Posledný Prešporák
Narodil som sa s rozumom, citom, talentom prísť a odísť, s optimizmom, s túžbou, s trpezlivosťou a mnohými inými báječnými vlastnosťami (skromnosť, zdvorilosť, zápecníctvo, mlčanlivosť) – ale o dve veci ma Príroda obrala: o pamäť a o charakter.“ Týmto krátkym predslovom uviedol Július Satinský svoj Súboj s pamäťou 1959 – 1989 pre bulletin pripravovaný k 30. výročiu spolupráce L & S. Jeden z talentov pána Satinského však zlyhal. Odišiel predčasne.
Nielen Dunajská ulica, ale celá krajina v bolesti stíchla. Legendárna súčasť autorskej dvojice filozofujúcich klaunov L & S, človek mnohých talentov, už nie je medzi nami.
Odišiel vtipný, múdry, odvážny, ale predovšetkým nesmierne slušný človek, ktorý sa celý život púšťal do boja s hlúposťou, zbabelosťou a zápecníctvom s takou chuťou, že možnosť zlyhania alebo prípadnej prehry vôbec neprichádzala do úvahy.
Nadovšetko miloval Dunajskú ulicu, ktorá bola preňho zdrojom inšpirácie a bledomodrých spomienok. Táto ulica, ktorá sa začína v centre Bratislavy a končí na Ondrejskom cintoríne bola mikrosvetom, do ktorého nielen organicky patril, ale aktívne ho spoluvytváral.
Mal som to veľké šťastie, že ma do svojho sveta na chvíľu vpustil. V roku 1987, keď som sa rozhodol nakrútiť ako svoj absolventský film jeho portrét, bol síce uznávanou, ale ešte stále opatrne obchádzanou autoritou. Vo väčšine „bratských“ socialistických krajín už vrcholila gorbačovovská perestrojka, ale Československo bolo ešte stále zahalené do dusivého závoja normalizácie a vedenie Vysokej školy múzických umení chvíľu rozpačito váhalo, či je múdre umožniť nakrúcanie filmu o takejto podozrivej osobnosti. Nakoniec sa však na červenom dekanáte rozsvietila zelená a mohol som sa pustiť do práce.
Júliusa Satinského mali totiž radi všetci. Aj komunisti. Len sa to báli priznať. Vedeli, že im vidí do žalúdka.
Bol presvedčený o tradičných hodnotách a nezmyselné pokusy ako slipy, rovné strechy, klonovanie alebo komunizmus dokázal brilantne a s humorom demaskovať.
Len raz, pokiaľ viem, sa ho podarilo ponížiť. Roku 1988 mu udelili titul Zaslúžilý umelec. Sťažoval sa mi, že pri udeľovaní tohto „ocenenia“ nenašiel silu poriadne a nahlas si prdnúť.
Film sme nakoniec nazvali Križiak Potemkin a dovolím si z neho citovať, prečo ten názov: „Arachneológia, to je náuka o pavúkoch a tá ma drží od malého mala. Ja keď vidím pavúka, okamžite ho schmatnem a som hrdý, že sa s ním poznám. Viete prečo? Lebo keď večer dáte pavúka pod pohár, tak nielenže vydrží, ale urobí si pod tým pohárom aj pavučinu. Dobre vie, že už ho nikto nevyslobodí, ale tvári sa akoby nič, pod tým pohárom si spokojne žije ďalej a čaká na korisť. Keď dáte pod pohár muchu alebo motýľa, tak to všetko do rána skape. Pavúk vie klamať sám seba. My a všetky živočíchy na svete si z neho berme príklad. Rád pozorujem pavúky, ale nielen tie. Všetko rád pozorujem. Spolu s Franzom Kafkom som presvedčený o tom, že pozorovanie je čin. Úlohou človeka na tejto zemeguli je vlastne všetko pozorovať. Keď človek pozoruje a nevymýšľa, tak nemôže zemeguli uškodiť, ale keď začne vymýšľať, povedzme... nepoviem, keď vymyslí kľučku na dverách, alebo guláš, tak to áno, to prijímam. Ale akonáhle začne vymýšľať nejakú chémiu, polovodiče alebo televíziu, tak sa to môže skončiť katastrofálne.“
Pri každej návšteve v jeho pracovni, obstavanej masívnou a preplnenou knižnicou, bolo cítiť vôňu tradičného, aj keď možno dávno zaniknutého sveta. Prekročením prahu tohto Kabinetu doktora Caligariho ste sa ocitli uprostred fungujúcej demokratickej monarchie. Boli ste v miestnosti, z ktorej len pred chvíľou odišiel profesor Masaryk so svojím obdivovateľom, mladým slovenským hvezdárom. Vedeli ste, že v ošúchanom kresle pred vami sedeli okrem Milana Lasicu, Miroslava Horníčka, Tomáša Janovica a povedzme Miloša Kopeckého aj Franz Kafka, Michail Zoščenko, Winston Churchill alebo povedzme Sigmund Freud. V tejto izbe sa stierali hranice reality. Rád hovoril, že je čarodejník, a ja som mu to rád veril.
Vo filme Križiak Potemkin si spomenul na rodinný škandál, ktorý zapríčinil zakladateľ psychoanalýzy: „Po I. svetovej vojne, nebola to móda, ale chodilo sa do kúpeľov. A moja teta Irena, manželka Júliusa Satinského, môjho strýka, najstaršieho z deviatich detí, chodila rada do Jeseníkov, do Gräfenbergu, čo sú vlastne kúpele pre nervovo chorých, ak nechcem povedať priamo psychiatrické prípady. A už vtedy tam chodili z Viedne kapacity. Budem menovať: Sigmund Freud s tými svojimi asistentami, ten Jung a ešte nejaký. Tie časté tetine návštevy začali byť strýkovi podozrivé. V rodine sa povrávalo, keď sa tak na Vianoce stolovalo a teta nemohla sedieť pri stole s celou rodinou, že možno jej ten Freud cvikol kupón. Hrozilo to rodinným škandálom, ona vtedy mala dve malé dcéry, ale na druhej strane (...) možno je to mužský postoj, ale ja by som bol hrdý, keby Sigmund Freud zneužil nejakú moju pratetu. Veď napokon aj to bol len človek.“
Za každou jeho vetou musel človek hľadať hru. A ak ste tú hru boli ochotní a schopní hrať, bola to neobyčajne poučná zábava. Vďaka veľkému rozhľadu a vzdelaniu dokázal byť pripravený aj na tie najkrkolomnejšie kotrmelce, ktorými sa história zvŕtala okolo neho, po Dunajskej ulici.
Nezabudnem na obdobie, keď zárubne jeho pracovne zdobili nálepky Verejnosti proti násiliu a tmavomodrú vetrovku rozstrapkaná trikolóra. Prvé, čo mi v tú neskorú jeseň v roku 1989 povedal, bolo, že revolúcia začala nepríjemne znervózňovať jeho malé deti. Asi dvojročného Janka Satinského, naučeného, že výkrik hanba označuje nedovolené vykonanie veľkej potreby mimo nočníka, miatlo neustále skandovanie tohto výrazu z úst antikomunistickým nadšením nasiaknutého davu na námestí Slovenského národného povstania.
Do občianskych aktivít sa pán Satinský zapájal rád, nesmeli však narušiť plynulý a pokojný chod jeho domácnosti a život detí, ktorých sa dočkal v mierne deduškovskom veku, vo veku, keď si svoje otcovstvo dokázal vychutnať s obrovskou láskou a nadšením.
Najväčší znalec duše národa, ku ktorému sa hrdo hlásil, národa, ktorý ho inšpiroval a o ktorom dokázal povedať všetko, nebol prekvapený ani vyvretím nechutných eskapád, ktoré boli označované za vyvrcholenie „tisícročného zápasu“ za samostatný štát. Cítil, že bude chyba, ak sa Československo rozdelí. Ako monarchista a svetoobčan neznášal akékoľvek hranice a sníval o veľkej mnohonárodnej Európe. A práve preto, že ako naslovovzatý znalec slovenskej duše nepatril medzi „národovcov“ oblizujúcich rodnú hrudu, stal sa terčom niekoľkých nechutných útokov.
Rozprával, ako na jeseň roku 1992 kráčal so svojimi malými deťmi do predajne hračiek popri námestí SNP. Zo samopalu, ktorý drží monštruózna socha sovietskeho vojaka, viala slovenská zástava a pod ňou sa odohrával pravidelný „sabat“ s názvom Dosť bolo Prahy. Ktosi z rozvášneného davu si ho všimol, začal pískať a nadávať mu do čechoslovakistických svíň. Július Satinský nezaváhal a aj s deťmi podišiel k rozvášnenej skupinke a s rozhodnosťou v hlase (aj keď s chvejúcimi sa nohami, ako sa priznal) žiadal, aby pred neho okamžite predstúpil nadávajúci chrapúň. Dav zrozpačitel a hundrajúc sa rozišiel.
Pán Satinský bol odvážny a veľkodušný človek. Odmietal byť všeobjímajúcim apolitickým intelektuálom. Dokázal presne vyjadriť svoju politickú a občiansku pozíciu. Odišiel nielen veľký umelec, ale aj dobrý človek s veľkým srdcom.
Pri poslednom stretnutí mi vyrátal, koľko času by ešte potreboval na zrealizovanie všetkých svojich plánov. Bolo toho dosť. Mal presne vypočítané, čo a dokedy musí stihnúť. Chcel napísať Zdravovedu uja Klobásu, Zemepis uja Klobásu, Pamäte, veľký humoristický román v štýle Iľfa a Petrova a namaľovať niekoľko obrazov.
Je len smutne symbolické, že na prahu nových nádejí pre túto krajinu, nádejí, že sa začlení do civilizovanej Európy, nádejí, ktoré prestali byť iracionálnym snom aj vďaka jeho autorským, občianskym a ľudským aktivitám, nás nechal samých. Bude len na nás, ako sa s jeho odkazom vysporiadame.
