Slovanstvo a dnešok
Po druhej svetovej vojne sa značne zintenzívnil záujem Západu o slovanský svet. Na západných univerzitách vznikali katedry slavistiky, rozširovali sa kurzy slovanských jazykov. Vedci zvýšili svoj záujem o problematiku slovanskej etnogenézy, ktorú zavŕšil Lubor Niederle, o procesy národného obrodenia jednotlivých národov, ale aj o osudy slovanstva, ktorému nemecký filozof Johann Gottfried Herder veštil slávnu budúcnosť. Vyvstával aj ďalší rozmer slovanskej otázky, vzťah jej riešenia a ideálov demokracie a humanity.
Hoci sa to dnes zdá byť neuveriteľné, myšlienka slovanskej spolupatričnosti a jednoty vznikla na začiatku 17. storočia u južných Slovanov.
Panrusizmus ako nástroj porobenia Pevnejšiu ideovú podobu jej dal chorvátsky publicista a historik Juraj Križanič (1618-1683), ktorý ako prvý zdôraznil myšlienku kmeňovej spolupatričnosti Slovanov. V polovici 17. storočia navštívil Ukrajinu a Rusko a dojmy z tejto cesty popísal v zaujímavom Cestopise z Ľvova do Moskvy, zanechajúc aj Výzvu Ukrajincom (1659). Križanič vyslovil utopickú ideu zjednotenia Slovanov pod žezlom ruského cára a zároveň kresťanov pod vedením rímsko-katolíckej cirkvi.
Keď ruskému cárovi naivne navrhol, aby vzal pod ochranu porobené slovanské národy, deportovali ho na Sibír. Vo vyhnanstve v Toboľsku (1659-1677) vzniká jeho základné dielo Politika alebo rozhovory o vládnutí.
Myšlienka jednoty Slovanov, ktorú na začiatku 19. storočia teoreticky odôvodnili českí a slovenskí buditelia Kollár, Šafárik, Dobrovský, Jungmann a mala slúžiť ako duchovná zbraň proti potláčaniu národnej identity porobených slovanských národov, bola pre Rusov nepochopiteľná. Mali svoj štát, tatárske jarmo už bolo iba dávnou spomienkou, ruské deti mohli navštevovať ruské školy a ruská inteligencia nikdy nepoznala prenasledovanie kvôli láske k rodnej reči, národnej kultúre a vlasti.
Myšlienka slovanskej jednoty a bratstva, ktorú prijali tiež aj viacerí Poliaci (napríklad A. Mickiewicz) a Ukrajinci (T. Ševčenko a Cyrilometodské bratstvo v Kyjeve v rokoch 1845-47), sa v ruskom vedomí transformovala na panrusizmus a pre cársku vládu bola zámienkou na porobenie slovanských národov. Ukrajinský historik akademik Ivan Dziuba píše: "Lídri slovanskej myšlienky nikdy nemali šťastie s cárskym režimom: ten rád využíval ich služby, ak to zodpovedalo jeho politickým plánom, ale platil nevďačnosťou a podozreniami, keď navrhovali čosi, čo nezapadalo do tradičných pojmov režimu, alebo by utváralo prekážky pre cársku diplomaciu."
Strata ilúzií Po krvavom potlačení poľského povstania v rokoch 1830-1831 začínajú predstavitelia slovanských národov vidieť Rusko v reálnejšom svetle. Predtým Rusko, slovanský štát mohutný svojou rozlohou a duchovným potenciálom, Slovanom imponovalo, bolo pre nich nádejou v ich zápase o národnú existenciu.
V prvej etape národného obrodenia slovanských národov možno rusofilstvo považovať za relatívne pokrokový jav. Neskôr však politickí emigranti z Ruska, ktorých bolo na Západe čoraz viac (Rusi Gercen, Turgenev, Bakunin; Ukrajinci Drahomanov, Stepniak-Kravčynskyj, Puľuj a iní), prispievali k lepšiemu poznaniu Ruska, kde cárizmus utláčal nielen Poliakov, Ukrajincov a Bielorusov, ale aj národy Kaukazu a Ázie. Aj kriticky mysliaci predstavitelia slovanských národov sa začali zaujímať o skutočnú situáciu v Rusku, o život prostého ľudu a utláčaných etník, o ich úsilie oslobodiť sa od sociálneho a národnostného útlaku.
Jedným z prvých bol český básnik a publicista Karel Havlíček Borovský (1821-1856), ktorého poéziu do ukrajinčiny prekladal Ivan Franko. Počas návštevy Ruska v roku 1843 býval u O. Boďanského, prvého profesora slavistiky na Moskovskej univerzite. Dozvedel sa od neho, že Rusi utláčajú "svojich" Slovanov - Ukrajincov, Bielorusov a Poliakov. Havlíček, bývalý rusofil, pochopil, že ruské slavianofilstvo je falošné a slúži len ako opora cárskej samovlády. Po návrate do vlasti napísal v roku 1844 programový článok Slovan a Čech, kde varoval pred ilúziami o Rusku.
Programy oslobodenia od útlaku Od romantického zdôrazňovania čírej existencie, od etnograficko-folklórneho chápania národnej emancipácie slovanských národov sa snahy postupne presúvali do politickej roviny. Svoju úlohu v tomto procese zohral aj prvý Slovanský zjazd v roku 1848 v Prahe, kde Ukrajinu zastupovala početná delegácia. Na tomto zjazde vystúpil aj predstaviteľ Slovákov Ľudovít Štúr, ktorý požadoval slobodu pre všetky utláčané slovanské národy.
V jednotlivých krajinách, kde žili Slovania, vznikali programy požadujúce zlepšenie postavenia a neskôr i oslobodenie utláčaných slovanských národov. Tieto programy, v slavistickej literatúre nazývané slavizmy, vyjadrovali stupeň kultúrnej a politickej zrelosti toho-ktorého slovanského národa. V popredí boli Poliaci a Česi, ktorí sa mohli opierať o značne rozvinutú národnú kultúru a o tradíciu stredovekého národného štátu.
Slovanský program Poliakov vyjadrovalo dielo Knihy národa poľského a poľského pútnictva (1832), ktorých autorom bol geniálny poľský básnik Adam Mickiewicz. Predstavovali vyvrcholenie koncepcie poľského mesianizmu. Tento mesianizmus silno zapôsobil na celé slovanstvo, no najviac na ukrajinské Cyrilometodské bratstvo (1845-1847), ktorého program žiadal zrušenie nevoľníctva a vytvorenie federácie slobodných rovnoprávnych slovanských národov.
Český a a čiastočne aj slovenský slavizmus sa sformoval do tzv. austroslavizmu. Jeho predstavitelia František Palacký, František Rieger, Karel Havlíček Borovský a na Slovensku Ľudovít Štúr vychádzali z okolnosti, že v relatívne liberálnejšej habsburskej monarchii sa Slovanom žije predsa len lepšie ako v absolutistickom cárskom Rusku. Slovania v habsburskej monarchii mali možnosť presadzovať svoje práva na sneme, kým v Rusku sa čo iba nepatrné požiadavky na zlepšenie pomerov trestali vyhnanstvom na Sibíri. Na uhorskom sneme v roku 1848 mohol Štúr predložiť Memorandum slovenského národa, niečo podobné v cárskom Rusku Ševčenko urobiť nemohol. Po odhalení Cyrilometodského bratstva ho v roku 1847 spoločne s historikom M. Kostomarovom a spisovateľom P. Kulišom uväznili a deportovali na Sibír. Správu o osude tejto ukrajinskej slavianofilskej spoločnosti uverejnili v roku 1847 Štúrove Slovenskje národňje novini.
U južných Slovanov bol v období obrodenia najsilnejší tzv. illirizmus - hnutie za zjednotenie Chorvátska, Slavónie a Dalmácie na čele s chorvátskym básnikom a publicistom Ľudovítom Gajom (1809-1872). Najprv malo ísť o jazykovo-literárne a neskôr aj politické zjednotenie južných Slovanov. Vedúcim predstaviteľom srbského obrodenia bol filológ Vuk Karadžič (1787-1864), autor prvej srbskej gramatiky (1814) a slovníka srbskej reči (1818). Na čele bulharského protitureckého odboja stál Vasil Levski a básnik Christo Botev. Bulharsko bolo jedinou slovanskou krajinou, ktorá získala samostatnosť vďaka ruskému zásahu a víťazstvu nad Tureckom.
V Rusku prebiehal v 19. storočí ideový zápas medzi tzv. slavianofilmi (Pogodin, Ševyriov, Aksakov, bratia Kirijevskovci) a tzv. západníkmi (Gecen, Černyševskij, Dobroľubov, Turgenev). Hoci slavianofili hlásali slovanskú vzájomnosť, chceli ju dosiahnuť pod vedením cárizmu. Odvolávali sa najmä na reakčné ruské tradície, čo kritizovali západníci. Najstručnejšie vyjadril postoj slavianofilov geniálny ruský básnik Alexander Sergejevič Puškin, ktorý v jednej zo svojich básní napísal, že "slovanské rieky sa vlejú do ruského mora". Takto slovanskú otázku chápalo nielen cárske, ale neskôr aj boľševické impérium.
Ohlasy na Slovensku Ruské slavianofilstvo malo silný vplyv na južných Slovanov, no žiaden na Poliakov, lebo tí spolu s Ukrajincami a Bielorusmi na vlastnej koži zakúsili cársku nadvládu. Vari najviac boli slavianofilstvom fascinovaní Slováci. Počas krutej maďarizácie vkladali všetky nádeje do mohutného Ruska. Tieto ilúzie povzbudil ruský zásah v prospech Bulharska.
Vplyv ruského slavianofilstva sa najsilnejšie prejavil v knihe Ľudovíta Štúra Slovanstvo a svet budúcnosti (1852). Napísal ju po nemecky a neskôr vyšla po rusky, v slovenčine až po 150 rokoch. Štúr ju písal pod tlakom nielen národnej tragédie, po zmarených nádejách z roku 1848, ale aj osobnej tragédie - smrti staršieho brata Karola, ktorý zanechal sedem detí. V depresívnej situácii zachádza Štúr s obdivom k Rusku až tak ďaleko, že nielenže chcel pod jeho vedením spojiť všetky slovanské národy, ale túto jednotu dokonca upevniť pravoslávím a ruštinou. Neuvedomil si, že sa dostal do vleku názorov, ktorých presadenie by znamenalo nešťastie nielen pre ostatné slovanské národy, ale aj pre samotné Rusko. Ako prvý vystúpil proti Štúrovmu traktátu Pavol Jozef Šafárik. Neskôr ho odsúdili významní vedci ako Osuský, Giller, Rapant, Jozef Jirásek, Ormis, Čyževskyj, Wollman, Mráz a iní.
Treba však pripomenúť, že Štúrovu kritiku Západu nevyvolal iba vplyv názorov ruských slavianofilov. Do hávu západného liberalizmu sa obliekali aj presadzovatelia maďarizácie. Štúr videl, že Západu je ľahostajný nielen osud Slovákov, ale i iných utláčaných národov, takže všetky nádeje vkladal do Ruska. Napokon, Štúrove výčitky by v tomto ohľade platili aj dnes. Napríklad jeden z kandidátov na post amerického prezidenta ani len netuší, aký je rozdiel medzi Slovenskom a Slovinskom, západná verejnosť problémy slovanských krajín zväčša nepozná a ich národy podceňuje. Potvrdiť by to mohli aj nedávne boje na Balkáne v súvislosti s kosovským problémom. Až Koštunicovo víťazstvo vytvára nádej pre demokratické a humánne riešenie. Negatívnym príkladom je i Lukašenkovo Bielorusko.
Perspektívy medzislovanských vzťahov Dnes sa už stalo skutočnosťou to, čo predvídali poľskí a ukrajinskí bádatelia "tajuplného" ruského impéria. Jeho Achillovou pätou boli podrobené národy. Ako presvedčivo napísal najväčší básnik a publicista ukrajinskej diaspory Jevhen Malaniuk (1897-1968): "Iba po rozpade impéria a porážke ruského imperializmu a kolonializmu v naozaj slobodnom a demokratickom národnom štáte bude ruský národ schopný prekonať svoje ťažké historické dedičstvo. Cesta k slobode a obnoveniu dôstojnosti človeka sa aj pre ruský národ nachádza v zničení impéria, v oslobodení Moskvou podrobených národov." Dnes už Rusko v bývalej podobe neexistuje, impérium zaniklo.
Náš postoj k Rusku, Ukrajine, Poľsku a ďalšim slovanským národom by mala určovať zásada slovanskej spolupatričnosti a solidarity. Jej príkladom bol nedávno spoločný návrh Ruska a Ukrajiny, aby sa kosovská kríza neriešila bombardovaním, ale mierovou cestou.
Spolupatričnosť a priateľstvo medzi slovanskými národmi by sa mali realizovať bez "starších" a "mladších" bratov, rešpektujúc rovnoprávnosť a nezávislosť každého slovanského národa. Ak by sa vyskytla potreba vedenia, tento problém by sa mal riešiť na základe rotačného princípu, aby aj malé národy pocítili svoju rovnoprávnosť a možnosť rozhodovať o vlastnom, celoslovanskom, no i celoeurópskom osude. Tieto myšlienky vychádzajúce z naozajstného humanizmu vyslovili mnohí velikáni slovanského, ale aj neslovanského sveta. V básni to vyjadril napríklad Taras Ševčenko: "By všetci Slovania boli dobrí, svorní bratia, deti slnka pravdy a heretikmi, takými, akým bol kostnický ten veľký!" Uskutočnenie týchto veľkých myšlienok posilní zápas ľudstva o demokraciu a humanitu.
Autor (1916) je doktor slovanskej filológie
