Reklama

Primitívi, pľuvance a parfumy

Vianoce a Nový rok majú pre každého trocha iné čaro. Pre mňa sú napríklad nielen sviatkami pokoja a mieru, ale aj obdobím piatich K. Popri pokojnom čítaní toho, čo som počas roka nestihol, a prepínaní televíznych kanálov sa totiž vždy teším na kapustnicu, kapra, kačku, klobásy a koláče. Pri konzumácii týchto dobrôt človek zabudne na problémy okolitého sveta a oddá sa sladkému ničnerobeniu.
Počet zobrazení: 1876

Vianoce a Nový rok majú pre každého trocha iné čaro. Pre mňa sú napríklad nielen sviatkami pokoja a mieru, ale aj obdobím piatich K. Popri pokojnom čítaní toho, čo som počas roka nestihol, a prepínaní televíznych kanálov sa totiž vždy teším na kapustnicu, kapra, kačku, klobásy a koláče. Pri konzumácii týchto dobrôt človek zabudne na problémy okolitého sveta a oddá sa sladkému ničnerobeniu. Stav absolútnej nirvány občas naruší iba hrozivá myšlienka, ako asi môžu vyzerať sviatky u vegetariánov. Zo skúsenosti však viem, že túto chmúru vždy veľmi rýchlo zaženie pár koliesok klobásky... a je po probléme.

V sobotu si tak sedím v kuchyni, dvojtýždňový veget vrcholí a tu zrazu medzi poslednou porciou kapustnice a koláčmi mi skoro zabehlo. Nie, kapustnica bola v poriadku, no to, čo som si prečítal v Pravde, asi ,,nesadlo“ viacerým z nás . Posledný premiér ČSFR Jan Stráský totiž pustil takúto hlášku: ,,Nechcem, aby to znelo príliš urážlivo, ale Slováci sú predsa len primitívnejší, ich krčmy zapľuvanejšie a celkovo sú takí, akí sú – príliš citoví a menej invenční.“ Nuž od posledného premiéra ČSFR by som čakal vecnejšiu analýzu národného charakteru a nie takúto ,,blbú pomluvu“. Najmä nie desať rokov po rozdelení spoločného štátu. Osobne som doteraz nemal rád iba jedného zúrivého antislováka (ako sa neskôr ukázalo aj podvodníka s titulom JUDr.) menom Jan Kalvoda. Ten sa však, našťastie, z politiky vytratil. Teraz vidím, že má ideového nasledovníka. Ale tento milovník slovenských hôr z Českých Budějovíc zaťal na rozdiel od ex-premiéra Zemana, ktorý sa vyjadroval ku kvalite slovenského piva, trochu hlbšie. Pokiaľ s tvrdením, že popradské pivo Tatran za veľa nestojí, sa dá vcelku súhlasiť, paušálne generalizovanie sa dotkne aj tých menej citlivých nátur. Teraz sa už nedivím (viem, že je to čechizmus, ale azda mi to pani koretorka tentoraz prepáči), že Československo sa muselo rozpadnúť, keď posledný predseda vlády mal takúto mienku o tretine jeho občanov.

Aby som sa však vrátil k podstate veci. Krčmy sú rôzne, aj zapľuvané, aj zadymené, a občas ešte horšie. Zažil som kadejaké – na západ aj na východ od rieky Morava. No o to tu nejde. Pán Stráský si pustil ,,hubu na špacír“ a uvedomil si to, až keď rozhovor publikoval denník MF Dnes. Vraj redaktorka mu text nedala autorizovať. Povedal by som, že ex-premiér by mal byť sakramentsky opatrný pri podobných úsudkoch. Na Západe s jeho precitlivenou ,,political corectness“ by bol totiž dávno mŕtvym mužom. Možno má Strásky trochu pravdu, no ako bývalý premiér by si mal dávať pozor na jazyk. V tomto kontexte si spomínam na príhodu, ktorá sa mi stala v polovici 90. rokov. Potom, ako sme počas dusného augustového poludnia vystúpili z natlačeného autobusu, sa ma moja známa zo západného Berlína opýtala, prečo ľudia u nás a v celom Ostbloku nepoužívajú deodoranty a parfumy. Jednoducho povedané: Prečo smrdia? Údajne si to všimla, respektíve jej to udrelo do nosa, hneď po znovuzjednotení Nemecka. Bolo to nepríjemné, pretože mala pravdu. No na rozdiel od Stráskeho to bola iba radová občianka SRN a zostalo to iba medzi nami.

Kedysi na prevýchovu ľudí používali rozličné upozornenia, napríklad v kostoloch údajne visel oznam: Sopel o zem trískat je v kostole prísne zakázané! Jedna stará Prešpuráčka sa raz vyjadrila, že v súčasnosti máme v Bratislave síce stokrát viac ľudí s vysokoškolským vzdelaním, ale aj stonásobne viac zapľuvané chodníky. Bývalý režim z nás chcel vytvoriť nových ľudí, ale popritom sme si odvykli od mnohých starých móresov. Možno by však stačilo do krčiem a na verejné priestranstvá znova namontovať tabuľku s nápisom Pľuť na zem je zakázané! Pri pohľade na takýto oznam by sa možno pľujúci zahanbil a od svojho zlozvyku by časom upustil. V autobusoch by zasa na dverách oznam hlásal: V období od 15. mája do 15. septembra bez použitia deodorantu vstup prísne zakázaný! Zapáchajúci upotenci ponáhľajúci sa do práce by ozlomkrky utekali do drogérie po long lasting stick či antiperspirant a až po jeho aplikácii by mohli vstúpiť. Do autobusov by sa vrátili sprievodcovia, ktorí by necvikali lístky, ale pýtali sa cestujúcich: ,, A deodorant ste použili?“

Našťastie, veľa vecí sa časom mení. Dnes už ľudia, nielen v kostoloch, používajú vreckovky (v horšom prípade smrkajú do rukávov) a aj trochu voňavky sem-tam na seba šplechnú, nielen na Veľkú noc. Na druhej strane, najmä po nedávnej skúsenosti, sa však riedkemu výskytu používania parfumov v krajine medzi Dunajom a Tatrami až tak nečudujem. Rok čo rok kupujem pravidelne každé Vianoce jeden a ten istý parfum (jeho názov neuvediem, lebo by to bola reklama, v každom prípade vonia výborne!). Doteraz mi to vyšlo vždy tak, že som ho kupoval v Nemecku alebo Rakúsku. Baťovskú sumu 99 DM už mám zafixovanú v pamäti. Pár dní pred Štedrým večerom som si spomenul na svoj tradičný darček. Vošiel som do prvej bratislavskej parfumérie a siahol po známom flakóne. Mali iba menšie 50 ml balenie. Pri pohľade na sumu sa mi zahmlilo pred očami a div som neomdlel. V hlave sa automaticky spustila kalkulačka a neveriacky som sa opýtal predavačky: ,,Slečna, to je omyl, toľko stojí predsa 100 ml balenie, však?“ Dievčinka, sťaby s tváričkou z obálky Elle, mi veselo zašvitorila: ,,Tá cena je správna. Na zakúpený tovar v našom obchode vám však poskytneme desaťpercentnú zľavu.“ Ako som počítal, tak som počítal, aj s 10-percentnou zľavou, furt to nebolo v richtigu, ale vychádzalo mi to takmer o 100 percent drahšie oproti tradičnej cene. A tak som sa spýtal, podľa čoho určujú ceny, lebo už 60 kilometrov na západ, teda vo Viedni, sú polovičné. Žieňa v bordových šatôčkach zdúpnelo a celé sčervenelo: ,,Ceny si určuje dovozca, a keď sa vám nepáči, tak choďte do Viedne!“ ,,A tých dovozcov je koľko?“ nenechal som sa odbiť. ,,No jeden, koľko by ich malo byť?“ A vtedy mi zaplo! Tak toto je kapitalizmus na slovenský spôsob! Tak preto sa všetci trhajú o získanie licencie na ten či onen tovar. Nečudo, keď má niekto monopol a určuje si sám ceny od buka do buka. Na tú dovoznú bachne ešte 100-percentnú maržu a je to! Bodaj by potom u nás nebolo najviac luxusných terénnych áut na m2 v celej Európe, že aj sparschweini si idú oči vyočiť. Taká licencia, to je akoby ktosi narazil na zlatú žilu. Hotový Klondike!

A preto nehaňte ľud môj! Veď i ženy v Orechovej Potôni, Majcichove alebo Nižnej Myšli by rady skočili do parfumérie Douglas na Kaufingerstraße a kúpili by si Huga Bossa, Calvina Kleina alebo Diora za tú cenu ako Mníchovčanky. I ja sa veru, milá slečna, po ten parfum v dohľadnom čase do tej Viedne poberiem...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama