Únik z tmy

Ak by sme mali vyabstrahovať čosi, čo "ohýba" tento film a následne aj hlavnú postavu, bol by to pravdepodobne motív, ktorý by sme mohli podľa vzoru totalitných spoločností označiť ako rezistencia. Odpor voči moci, ktorej poľom všetko preniká a ktorá sama preniká každým z nás.
Počet zobrazení: 1135

Ak by sme mali vyabstrahovať čosi, čo "ohýba" tento film a následne aj hlavnú postavu, bol by to pravdepodobne motív, ktorý by sme mohli podľa vzoru totalitných spoločností označiť ako rezistencia. Odpor voči moci, ktorej poľom všetko preniká a ktorá sama preniká každým z nás.

Je odpor, práve v čase mediálne toľko prepieraných antiglobalizačných postojov, skutočne len vecou totality? Nie je každý systém totalita? A aký zmysel potom nadobúda samotný odpor, pokiaľ opäť zakladá nový model - totalitu? Ona romantická otázka postkantovských nemeckých filozofov o nezmieriteľnosti ducha s prírodou, slobody so systémom trvalo zanecháva inšpiráciu. Zmieriť sa s takýmto rozporom a preniknúť tým zvláštnym odporom - rezistenciou (Lyotard), alebo (foucaultovsky povedané) nechať unikať? V princípe ide o takmer identické postoje. Zameňme ale sprofanovaný výraz "odpor" čímsi iným! Zomrel odpor, priatelia! Nech žije únik!

Azda každý z nás najradšej spomína na dni, keď bol dieťa. Uzamknuté v ríši svojej fantázie, ochránené voči negatívnym vplyvom okolia, schúlené v postieľke, načúvajúc hlasu matky, držiac ju za ruku. Ten čistý pocit šťastia a slobody zažívame naozaj, len keď sme malými deťmi. Vtedy sme si želali uniknúť z detského sveta a stať sa dospelými. Mysleli sme si, že dospelosťou sa pre nás končia všetky tie zákazy, ktoré nás vtedy ohrozovali zvonku. Oni sa však dospelosťou iba začínajú. A my už nemáme kam uniknúť, pretože zákazy sú naším vnútrom. Sú súčasťou nášho myslenia, súčasťou nás všetkých. Už nikdy nebudeme takí slobodní, ako keď sme boli deti. Pred tým naozaj niet úniku. No napriek tomu by sme sa mali o to pokúšať a žiť svoj život ako umelecké dielo. Umenie totiž vo svojej podstate nepozná zákazy, pozná však úniky.

Keď neexistuje alternatíva

Únik je to pravé označenie, o ktoré nám ide pri referencii k filmu Kým sa zotmie amerického režiséra Juliana Schnabela. Film pojednáva o života kubánskeho spisovateľa Reinalda Arenasa. Schnabel sa opäť venuje, rovnako ako v jeho dnes už preslávenom filme Bascquiat, zhmotneniu života umelca.

Ak si tieto príbehy, resp. ich základné posolstvá zoberieme vedľa seba, zistíme, že sú to filmy veľmi podobné. Podobnosti, ktoré možno nazvať ambíciami žiť svoj život ako umelecké dielo. Ak je totiž reč o umelcoch, nemožno opomenúť jednu z primárnych úloh, ak to tak možno nazvať, umenia. Tou je, ako sa nenazdávame len my, hľadať úniky, trhliny, cesty odporu. A to predovšetkým v rámci kodifikovaných pravidiel umenia, ako ich poznáme z čias socialistického realizmu.

O nič menej však nejde ani v umení v pluralizovanej realite západného typu. Vždy ide o vynachádzanie nových postupov, riešení vzhľadom na riešenia minulé, ktoré sa stihli informačne vyprázdniť a zaradiť do kategórie, keď sme nútení hovoriť o klišé. Práve to je systém dočasne kodifikovaných pravidiel, až kým ich platnosť a "pokojný spánok" nevyrušia nečakané riešenia, ktoré opäť časom zostarnú a stanú sa už spomínaným klišé.

Vytvárať nové pravidlá, nové cesty, hľadať možné svety, vynachádzať nové obrazy - možnosti, to svojím spôsobom pripomína únik, trhlinu v dôverne známom priestore, ktorý sa javí byť zacelený a hegemónny. Takýto priestor je nám známy; aj my sme žili v časoch, keď sa všetko posielalo kamsi na ÚV, aby to ľudia, možno so základným vzdelaním, ale o to vernejší strane a slúžiaci dobru pracujúcemu ľudu, posudzovali a nálepkovali.

Čo iné ostáva Arenasovi v situácii, keď sa čokoľvek vymykajúce z rámca obludnej totality legitimizovanej permanentnou revolúciou stáva nástrojom jeho vlastného útlaku, keď sa originalita a jej vlastné dynamické vzťahy významov stávajú nebezpečenstvom pre rigidný systém. Tam išlo o holú existenciu, neexistovala alternatíva, okrem úniku.

Vyliečený z homosexuality

Arenas uniká v celom filme. Ešte ako malý chlapec z dediny na miesta, kde sú povstalci. Dostáva sa do Havany, kde sa môže rozvinúť jeho literárny talent. Spoznáva prvých intelektuálov a aj prvých homosexuálov. Po vydaní prvej knihy sa mu dostáva uznania, zároveň je mu však naznačené, že by sa mal vydať "inou cestou", prospešnou pre ľud a revolúciu. A tak opätovne volí cestu úniku, jeho rukopisy sa pašujú do Francúzska, kde sú jeho "cestou" nadšení.

V tom čase už upadá uvoľňujúca atmosféra atmosféry šesťdesiatych rokov, do platnosti vstupuje Castrove nariadenie o zákaze zhromažďovania viac ako troch osôb. Neviazaný život, vlastný temperamentnej Kube, začína byť predmetom zákazu. Periférne skupiny vymykajúce sa z radu prenasledujú. Začínajú sa procesy s homosexuálmi, odporcami režimu, a všetkými tými, ktorí chcú žiť svoj vlastný život. Arenas sa dostáva do väzenia, odkiaľ sa mu podarí uniknúť, opäť ho však chytia a v žalári prežije roky, po ktorých podpíše prehlásenie, že sa zo svojej homosexuality vyliečil a bude ctiť kubánsku "revolúciu" a "bežný spôsob bytia".

V zajatí seba samého

Takýto film, chronologicky opisujúci život umelca v totalitárnej spoločnosti, nakrútený americkým režisérom sa nestáva nástrojom na deskripciu a hodnotenie ideológie s americky príznačným moralisticky zjednodušujúcim videním. Nie je povrchnou klasifikáciou Castrovho režimu, nestavia sa proti nemu ani zaň. A tobôž nesníva svoj americký sen.

Takéto nie čierno-biele videnie skutočnosti, ktorá si hovorí život, je docielené samotnou udalosťou úniku, ktorá nepôsobí oslobodzujúco. Vo chvíli, keď Arenasovi ako homosexuálovi a politickému väzňovi režim umožní legálne opustiť Kubu, sa v Štátoch opätovne dostáva do zajatia - zajatia seba samého. A tak je preňho definitívny únik samovražda, či vražda (milosrdná) realizovaná verným milencom.

Michel Foucault v rozhovore s Wernerom Schroeterom povedal: "Na svojej samovražde treba pracovať celý život." Tento výrok bol vyslovený v kontexte fenoménu samovraždy a mýtu, ktorým je opradená.

Tento mýtus, podporený psychiatrickým diškurzom, je založený na vedení samovraždy ako absolútneho vychýlenia osobnosti spod seba samej, ako na strate chuti ďalej žiť, ako na skutku, ktorý sa nepatrí a ktorý je hodno zavrhnúť. Na druhej strane tu vyvstáva jeden paradox. Ako môže niekto taký vychýlený a slabý, byť schopný takého činu, akým je samovražda? Na to, aby sme si zobrali život, predsa musíme mať ohromnú vôľu urobiť to. Slaboch sa samovrahom nikdy nestane.

Každopádne, je len našou domnienkou, či si Arenas v poslednej scéne dával s whisky prášky, ktorými si chcel zobrať život, alebo bolo jeho želaním iba spiť sa do nemoty. Jeho priateľ ho udusil igelitovým vreckom a uľahčil mu jeho trápenie sa vo svete, v ktorom nenašiel trvalé šťastie. Takýto svet ho myšlienkami ustavične navracal k obdobiu, keď bol malý chlapec. Síce veľmi chudobný, ale najviac slobodný.

Autor (1978) je študent filmovej vedy

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984