Medzi prímerím a priepasťou
Menší zlom, ktorý pre kolumbijský konflikt znamenal 9. január 2002, pomohol v uplynulých dňoch k zlomu rozhodujúcemu, znamenajúcemu azda úspešné zavŕšenie tri roky trvajúcich mierových rokovaní.
Keď súčasný prezident Andrés Pastrana pred tromi rokmi nastupoval do funkcie, usiloval sa rozhýbať mierový proces. Ľavicovým povstalcom, známym pod španielskou skratkou FARC, prenechal kontrolu nad demilitarizovanou zónou veľkosti Švajčiarska, len aby ich prinavrátil k rokovaciemu stolu. Rozhovory dlhý čas okrem dohôd o prepúšťaní zajatcov veľa ovocia nepriniesli. FARC ich viac ráz opustil a podmieňoval ich pokračovanie ďalšími ústupkami zo strany kolumbijskej vlády. Napokon 9. januára prezident zmenil tón - prestal podmienky spĺňať a začal ich klásť. Opustil rozhovory a dal povstalcom 48-hodinové ultimátum, aby sa stiahli z demilitarizovanej zóny. Inak by armáda zaútočila.
Nastúpil zákon sily
Spôsob rokovania ihneď zmenil aj FARC. Od vlády prestal požadovať, aby odstránila zátarasy okolo zóny či zastavila prelety kolumbijských lietadiel nad oblasťou, dokonca sa povstalci začali sťahovať i z väčších miest v zóne. Následne zabrali aj zahraniční sprostredkovatelia a krehký mierový proces sa predbežne podarilo zachrániť.
Pod zmenu správania aktérov sa zrejme podpísali dve veci. V prvom rade zaúradoval zákon sily. Krajina už druhý rok dostáva od Spojených štátov v rámci tzv. plánu Colombia vyše miliardu dolárov najmä vojenskej pomoci. Hoci primárnym cieľom tejto podpory je protidrogový boj, faktom zostáva, že armáda sa stáva silnejšou. Bogota tak dostala napríklad bojové vrtuľníky, ale aj modernú satelitnú a radarovú techniku. „Vláda preukazuje schopnosť presúvať svoje jednotky okolo povstaleckých táborov spôsobom, akým to ešte donedávna nebola schopná. Lídri FARC sú zrejme z toho trochu znepokojení,“ tvrdí Phil McLean z Centra pre strategické a medzinárodné štúdie vo Washingtone.
Druhým nezanedbateľným faktorom sú prezidentské voľby naplánované na máj tohto roka. Pastrana teda už nemal veľa času na dosiahnutie mieru. Ak chcel, aby sa jeho experiment s demilitarizovanou zónou neskončil úplným fiaskom, musel konať. Povstalci si zasa uvedomili skutočnosť, že Pastranov nástupca si voči nim zvolí ešte tvrdší postup. Takže ešte pred striedaním v prezidentskom kresle sa usilovali vyboxovať lepšie podmienky mieru.
Obyčajná hra o čas
Znamená dohoda z 20. januára, že v krajine sa blýska na lepšie časy? Nie tak celkom. Mierový proces je stále mimoriadne krehký. V nasledujúcich dňoch sa ukáže, či povstalci a vláda dokážu dodržiavať časový plán, ktorý by mal vyústiť 7. apríla do definitívneho podpísania dohody o prímerí. No ani toto nie je zárukou trvalejšieho mieru. Gerile totiž v podstate vyhovovalo existujúce status quo. Jej hlavný politický cieľ - prevzatie moci v Bogote - bol už dlhší čas nereálny vzhľadom na globálnu politickú klímu a nedostatok podpory širších vrstiev obyvateľstva. Povstalci sa teda prispôsobili novým podmienkam. Ideologickej pozlátky sa síce stále držia („Vláda obhajuje záujmy najbohatších kolumbijských vrstiev a nedbá na 40 miliónov Kolumbijčanov,“ tvrdili vyjednávači FARC v mierových rokovaniach), no v reálnom živote sa skôr zameriavajú na zarábanie peňazí. Či už prostredníctvom pašovania drog alebo vyberaním výkupného z únosov. No a demilitarizovaná zóna im v tomto smere prichádza mimoriadne vhod. Nedá sa preto vylúčiť, že posledné ústupky povstalcov sú obyčajnou hrou o čas.
Otázne je tiež, či vystupňovanie vojenského konfliktu, ktorým sa začal vyhrážať Pastrana, mu môže priniesť rýchle víťazstvo a za akú cenu. Takmer 40-ročná občianska vojna v Kolumbii si iba v poslednom desaťročí vyžiadala asi 40 tisíc obetí. V prípade eskalácie by táto bilancia mohla dosiahnuť hrozivé rozmery. Pritom nielen ľavicoví povstalci sú krutí. „Nedodržiavanie ľudských práv kolumbijskou armádou je tiež príčinou obáv,“ zdôrazňuje britský Financial Times. A to už nehovoríme o početných pravicových gerilách, ktoré sú často postrachom pre vidiecke obyvateľstvo. FARC v mnohých prípadoch ochraňuje dedinčanov pred útokmi týchto pravicových paravojenských formácií a aj na rokovaniach žiadali od vlády, aby armáda intenzívnejšie bojovala proti týmto skupinám.
Zastavia kolotoč drog a únosov?
Je otázne, nakoľko sú silné Pastranove vojenské tromfy. Asi 17 tisíc bojovníkov FARC má dlhodobé skúsenosti s neprístupným terénom tamojších džunglí, navyše v určitých oblastiach sa tešia podpore širších vrstiev obyvateľstva. Dedinčanov totiž nielen ochraňujú, ale im aj zabezpečujú zdroj príjmov na živobytie tým, že od nich odkupujú úrodu kokaínu. Vláda naopak kokaínové plantáže likviduje.
Okrem toho v prípade ofenzívy kolumbijskej armády by FARC zrejme odštartoval vlnu atentátov na politických kandidátov vo všeobecných voľbách, ale aj podnikol útoky na hospodársku infraštruktúru krajiny. „Najmä na ropovody, ktoré sú dôležitým zdrojom príjmov zdevastovanej krajiny,“ tvrdí Chicago Tribune. Aj preto si Kolumbia bez jasnej podpory zo zahraničia, menovite USA, sotva môže dovoliť dlhodobejšie vojenské ťaženie. No a nie je celkom jasné, či Spojené štáty vzhľadom na prebiehajúcu vojnu proti terorizmu majú záujem, aby im ďalší konflikt odčerpával energiu a finančné prostriedky. I keď, na druhej strane, americké úrady ľavicovú gerilu za teroristov označujú…
Autor (1972) je redaktor Hospodárskeho denníka
