Od Arménov až po Albáncov
V procesoch etnických čistiek ide najmä o problém medzietnických rozdielov v prirodzenej reprodukcii, o krehký zmier medzi štátotvorným etnikom a menšinami v podmienkach vonkajšieho ohrozenia diktatúrou, o teritoriálne ašpirácie etník, o národné mýty spojené s územím a v neposlednom rade o schopnosť medzinárodného spoločenstva riešiť, resp. zneužívať medzietnické konflikty. V úsilí nehľadať priveľmi široké súvislosti, obmedzme sa iba na oblasť Európy a Blízkeho Východu.
Etnické čistky sú dobre známe z dejín nášho storočia, a to nielen na príklade holokaustu. Vyznamenal sa nimi najmä Stalin, ktorý už v dvadsiatych rokoch etnicky vyčistil a poruštil strategicky významné mestá Kazachstanu (vtedy Kirgizskej SSR) Orenburg i Kalmycka Astrachaň, aby ich potom od týchto jednotiek odčlenil a pripojil priamo pod centrálnu správu. Jeho agresia proti Fínsku v tzv. Zimnej vojne na prelome rokov 1939 a 1940 mala za následok etnické vyčistenie Karelska odchodom 400 tisíc Karelov a Fínov do Fínska (dnes žije v Karelskej republike len 100 tisíc Karelov a Fínov oproti 670 tisícom Rusov, Ukrajincov a Bielorusov). Po napadnutí Ruska Hitlerom vysídlil v roku 1941 400 tisíc povolžských Nemcov z Nemeckej autonómnej SSR do Kazachstanu a na Sibír. Ku koncu 2. svetovej vojny zavŕšil svoje dielo masovou pomstou národnostiam Juhu odvlečením takmer všetkých Čečencov a Ingušov (500 tisíc), Karačajov a Balkarov (100 tisíc), Kalmykov (70 tisíc) a Krymských Tatárov (vyše 200 tisíc) do Strednej Ázie a na Sibír. Kým kaukazské etniká rehabilitoval Chruščov v roku 1957 a umožnil im návrat, krymských Tatárov dodnes úplne nerehabilitovali.
História etnických čistiek Už počas 1. svetovej vojny bolo najmä na východe dnešného Turecka zmasakrovaných 600 tisíc Arménov, asi 600 tisíc ich deportovali na arabské územia (dnešná Sýria, Libanon, Irak, Palestína) a zvyšných 550 tisíc postupne emigrovalo najmä do Európy a USA. Podobný osud postihol aj desaťtisíce Asýrčanov (Chaldejcov, kresťanské semitské obyvateľstvo hovoriace novoaramejským jazykom). V roku 1923, po skončení grécko-tureckej vojny, opustilo Turecko 1,5 milióna Grékov a Grécko 700 tisíc Turkov. Po 2. svetovej vojne z Čiech a Moravy vyhnali 3 milióny Nemcov a ďalších vyše 7 miliónov z Poľska. V roku 1947 počas tzv. Operácie Wisla z juhovýchodného Poľska presídlili na západ a sever väčšinu poľských Rusínov (Lemkov) a veľkú časť Ukrajincov. Podobné zámery sledovali aj tzv. Benešove dekréty vysídlením Maďarov z južného Slovenska do Sudet, ktoré sa však nepodarilo realizovať. Počas arabsko-izraelských vojen opustilo v rokoch 1948-49 svoje domovy 600 tisíc palestínskych Arabov (Palestínčanov) a v rokoch 1967-70 ďalších 3,25 milióna. Poznamenajme, že dnes žije v Palestíne 2,5 milióna Palestínčanov, v Izraeli 1 milión a v Jordánsku vyše 2 milióny, pričom tam tvoria približne polovicu obyvateľstva.
Na Cypre po obsadení severnej časti ostrova tureckými vojskami roku 1974 vyhnali z tzv. Severocyperskej (tureckej) republiky vyše 100 tisíc cyperských Grékov - takmer 20 percent celého etnika. Odhaduje sa, že počas arménsko-azerbajdžanského konfliktu v rokoch 1988-96 asi 150 tisíc Arméncov prinútili odísť z Azerbajdžanu a rovnaký počet Azerbajdžancov z Arménska, čím tieto menšiny prestali existovať. Arménmi okupované územia Azerbajdžanu, rozlohou niekoľkonásobne prevyšujúce územie Náhorného Karabachu, opustilo asi 550 tisíc Azerbajdžancov. Ku koncu konfliktu v Abcházsku, od októbra do decembra 1994, opustili Abcházsko skoro všetci Gruzínci, čo bolo 200 tisíc ľudí a 45 percent obyvateľov Abcházska. Do roku 1997 sa územie Čečenska odchodom takmer 200 tisíc Rusov skoro etnicky vyčistilo. Len v rokoch 1989-94 opustilo Gruzínsko 115 tisíc Rusov, Azerbajdžan 138 tisíc, Arménsko 24 tisíc a Tadžikistan 160 tisíc Rusov, čo bolo približne 40 percent ruskej populácie každého z týchto štátov.
Svedkami nekončiacich etnických čistiek sme boli prednedávnom na Balkáne. Z územia Chorvátska, presnejšie zo Srbmi obývaných území Krajiny a Západnej Slavónie počas dvoch ofenzív chorvátskej armády v máji a auguste roku 1995 vyhnali vyše 200 tisíc Srbov. V priebehu vojny bolo z chorvátskeho Západného Sremu a Baranje vyhnané chorvátske a maďarské obyvateľstvo. Počas vojny v Bosne v rokoch 1992-96 premiestnili dva milióny ľudí. Tieto prípady môžeme v zásade rozdeliť do troch skupín masového etnického čistenia. Vo väčšine prípadov išlo o donucovanie k fyzickému odchodu z krajiny. Niekedy sa používal rozptyl nepohodlnej menšiny na územia s inoetnickou väčšinou (Operácia Wisla, Benešove dekréty) alebo usídľovanie časti štátotvorného etnika, vyhnanej z iných krajín, do menšinových oblastí v snahe znížiť vplyv menšiny (eliminácia Slovanov v Grécku prísunom tureckých Grékov do Macedónie, eliminácia Slezanov a Nemcov prísunom Poliakov z Ukrajiny a Bieloruska do Poľska, eliminácia Korzičanov prísunom Francúzov z Alžírska).
Natalita ako faktor etnických zmien V Európe a jej blízkom okolí sa nachádza niekoľko oblastí a etník, kde medzietnické rozdiely v prirodzenom prírastku môžu spôsobiť veľmi rýchlu zmenu národnostného zloženia. Tak ako v minulosti rozdiely v prirodzenom prírastku zmenili ráz Maďarska z katolícko-kalvínskeho, Slovenska z katolícko-luteránskeho a Holandska z kalvínsko-katolíckeho na prevažne katolícke krajiny, aj v Severnom Írsku so 40-percentnou katolíckou menšinou je táto zmena len otázkou času. Aj keď Severné Írsko bolo v rokoch 1919 až 1921 vytvorené zo šiestich grófstiev so silným zastúpením protestantov, v grófstvach Tyrone a Fermanagh sú dnes už zanedbateľnou menšinou.
Otázkou času je aj to, kedy dosiahnu moslimské etniká vo svojich severokaukazských republikách (Adygejsko, Kabardsko-Balkarsko, Karačajsko-Čerkesko, Abcházsko) väčšinu nad prisťahovalcami z Ruska, Ukrajiny a Arménska. Po vyhnaní Tatárov z Krymu v roku 1944 došlo k intenzívnejšiemu osídľovaniu tohto polostrova Rusmi a po jeho pričlenení k Ukrajine v roku 1954 boli namiesto návratu pôvodných obyvateľov na Kryme usídľovaní obyvatelia Ukrajiny. Od roku 1988 dodnes bol povolený návrat asi polovici krymských Tatárov, ale ďalších asi 200 tisíc na povolenie ešte len čaká. Ukrajinskí politici verbálne podporujú ich návrat, keďže politickí predstavitelia krymských Tatárov sú odporcami ruského separatizmu na Kryme. V skutočnosti by však týmto spôsobom vzrástol ich podiel na obyvateľstve polostrova na takmer 20 percent, čo by pri zachovaní súčasných reprodukčných pomerov v priebehu niekoľkých generácií úplne zmenilo etnické zloženie Krymu a zďaleka nie je isté, či by sa v budúcnosti krymskí Tatári ako väčšinové obyvateľstvo polostrova nepokúšali o získanie nezávislosti od Ukrajiny. Preto je Ukrajine relatívne bližší skrotiteľný ruský separatizmus ako krymskotatársky patriotizmus s nepredvídateľnými následkami.
Pred začiatkom vyháňania Albáncov zo Srbska sa podiel Albáncov na obyvateľstve Macedónska odhadoval na 25 až 40 percent (sčítania obyvateľstva Albánci čiastočne bojkotovali). V priebehu niekoľkých rokov sa tak môže macedónske etnikum stať menšinou vo vlastnom štáte. A keďže v demokracii rozhoduje väčšina, samozrejme, s prihliadnutím na záujmy menšiny, prináša to so sebou nedozierne následky. Nejde tu už o autonómiu alebo oddelenie určitého okresu, župy či kraja, ale o postavenie celého štátu. Nie nezaujímavé sú v tomto smere názory, že pri pomere 7 miliónov Srbov a 2 miliónov Albáncov v Juhoslávii môžu Albánci dosiahnuť v priebehu niekoľko málo generácií nadpolovičný podiel na obyvateľstve štátu.
Keď si uvedomíme existenciu takých veľkých medzietnických či medzikonfesionálnych rozdielov v reprodukcii v niektorých oblastiach Európy, existuje tu niekoľko možností na riešenie. Severné Írsko čaká pravdepodobne pozvoľná zmena náboženskej štruktúry a jeho pripojenie k Írskej republike. Rusi sa po neúspešnom pokuse o asimiláciu Čečencov (1944-57) a ich genocídu (1994-96) rozhodli pre ich izoláciu a podporu nestability v Čečensku. Pre Rusov a Ukrajincov je asi prijateľnejšie zdržiavanie návratu krymských Tatárov a pripojenie Krymu k Ukrajine alebo Rusku, ako nezávislosť polostrova. Srbsko sa pravdepodobne už dávnejšie rozhodlo pre očistenie krajiny od Albáncov. Macedónsko sa môže rozhodnúť, či daruje svoje okresy Gostivar, Tetovo a Dabar Albánsku, či sa pripojí k srbským etnickým čistkám, alebo nechá voľný priebeh demografickému vývoju a v strachu pred albánskou väčšinou sa pripojí k silnejšiemu Bulharsku. Pri tak silno zdôrazňovanej požiadavke na nemennosť hraníc sa však pri nemožnosti asimilácie Albáncov medzi okolité slovanské etniká ponúkajú pre Srbsko, Macedónsko a neskôr aj Čiernu Horu (650 tisíc obyvateľov, z toho 100 tisíc Moslimov a 60 tisíc Albáncov) len tri možnosti: úplná izolácia týchto etnických provincií, nedemokratické obmedzenie pôrodnosti alebo etnické čistky.
Medzinárodné menšinové štandardy Základom moderných európskych konvencií o ochrane práv národnostných menšín nie je princíp normatívneho určenia štandardu práv, ale princíp neznižovania ich dosiahnutého štandardu v každom jednotlivom štáte. Preto nikoho nezaujíma, že Maďari na Slovensku majú vysoko nadštandardné práva, ale to, že tento štandard chce niekto po 80 rokoch znižovať. Podľa ústavy z roku 1974 sa stalo Kosovo de facto autonómnou republikou, ktorá bola len čiastočne krajom Srbska a čiastočne republikou Juhoslávie. Štatút kosovských Albáncov sa zvýšil z národnostnej menšiny na národ s takmer rovnakými právami ako šesť štátotvorných národov Juhoslávie. Preto je dnes pre zvolených predstaviteľov Kosova samozrejme neprijateľná autonómia v rámci Srbska, ale minimálne postavenie na úrovni Čiernej Hory, teda ako tretia republika zväzovej Juhoslávie.
Záväzkom a súčasne smolou Srbska je to, že aj jeho predstavitelia sa podieľali na vytvorení ústavy, ktorá čiastočne odtrhla Kosovo od Srbska a zabezpečila mu taký vysoký právny štandard. Treba však upozorniť, že kosovskí Albánci sú jedinou národnostnou menšinou v Európe, ktorých autonómne územie získalo štatút presahujúci právomoc dnes existujúcich európskych štátov, t. j. Srbska. Keďže iná takáto národnostná menšina v Európe neexistuje, nie je dôvod, aby prípadné oddelenie Kosova bolo precedensom pre iné menšiny v Európe.
Nepripravenosť Západu Po rozpade východného bloku sa ukázalo, že etnické a náboženské problémy v politike nie sú anachronizmom. Naopak, zaradili sa medzi najaktuálnejšie problémy medzinárodného diania na celom svete. Politológovia a politici v západných krajinách, ktoré získali v tomto desaťročí mocenský monopol vo veľkej časti sveta, sa začiatkom 90. rokov tvárili ako šokovaní vývojom v mnohonárodnostných totalitných štátoch. Už počas vojny v Perzskom zálive v roku 1991 sa ukázalo, že Západ nemá vypracované algoritmy na riešenie otvorených konfliktov vo vnútri mnohoetnických štátov. V prípade Iraku v roku 1991, Juhoslávie v rokoch 1991-92, Afganistanu i Bosny v rokoch 1992-96 bola hlavným krycím heslom nemeniteľnosť hraníc takých štátov, ktoré sú v demokratických podmienkach neudržateľné. V Kosove rokov 1998-99 bolo popri tom ďalším kamuflážnym heslom zabrániť humanitárnej katastrofe. Napriek týmto heslám v skutočnosti vznikli v roku 1992 nezávislé Slovinsko, Chorvátsko a Macedónsko, de facto nezávislý Kurdistan na severe Iraku a de facto nezávislé štátiky Tadžikov a Uzbekov (do roku 1995 aj šiítskych Chazarov) na severe Afganistanu. Ukázalo sa však, že nielenže neexistuje vypracovaný vhodný algoritmus na riešenie konfliktov v neudržateľných mnohonárodnostných štátoch, ale nie je ani záujem riešiť ich.
Spojenci či rivali? Minuloročné bombardovanie Juhoslávie lietadlami NATO má niekoľko veľmi vážnych dôsledkov pre budúce európske politické dianie. Zavedením spoločnej európskej meny sa stala EÚ pre USA omnoho vážnejším konkurentom ako spojencom. Spojené štáty vedú proti EÚ obchodné a politické ťaženie, vo vzájomných vzťahoch ťahá únia za kratší koniec. Jedným príkladom je prehratá "banánová vojna". Európa stráca svoj vplyv v pravoslávnom svete a na Balkáne, na jej miesto nastupujú USA a Rusko. Je to možné najmä vďaka neschopnosti členských krajín EÚ vystupovať jednotne v medzinárodných vzťahoch a tiež vnútri štruktúr NATO. V 90. rokoch sa objavila snaha posilniť postavenie Európy v NATO napr. pomocou ZEÚ alebo spoločnej obrannej politiky EÚ. Napriek návratu Francúzska do vojenských štruktúr NATO a napriek prijatiu Poľska, Česka a Maďarska sa NATO nestáva spojenectvom dvoch partnerov - USA a EÚ, ale klubom USA a 18 vazalov neschopných spolupracovať bez postrkovania od Veľkého brata. EÚ sa ani neusiluje vplyv znovu získavať. Do histórie sa zapíše neúspešné Rambouillet i úspešný Dayton, neúspešní lord Owen a Stoltenberg i úspešní Holbrooke a Hill.
Neistá budúcnosť Kosova Dnes sa čoraz hlasnejšie hovorí o rozdelení i o neskoršej nezávislosti Kosova. Prípadná nezávislosť Kosova by mohla destabilizovať situáciu v Albánsku, kde sú po občianskej vojne pri moci najmä príslušníci etnickej skupiny južných Toskov (sústredených v Socialistickej strane oproti severným Gegom zoskupeným v Demokratickej strane), pretože kosovskí Albánci sú v prevažnej väčšine Gegovia a pri existencii dvoch albánskych štátov - jedného ovládaného Toskami a jedného Gegmi - by mohlo dôjsť k separatizmu na severe Albánska, k snahe pripojiť ho ku Kosovu.
Pre Albánsko asi nie je najprijateľnejšia nezávislosť Kosova a pre Srbsko je neprijateľná strata svojich kosovských mýtov a tiež perspektíva albánskej väčšiny v Srbsku v priebehu niekoľkých generácií. Je pravdepodobné, že dohodu z Rambouillet nahradí dohoda podobná Daytonu, ktorá rozdelí budúci protektorát Kosovo na dve entity - srbskú a albánsku. Dajú sa predpokladať rôzne kľúče na pomer rozdelenia území, napríklad 51:49, či 67:33. Z daytonských vnútorných hraníc v Bosne možno dedukovať, že aj prípadné vnútorné hranice Kosova by mali komplikovaný priebeh. Je možné, že jadrom srbskej časti by bolo Kosovo polje s Kosovskou Mitrovicou a Gračanicou a dva úzke pásy územia by jadro spájali s Pećou a Dečanmi na severozápade a Prizrenom na juhovýchode. Albánska časť by tak pozostávala z dvoch častí - zo strednej Metohije s Djakovicou a Mališevom a z východného Kosova pri macedónskych hraniciach s Uroševcom a Gnjilane, ktoré by spájal s albánskou úzky pás územia južne od Prizrenu. Hlavné mesto Priština by sa nachádzalo na hraniciach srbskej a albánskej časti a arbitráž by neskôr rozhodla o jeho štatúte, prípadne rozdelení, podobne ako o Brčku v Bosne. Podobne ako v Bosne, aj tu môže potom medzinárodné spoločenstvo verbálne garantovať návrat všetkých utečencov do svojich bydlísk, no v skutočnosti sa obyvateľstvo presídli do vlastných etnických entít.
Takto by mohol, podobne ako v Bosne, pretrvať niekoľko rokov aj v Kosove konfederatívny medzinárodný protektorát dvoch entít, ktoré by napríklad o 15 rokov boli pričlenené ku Srbsku, resp. k Albánsku ako "slabší brat", čo by hralo do karát aj vládnucim Toskom v Albánsku a nepodkopalo by to albánsku jednotu. Konflikt o Kosovo pravdepodobne zásadným spôsobom poznačí dianie v dvoch susedných oblastiach - v Macedónsku a v Sandžaku. V konečnom dôsledku bude pravdepodobne pre Macedónsko jediným prijateľným a súčasne demokratickým riešením zbavenie sa okresov Tetovo, Gostivar a Dabar s albánskou väčšinou. Pre Sandžackých Moslimov sa asi etnické čistenie v Kosove stane naveky mementom a ich elity pochopia, že akýkoľvek separatizmus, ba aj územná autonómia sú nereálne. Problém Sandžaku bude možné vyriešiť len v inom, demokratickom Srbsku, ktoré sa na obzore pomaly črtá.
Autor (1974) je geograf - doktorand na UK v Prahe
