Reklama

Roztržka nad Atlantikom a čas platiť dlhy

Hodnotenie francúzsko-nemeckých vzťahov pri príležitosti minulotýždňového 40. výročia podpísania Elyzejskej zmluvy prezidentom de Gaullom a kancelárom Adenauerom by zrejme zabralo zbytočne veľa priestoru. Z geopolitického hľadiska však treba spomenúť niekoľko dôležitých faktov.
Počet zobrazení: 5877

Hodnotenie francúzsko-nemeckých vzťahov pri príležitosti minulotýždňového 40. výročia podpísania Elyzejskej zmluvy prezidentom de Gaullom a kancelárom Adenauerom by zrejme zabralo zbytočne veľa priestoru. Z geopolitického hľadiska však treba spomenúť niekoľko dôležitých faktov.

Francúzi si vždy hľadali svoje miesto na medzinárodnej scéne medzi tými silnejšími a vplyvnejšími. Nie vždy sa im to však veľmi darilo. Výsledkom bolo niekoľko trucpodnikov, ako bol napríklad vývoj vlastných zbraní hromadného ničenia, či vystúpenie z politických štruktúr NATO v roku 1966 na protest proti americkým a britským autonómnym rozhodnutiam. Orientácia na kontinentálnu politiku bola jedným zo spôsobov, ako vôbec niečomu politicky dominovať. Prirodzeným priestorom na realizáciu týchto ambícií sa stala francúzsko-nemecká os. Vždy, keď sa už zdalo, že sa to nakoniec podarí, prevládla nemecká citová i praktická viazanosť na NATO. Dokonca i toľko oslavovaná Elyzejská zmluva z 22. januára 1963 mala svoju smiešnu epizódku, o ktorej sa v týchto dňoch priveľa nehovorí.

Spor o atlantizmus

Zmluva sa nerodila ľahko a dalo sa predpokladať, že po podpísaní vyvolá ostrú polemiku. Problém bol v tom, že musela prejsť ratifikačným procesom zákonodarných zborov oboch štátov. Vo Francúzsku ju pochopiteľne ratifikovali bez problémov, no v Nemecku sa spustila vlna kritiky. „Atlantisti“, ako aj médiá v spolupráci s verejnou mienkou zvýrazňovali jej nedostatky. Adenauer sa musel nakoniec prizerať, ako k nej Bundestag z iniciatívy sociálneho demokrata a starostu Berlína Willyho Brandta pridal preambulu, zdôrazňujúcu, že dohoda nesmie spochybniť základné ciele Nemecka: zjednocovanie Európy, vstup Veľkej Británie do Európskych spoločenstiev, zjednotenie Nemecka a napokon spoluprácu s NATO a Spojenými štátmi. Tým sa jasne oslabil význam dokumentu. Bundestagom proklamovaný „odklon“ k pro-atlantizmu a pro-amerikanizmu, prejavený veľkou časťou západonemeckých poslancov, sa de Gaullovi vôbec nepáčil.

Z tohto obdobia pochádza známa veta, ktorú vyslovil ako reakciu na nemeckú dodatočnú preambulu: „Zmluvy sa podobajú dievčatám a ružiam; oboje vädne. Nebude to prvý prípad, keď sa francúzsko-nemecká zmluva neplní.“

Nové podmienky

Dnes stojí na čele Francúzska neogaullista Jacques Chirac a v Nemecku hrdý sociálny demokrat a relatívne mladý človek, ktorý poznal vojnu len z rozprávania, Gerhard Schröder. Chirac sa okrem iného preslávil tým, že hneď po nástupe na prezidentský stolec si dovolil medzinárodnopolitický luxus – obnovil francúzske jadrové pokusy. Schröder je zasa predstaviteľ „Berlínskej generácie“, ktorá stratila komplexy z frustrujúcej minulosti. Jeho poslednú volebnú kampaň sprevádzali okrem povodní aj tvrdé vyhlásenia predstaviteľov jeho materskej SPD na zahraničnú politiku G. Busha mladšieho, čo spôsobilo malé diplomatické zemetrasenie. Zlé jazyky hovoria, že práve to mu pomohlo k úspechu. V Nemecku sú stále silné pacifistické resentimenty, ktoré v období silnejúcej hrozby vojny v Iraku pohladkali verejnú mienku po brušku. To, čo nasledovalo potom, z vnútropolitického hľadiska, sa už však víťazným ťažením nazvať nedá. Zvyšovanie daní a reštriktívne opatrenia kancelárovu popularitu do veľkej miery ochromili.

Vojna a „stará Európa“

Dnes je znovu v hre NATO a transatlantická spolupráca, lenže v inom garde. Pompézne oslavy 40. výročia francúzsko-nemeckej zmluvy, napriek tomu vypadávajú z tohto politického kontextu. Okrem zaujímavých návrhov v oblasti budúcnosti Európskej únie, či užšej spolupráce v diplomatických misiách v tretích krajinách, alebo mnohých návrhov v oblasti harmonizácie imigračnej a azylovej politiky boli na stretnutiach najprv v Paríži a neskôr v Berlíne všadeprítomné otázky útoku na Irak. Už začiatkom minulého týždňa na pôde Bezpečnostnej rady OSN si Francúzsko a Nemecko zladili svoje pozície a vytrvalo vyžadovali pre zbrojných inšpektorov v Iraku viacej času, čo malo samozrejme protivojnový nádych. Okrem toho na svojom stretnutí v Paríži sa obaja vrcholní predstavitelia prihlásili k mierovému riešeniu, čím dali jasne najavo svoj nesúhlas s Bushovou uponáhľanou vojnovou horúčkou. Nato sa americký minister obrany Donald Rumsfeld ohradil, že to sú názory „starej Európy“ strácajúcej dynamiku. Gravitačné centrum sa vraj presunulo na východ. Navyše, ak si podľa Rumsfelda zhodnotíme postoje ďalších európskych krajín, tie nie sú v zhode s Nemeckom a Francúzsko, ale so Spojenými štátmi.

Prišiel čas splácania

A tu to máme. Prišiel čas, keď si USA nechávajú splácať svoje istiny aj s úrokmi od svojich stredo- a východoeurópskych klientov. Niekoľkoročné investície – priamo od štátu, cez firmy, nadácie i kongresom financované „nezávislé“ rádiá – konečne ukazujú svoju návratnosť. Nové členské krajiny NATO, ale i tie, ktoré majú ambíciu do aliancie vstúpiť, sa stávajú osobitou entitou v tomto spoločenstve. Ich zahraničná politika sa mení na chodiaceho apologéta nekritického proamerikanizmu. Tak ako sa západné Nemecko cítilo zaviazané Američanom najprv za letecký most v Berlíne, neskôr za ochranný dáždnik nad svojím územím, ako aj za blokovanie komunizmu, dnes do veľkej miery neoprávnene skladajú úctu strýcovi Samovi Východoeurópania. Nezrelá a predajná zahraničná politika „reformných“ vlád až nekriticky zahadzuje šancu postaviť na nohy projekt Európskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky odbremenený od dedičstva studenej vojny. Povedzme si otvorene, čo teda dlhujú Spojeným štátom predstavitelia terajšej slovenskej garnitúry. V prvom rade víťazstvo vo voľbách, kde celá plejáda amerických diplomatov a politikov strašila politickou mŕtvolou Mečiarom. Zároveň nadácie, niekedy až priamo napojené na americkú vládu, robili neskutočne nákladnú volebnú kampaň v prospech volebných tém tých, ktorí ich mali vyhrať. Neboli to práve Spojené štáty, ktoré boli posledným jazýčkom na váhach pri pripravovanom rozhodnutí o rozšírení NATO? Nik neďakoval tým, ktorí samozrejme zo solidarity súhlasili, teda Európanom, ale tým, ktorí sa až trápne nechali prosiť – Američanom.

Neprezieravá Európa?

V kontexte blížiacej sa vojny v Iraku sú triezve európske diplomacie naozaj také odvážne a neboja sa ohrozenia? Veď aj Francúzi či Nemci majú schopné spravodajské služby, ktoré by o hrozbách určite svojim vládam referovali. Existujú takisto výmenné systémy spravodajských informácií, preto sa vynára otázka, prečo „stará Európa“ nereaguje? Je naozaj taká nezodpovedná? Inak konajú malé či stredne veľké štáty strednej Európy, ktoré sa predbiehajú v kurizovaní republikánskej administratíve USA, mimochodom z veľkej miery pochádzajúcej z vplyvnej energeticko-ropnej loby. Česi sú na ceste do prvých línií, o Poliakoch ani nehovorím a Slovensko v týchto dňoch drží vláda v napätí. Nechápem, aké majú tieto krajiny rozpory s Irakom? Má ich Amerika a Veľká Británia. S našou zahraničnou politikou to vôbec nesúvisí. Ropné spoločnosti z USA a Británie, operujúce v Perzskom zálive, si so slovenskými občanmi zisky nedelia. Navyše táto vojna nemá veľa spoločného s obrannou. Premiér povedal, že „každá krajina, aj krajina NATO má právo konať individuálne, ak sa tak rozhodne a, samozrejme, spĺňa všetky atribúty medzinárodného práva“. To je pravda, no Slovensko s podobnou vládou a s tým istým premiérom podporilo útoky na Juhosláviu, a tento útok nespĺňal pravidlá medzinárodného práva a vláda aj dnes naznačuje, že nevyžaduje mandát Bezpečnostnej rady OSN. Situácia nahráva odporcom NATO. Niet sa čomu čudovať. Nejasné scenáre vysvetľované dodatočne môžu nastať kedykoľvek...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama