Médiá a politika po taliansky
V sobotu sa opäť konali protesty proti vláde Silvia Berlusconiho. V Ríme sa zhromaždilo asi 100 000 demonštrantov, podľa organizátorov ich však bolo štyrikrát viac. V centre stál režisér, miláčik Talianska a výherca tohtoročnej ceny z Cannes, Nanni Moretti.
Bezprostredným dôvodom bol zákon, ktorého prijatie by oddialilo súd hroziaci po obvineniach z korupcie premiérovi Berlusconimu. Protesty boli zároveň i vyjadrením odporu voči angažovanosti Talianska v americkom útoku na Irak - čo je opäť opakom pozície Berlusconiho vlády.
Nie je to prvé podozrenie, že Berlusconi, mediálny magnát a jeden z najbohatších ľudí v krajine (jeho majetok sa odhaduje na viac ako 10 miliárd amerických dolárov), šije zákony na mieru sebe a svojim priateľom z podnikateľských kruhov. Zákon o konflikte záujmov, schválený vo februári tohto roka, mu umožnil, ako premiérovi, zachovať si kontrolu nad rozsiahlym majetkom. Opozícia vtedy na protest proti oklieštenému a bezzubému zákonu odišla z parlamentu. Premiérova reakcia bola lakonická: „Budeme musieť dať opozícii lekciu z demokracie.“
Aj napriek mnohým ďalším obvineniam zo zasahovania do slobody médií, či cenzúry, napriek generálnemu štrajku, ktorý ochromil, prvýkrát po dvadsiatich rokoch Taliansko v marci, ostáva pozícia vlády stabilná. Príčinou môže byť neschopnosť tradičných, predovšetkým ľavicových, strán podchytiť občiansku opozíciu. Orientujúc sa agendou i rétorikou na priemyselných robotníkov, zabudli na rastúci segment pracovníkov v službách, tvoracich dnes väčšiu časť strednej triedy.
Berlusconi môže za mnohé ďakovať i svojmu mediálnemu impériu, ktoré neváha opakovane používať na politické ciele. Už dávnejšie ovláda dominantnú časť súkromného mediálneho priestoru. Pozícia premiéra mu dáva možnosť ovplyvňovať aj verejnú televíziu, ktorú podľa mnohých opakovane využíva.
Na poslednej demonštrácii bolo viac umelcov a žurnalistov ako politikov. Okrem iného to naznačuje, že ak sa v politike ocitne podnikateľ v mediálnej oblasti, nemusí to znamenať, že bude brániť slobodu slova. Práve naopak, ťažko odolá pokušeniu využiť majetok na politické ciele. Nie nadarmo vyhlásila v máji 2001 Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, že vytvorenie Berlucsoniho vlády je ohrozením talianskej demokracie.
