. Zástancovia tejto dogmy sa sotva vedia stotožniť s ľavicovou stranou, ktorá sa programovo hlási k pluralitnému demokratickému systému, bez ambícií zmeniť ho napríklad podľa februárového vzoru z roku 1948.
V dejinách bývajú takéto strany obyčajne vždy spájané so silnými vodcami viac či menej diktátorského typu. Ak potenciálny volič, so spomínanými predstavami, takúto stranu nenachádza, podvedome inklinuje ku stranám, na čele ktorých stoja autoritatívni politici, sebaklamne ich stotožňujúc so svojimi ideálmi. Pri súčasnej, kvalitatívne nevyzretej politickej kultúre je mu pritom úplne jedno, či ide o stranu populisticko-pravicovú, či národnostne orientovanú, alebo o stranu zahrňujúcu všetky tieto prívlastky. Z tohto smeru zaznieva aj dopyt po ideologických apologétoch "revolučného ľavičiarstva", čo vychádza jednak zo silnej tradície aktívneho participovania ľavicových intelektuálov na politickom i kultúrnom pohybe slovenskej spoločnosti a jednak z ich markantnej absencie.
Na prahu 21. storočia, v čase globalizačného tlaku a integračných procesov, však na Slovensku sotva možno nájsť ľavicového intelektuála "prvorepublikového" razenia. Práve do tohto obdobia môžeme totiž zakomponovať prvých skutočných intelektuálov reprezentujúcich svoj svetonázor ľavicovou revoltou. A vari práve tu je namieste položiť si otázku, či od čias prvej republiky vôbec jestvovali (a jestvujú) ľavicoví intelektuáli, ktorých predstavy a sny sa mali naplniť v rokoch 1948 až 1989, v časoch tzv. reálneho socializmu. Ak aj áno, potom je skutočnou iróniou, že to boli práve oni, ktorí medzi prvými pocítili negatíva pofebruárového realizmu a, čo sa zdá byť už menšou iróniou, teda javom logicky zdôvodniteľným, bolo aj odmietnutie politického systému, nimi proklamovaného, väčšinou spoločnosti v novembri 1989. Aj na pozadí týchto faktov potom možno hľadať príčiny ich dnešnej absencie na politickej scéne, respektíve príčiny ich letargie a zatrpknutosti, no aj to iba za predpokladu, ak pripustíme existenciu posledných z nich. Žiada sa ešte dodať, že intelektuál a politik nie sú synonymá, čo však nevylučuje (aj keď je to jav dnes pomerne zriedkavý), aby politik bol zároveň aj intelektuálom.
Paradoxy histórie Ona známa skúsenosť, ktorá hovorí o tom, ako revolúcia požiera svoje vlastné deti, platí viac ako inde práve pri ľavicových intelektuáloch. Ak zostaneme len v slovenských pomeroch, čo sa pre spoločnú minulosť Čechov a Slovákov nedá až tak jednoznačne dodržať, nachádzame príkladov viac než dosť. Priam ukážkovým je osud davistov. Keď sa v dvadsiatych a tridsiatych rokoch začali združovať okolo časopisu DAV mladí, ľavicovo naladení literáti, ktorí sa v budúcnosti mali zúčastňovať na politickom i verejnom živote slovenskej spoločnosti, nemohli ani len tušiť, čo im pripraví komunistická idea, ktorú oni sami napomáhali rozdúchavať, len čo sa zhmotní do nekontrolovaného režimu komunistickej strany.
Každý, kto ako-tak pozná myšlienky a dielo davistov, ich v žiadnom prípade nemôže považovať za skupinu naivných rojkov, aj keď zaiste treba vziať do úvahy istú dávku revolty, ktorou v čase svojej mladosti, teda v čase ich ľavicového formovania sa, určite disponovali. Desivý koniec Vladimíra Clementisa, popraveného v roku 1952, ale i uväznenie ďalších členov skupiny DAV v čase socializmu, o ktorom vo svojej mladosti mohli iba "snívať" a ktorý sa im napokon stal i osudným, boli v ostrom kontraste s pozíciou ľudskosti, ktorú oni sami považovali za prioritnú pri riešení všetkých, nielen sociálnych problémov. Ich údajným previnením, vzneseným z úst ich bývalých súputnikov, bolo propagovanie "typickej buržoáznej ideológie". Je skutočnou ukážkou nezlomnosti ducha a vnútorného presvedčenia, že niektorí z nich, ako napríklad Ladislav Novomeský, zotrvali vo svojom presvedčení o správnosti socializmu aj po niekoľkoročnom väznení, i keď v šesťdesiatych rokoch nastolili požiadavku jeho "regenerácie princípmi demokracie".
Kladivo na buržoáznych nacionalistov Päťdesiate roky však neboli nežičlivé len voči davistom. Obvinenia z buržoázneho nacionalizmu sa dotkli oveľa väčšieho okruhu ľavicových intelektuálov. Neobišli ani Gustáva Husáka, Laca Holdoša, Ivana Horvátha. Ako to v roku 1991 charakterizoval Vladimír Mináč: "Buržoázny nacionalizmus sa nedal izolovať na piatich či šiestich ľudí, bolo treba dokázať, že ide o veľký politický pohyb slovenskej inteligencie, a preto sa chystalo jej príkladné potrestanie." Obvinenia z protištátnej činnosti a triedneho nepriateľstva dosiahli astronomické číslo. Len v rokoch 1948 až 1952 v Československu odsúdili 28-tisíc osôb. Medzi nimi bolo veľa intelektuálov, či už sympatizantov, alebo priamo členov komunistickej strany.
Nevedno, či zásluhou povestných (aj keď veľakrát nedôsledných) "božích mlynov", bolo pre túto dobu príznačné, že neraz zhltla aj svojich iniciátorov. Čo je však skutočne paradoxné, strojcovia a iniciátori politických pogromov v päťdesiatych rokoch boli zväčša robotníckeho pôvodu, teda pochádzali z triedy, ktorej ich obete - intelektuáli hlásiaci sa k ľavicovým hodnotám (ale nielen oni) dopomohli svojou činnosťou k moci, respektíve k víťazstvu. Či to bola arogancia V. Širokého, K. Bacílka, alebo ľahostajnosť a strach K. Gottwalda, všetko viedlo k likvidácii politicky, ale aj kultúrne aktívnych ľavicových intelektuálov.
Odmäk a mráz Aj napriek kalvárii "buržoáznych nacionalistov" ešte stále pôsobilo na Slovensku koncom päťdesiatych a najmä v šesťdesiatych rokoch dostatok intelektuálov, ktorí, aj keď už značne kritickejšie, o to však racionálnejšie, hľadali vo vtedajšej spoločnosti naplnenie svojich ideálov. Mnohých z nich čakali peripetie. Zväčša išlo opäť o spisovateľov a novinárov. Vladimír Mináč, Peter Karvaš, Ladislav Mňačko, Dominik Tatarka, Roman Kaliský boli len nemnohí, no azda najznámejší z "revoltujúcich." Aj teraz stáli literáti na čele spoločenského pohybu, ktorý mal neskôr vyústiť do reformného a obrodného procesu, známeho ako Pražská jar.
Po slede udalostí, ktoré nastali po vojenskej intervencii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, ich oficiálna moc začala odstrkovať z verejného života. Osobnú dilemu riešil každý po svojom. Niektorí zanevreli a oddali sa nečinnosti, ďalší sa tŕpne prispôsobili alebo sa utiekli k náboženstvu, iní volili emigráciu. Po novembri 1989 sa viacerí z nich verejne vyjadrili o svojom vzťahu k politickému režimu v rokoch 1948 - 1989, často vzájomne si vyčítajúc osobné postoje k nemu. Niektorí už zaodetí v antikomunistickom šate. Ladislav Mňačko, autor legendárnych Oneskorených reportáži, sa nečakane domáha politického procesu s Gustávom Husákom. Revolučne naladený študent obviní v jednej z televíznych relácií Vladimíra Mináča z obhajovania komunistických zločinov. Paradox za paradoxom, pričom azda práve Vladimír Mináč môže predstavovať prototyp zatrpknutého ľavicového intelektuála, sklamaného praktickou politikou úradníckej mašinérie socializmu.
V analyzovaní vzťahu nomenklatúrnej moci k ľavicovým intelektuálom by sa zaiste objavilo veľa skutočností a príčin jeho tragických dôsledkov. Napokon, tieto skutočnosti a príčiny sú dnes ako-tak známe a médiá im už venovali dostatok priestoru. Dôležitý však zostáva fakt "konečného dôsledku" a ten, stanúc sa takmer pravidlom, býva voči ľavicovým intelektuálom neprajný. A určite, ako sme už podotkli, dalo by sa polemizovať aj o tom, či to bol naozaj ten socializmus, do ktorého ideologických služieb sa dali upísať a ktorý ich napokon odvrhol. Ak budeme vychádzať z toho, že áno, potom sa nepochybne v ich očiach zdiskreditoval. Ak pripustíme, že bol iba jeho plagiátom, dá sa očakávať ich aktivita aj v budúcnosti. Myslené, samozrejme, veľmi obrazne, pretože poslední pamätníci sú už príliš unavení, ide skôr o ich nástupcov.
Ľavica dnes Ak budeme venovať trochu pozornosti súčasným politikom ľavicového spektra hlásiacim sa k hodnotám demokracie a bez polemizovania pripustíme v ich radoch aj výskyt intelektuálov (bez polemizovania preto, lebo sa ozývajú hlasy, podľa ktorých už ľavicoví intelektuáli na Slovensku nejestvujú, paradoxne však kontrastujú s názorom, že SDĽ je stranou intelektuálov), môžeme pootvoriť aj otázku, či ich dôvody na zatrpknutosť pretrvávajú. Prvým závažným faktom pri hľadaní odpovede na túto otázku je odmietnutie socializmu v novembri 1989, minimálne v jeho dovtedajšej podobe.
Nateraz je zbytočné diskutovať o tom, či išlo o "študentskú revolúciu" alebo o prevrat zrežírovaný "temnými silami", či už východnými alebo západnými. Dôležité je to, že sa tak konalo s vedomím celej spoločnosti, teda aj s vedomím ľudí pracujúcich v priemysle a poľnohospodárstve, ktorí predstavujú základného adresáta ľavicovej politiky. Ak aj nejaký odpor bol, zväčša mal len latentnú podobu a isto figurovala aj predstava, podľa ktorej v novembrových udalostiach malo ísť iba o akúsi renesanciu socializmu podľa vzoru reformných komunistov Pražskej jari, čomu mohla napomôcť aj aktivizácia Alexandra Dubčeka v úlohe jedného z vtedajších tribúnov.
Volebné debakle Druhým ukazovateľom možnej zatrpknutosti ľavicových intelektuálov sú výsledky volieb. Môžeme síce odhliadnuť od prvých slobodných volieb uskutočnených v roku 1990, keď ľavica, reprezentovaná najmä zdiskreditovanou komunistickou stranou, bola pod vplyvom novembrovej eufórie zatlačená na 13,34 percenta. No otázne zostali aj nasledujúce voľby. V predčasných voľbách roku 1992 zo strán s ľavicovým šatom, ktoré získali vyše päť percent, sa úspešne umiestnila len pretransformovaná SDĽ so 14,7 percentami. Ani vo voľbách roku 1994 v prostredí novovzniknutej SR ľavicové spektrum neprevážilo. Spoločná voľba - koalícia Strany demokratickej ľavice, Sociálnodemokratickej strany Slovenska, Strany zelených na Slovensku a Hnutia poľnohospodárov SR - získala 10,41 percenta a do NR SR sa dostalo aj rozpaky vzbudzujúce Zdru-ženie robotníkov Slovenska so 7,34 percentami. A naostatok, ani posledné voľby nepreukázali jasné tromfy ľavice, aj keď v nich išlo viac o potvrdenie alebo odmietnutie Mečiarovho politického kurzu.
Roztrúsený elektorát Isteže, môžeme namietať, že volebné výsledky reprezentujúce politicky nevyzretých občanov Slovenska nie sú absolútne smerodajné. Medzi doteraz stále najväčšou voličskou základňou HZDS sa nepochybne nachádza nezanedbateľné percento potenciálnych ľavicových voličov, pričom túto stranu môžeme orientovať akýmkoľvek smerom, len nie smerom ľavým. Podobne je to aj s nie príliš preferovanými zelenými stranami, kde jedna skupina inklinuje do prava, druhá má nacionalistické úchylky, čo je jav skutočne výnimočný, pretože inde vo svete považujú voličov takýchto strán za alternatívnych socialistov. Minimálne na západ od Česka majú zelení punc kozmopolitizmu a nevraživosti voči bezuzdnému trhu a konzumnosti, čo má, prirodzene, veľmi ďaleko k nacionalizmu a pravičiarstvu. Môžeme predpokladať, že aj medzi občanmi maďarskej menšiny sa nachádzajú sympatizanti ľavicového smerovania, ktorí však vedome, v majoritnom slovenskom prostredí, volili Stranu maďarskej koalície.
Od politiky symbolov k politike záujmov Ak aj by sme po tejto letmej analýze načrtnutého problému skonštatovali, že ľavicoví intelektuáli nemajú dôvod na zatrpknutosť či rezignáciu, bolo by zaiste trúfalosťou namýšľať si, že majú dôvod jasať. Trauma päťdesiatych rokov, trpkosť rokov sedemdesiatych a vytriezvenosť rokov deväťdesiatych k tomu nabádať rozhodne nebudú. Politika totiž nie je identická s ideálmi, je len ich sprostredkovateľom a politici sú ich vykonávateľmi. Preto sú hlásatelia akýchkoľvek ideálov nevyhnutne odkázaní na politikov, ktorí sa ich prostredníctvom chopia moci, a na ich vlastnú prezentáciu v praxi. Preto sa niekedy ľavicové strany chovajú neľavicovo, kresťanské nekresťansky, ľudové protiľudovo, liberálne autoritatívne. A slovenská politická scéna, kde u voliča stále prevláda sklon inklinovať viac k osobnostiam ako k programom jednotlivých strán, tomu neúnavne sekunduje. n
Autor (1961) je kulturológ
