Tanky prišli cez most

Vojaci stáli za Dubčekom

 

Spoločenský a politický vývoj v Československu na prelome rokov 1967 a 1968 neobišiel ani armádu. Prevažná väčšina vojakov z povolania podporovala zmeny na čele KSČ a štátu, ako i politiku nového vedenia na čele s Alexandrom Dubčekom.
Výrazne sa to prejavilo aj na služobnom zhromaždení, ktoré sa uskutočnilo v marci (alebo v apríli?) za účasti vtedajšej šéfredaktorky Pravdy Márie Sedlákovej. Dozvedeli sme sa od nej aj zopár zaujímavostí zo zákulisia udalostí, ktoré predchádzali udalostiam pojanuárového obdobia. K tým hlavným patrila informácia, že sa Alexander Dubček a Martin Dzúr poznali už dlhší čas z Trenčína.
Dubček tam bol vedúcim tajomníkom okresného výboru KSS a Dzúr zástupcom veliteľa Východného vojenského okruhu, odkiaľ medzitým postúpil a stal sa námestníkom ministra národnej obrany Bohumíra Lomského. A tak bolo prirodzené, že Dubček, vtedy už prvý tajomník ÚV KSS, sa pri častých cestách do Prahy s generálom Dzúrom stretával.
Podľa Sedlákovej ho navštívil aj večer po dôležitom januárovom zasadaní predsedníctva ÚV KSČ, na ktorom sa Antonín Novotný vzdal funkcie prvého tajomníka a zvolili do nej Dubčeka. Dzúr sa o tom dozvedel ešte začerstva z úst toho najpovolanejšieho.
Zhodou okolností už nasledujúceho dňa generál Jan Šejna, vtedy šéf politického oddelenia MNO, zvolal „generálsku“ stranícku skupinu ministra a jeho námestníkov a navrhol, aby prijali rezolúciu na podporu Novotného. Samozrejme, Dubčekom informovaný Dzúr bol proti. Prakticky si tým pripravil cestu do ministerskej funkcie okamžite po Lomského demisii v marci 1968. Paradoxne, Šejna, podozrivý z ilegálneho obohacovania, emigroval vo februári 1968 cez Balkán do USA, kde mu poskytli politický azyl.

 

Prvá informácia od čatára ašpiranta

 

Služba spočiatku naozaj prebiehala hladko. Približne o pol desiatej večer sa u nás zastavil dozorný posádky, náš kolega z učilišťa major František K. Išiel na tradičnú akciu posádkových funkcionárov – kontrolovať stráž v muničnom sklade na Peknej ceste, ktorý generácie vojakov nazývali Šinveg, ako sa toto pomenovanie vyvinulo z nemeckého Schöneweg.
Návšteva spolupracovníka, známeho aj ako „Franta Rámus“, bola vítaným spestrením služby, námetov na rozprávanie bolo viac ako dosť a tak „posada“ odišiel asi až okolo jedenástej. Po jeho odchode sme zapli rádio, vtedajší celoštátny okruh Hviezda. Spomínam si, že vysielali pravidelnú predpolnočnú reláciu Kolotoč.
Zrazu zazvonil telefón. Ohlásil sa čatár ašpirant, pomocník dozorného posádky. Jeho hlas znel akosi čudne, keď sa pýtal, či je u nás dozorný. Keď sa dozvedel, že medzitým už odišiel na muničák, bolo zrejmé, že ho niečo znepokojuje a potrebuje sa poradiť.
Na priamu otázku povedal: „Niekto telefonoval, že po moste prichádzajú tanky bez označenia, že sú na Šafku pred univerzitou a že z nich hádžu ruské letáky...“
Prirodzene, táto informácia aj nás riadne zaskočila. Čatárovi som iba poradil, aby zatelefonoval priamo na Šinveg. V tejto chvíli sme naozaj nevedeli, čo máme robiť, iba sme pozornejšie počúvali rozhlas a rozhodli sme sa informovať nadriadených. Vedeli sme, že náčelník školy je na dovolenke v Rumunsku a tak sme zatelefonovali jeho zástupcovi a poslali sme pre neho pohotovostného gazíka.
Odteraz sme ďalšie zvonenie telefónu očakávali s obrovským napätím. Vyhlásiť akýkoľvek stupeň poplachu a prípadnej pohotovosti sme neboli oprávnení bez signálu a rozkazu nadriadeného veliteľstva. Pritom v takmer prázdnych kasárňach, kde bolo iba niekoľko desiatok vojakov technických a veliteľských jednotiek – od kuchárov cez vodičov až po strojníkov buldozérov a inej ženijnej techniky, sme s nijakou bojovou pohotovosťou rátať ani nemohli.

 

Rozkaz ministra Dzúra

 

Medzitým sa odrazu odmlčala stanica Hviezda. Blížila sa polnoc. Spolu s dozornými pri vchode sme väčšinu času stáli von na chodníku a sledovali okolie. Napätie prerušilo zvonenie telefónu. Samozrejme, slúchadlo som bral do ruky s obavami. Prihlásil som sa a čakal. Odľahlo mi, keď sa predstavil zástupca náčelníka Krajskej vojenskej správy Bratislava plk. Vladimír Šmidke. Kedže išlo o tzv. volanie obežníkom, znamenalo to, že sa postupne hlásili dozorní všetkých útvarov a zložiek v meste, vrátane pohraničnej stráže, ktorá bola v tom čase súčasťou MNO.
Iste, bolo nezvyčajné, že nám telefonoval funkcionár KVS, pretože normálne dozorný komunikoval iba s operačným dozorným východného okruhu. Ale v tejto chvíli to vôbec nebolo podstatné.
Plukovník si nás všetkých asi desať ešte menovite skontroloval a potom nám nadiktoval rozkaz ministra Dzúra. Mal päť či šesť bodov. Spomínam si, že predovšetkým prikazoval, aby „v rámci príchodu spojeneckých vojsk na naše územie všetky zložky armády zachovali pokoj a poskytli im všetku potrebnú pomoc“. Súčasne kategoricky zakazoval použiť zbrane. V ďalších častiach tohto rozkazu sa konkretizovala pomoc potravinami, vodou, pohonnými hmotami atď.
Do knihy o priebehu služby som zapisoval tento rozkaz asi štvrť hodiny. Šmidke sa na záver ešte spýtal, či sme si ho stačili napísať, čo sme všetci potvrdili. Tým sa skončilo naše prvé a súčasne posledné spojenie s akýmkoľvek vyšším veliteľstvom.
Tak sa pre nás začal osudný 21. august 1968. Na základe rozkazu ministra Dzúra, ktorý sa doslova obrátil chrbtom k svojmu priateľovi Dubčekovi, sme vedeli to hlavné a podstatné - zachovať pokoj, aby sa nevyprovokoval nijaký incident, ktorý by mohol mať nedozerné a tragické následky.

 

Kasárne v obkľúčení

 

V tom čase už prišiel do kasární zástupca veliteľa učilišťa. Oboznámili sme ho so situáciou a rozkazom ministra. Od tej chvíle ďalšiu činnosť a život v kasárňach riadil on. My sme sa potom s dozornými pri vchode naďalej striedali najmä v pozorovaní situácie okolo kasární. Vchod do nich je dodnes tam, kde bol od nepamäti –na prostriedku Kutuzovovej, predtým Maršnerovej ulice.
A tak sme o niečo neskôr nielen veľmi zreteľne počuli, ako sa po Vajnorskej aj po vtedajšej „februárke“ valia kolóny tankov a áut smerom z mesta von a stále zreteľnejšie sme videli ich siluety. Onedlho sa dva tanky postavili priamo proti kasárňam na začiatku Priečnej a Laskomerského ulice a ich delá mierili smerom k nám. Neskôr sme dostali informácia, že ďalšie stoja okolo celých kasární.
Tak ako sa vysielanie rozhlasu nečakane odmlčalo, tak znovu začalo okolo druhej v noci. Už to ale nebola Hviezda. Strašne znejúcou češtinou doteraz neznáma stanica (až neskôr sme sa dozvedeli, že to bola tzv. Vltava) oznamovala, ako pracujúci niekde na sovietskom Ďalekom východe a v ďalších oblastiach schvaľujú internacionálnu pomoc bratskému Československu.
Začalo sa brieždiť, na ulici sa objavovali ľudia, ktorí ako zvyčajne išli skoro ráno do práce. Prekvapene sa pozerali na tanky, pýtali sa, čo sa stalo. My sme im mohli iba poradiť, aby boli opatrní, chránili zdravie a životy svoje a svojich blízkych...
Do kasární prichádzali aj dôstojníci a práporčíci a občianski zamestnanci. Nebolo jednoduché im vysvetľovať, čo sa deje. Dokonca sa objavil žiak druhého ročníka učilišťa čatár Jozef K. a vyhlásil, že sa vrátil z dovolenky a hlási sa k svojej rote, pretože ich dedinu obsadili Maďari.

 

Rozhlas opäť vysielal

 

V priebehu dopoludnia sa konali narýchlo zvolávané porady, aktívy a schôdze. Prekvapil nás príchod skupiny vysokých sovietskych dôstojníkov, ktorých prijali vedúci funkcionári učilišťa. Výsledkom rokovania, do ktorého zrejme telefonicky zasiahli nadriadené orgány, bol popoludní príchod dlhej kolóny špeciálnych automobilov.
Podľa typu a druhu techniky sme usúdili, že zrejme ide o spojovací prápor sovietskej divízie alebo armády. Ich posádky veľmi rýchlo vozidlá rozmiestnili na nástupišti kasárne, postavili prístrešky a stany, aktivovali antény a začali rádiovú prevádzku.
Medzitým začal znovu vysielať Československý rozhlas, aj keď na iných frekvenciách (až oveľa neskôr sme sa iba útržkovito dozvedali, že sa o to zaslúžili aj niektorí naši kolegovia dôstojníci, o. i. Franta Rámus, ktorý zabezpečil zapožičanie potrebných spojovacích prostriedkov vrátane výkonných rádiostaníc, iní zase poskytli elektrocentrály.) Samozrejme, informácie o vysielaní a jeho obsahu sa rýchlo šírili. Pozornosť vzbudilo hlavne vyhlásenie Predsedníctva ÚV KSČ a ďalších straníckych a štátnych orgánov, postupne aj rezolúcie z pracovísk.
V popoludní sa už niektorí naši dôstojníci odvážili diskutovať so sovietskymi, pýtali sa ich, prečo prišli. Odpovede sa nik nedočkal. Bolo však veľmi dôležité, že všetci sa správali zodpovedne, a preto nedošlo k vyostreniu situácie a prípadnej konfrontácii.
Hodiny v službe sa zdali nekonečné, z očakávanej idylky sa stali náročnou psychickou skúškou. Samozrejme, nielen pre mňa a mojich kolegov. Služba bola navyše dlhšia ako predpísaných dvadsaťštyri hodín. Môj nástupca totiž meškal, neprišiel o pätnástej, ale až po osemnástej hodine. Niekde vraj usilovne diskutoval...
Ďalšie prekvapenie sme zažili nasledujúce ráno, keď sme prichádzali na siedmu do kasární. Nástupište bolo prázdne, sovietsky spojovací útvar cez noc zmizol. Ešte večer vraj vojaci všetko rýchlo zbalili, naštartovali motory a kolóna odišla.

 

Nepostavili sa na aktívny odpor

 

Po bitke je každý generálom... Platí to aj na vojenské obsadenie Československa v auguste 1968. Publikované závery z výskumu historikov na jednej strane dokazujú, aká presila bola na strane armád piatich členských štátov Varšavskej zmluvy, na druhej strane hovoria o tom, že čs. armáda nemohla byť na podobnú inváziu pripravená. Pritom ako celok bola dezorientovaná, logicky čakala na reakciu a rozkazy politického a vojenského vedenia. A s tou prišiel iba minister národnej obrany Dzúr.
Podľa mnohých historikov tento údajný spolupracovník KGB ubezpečil hodinu pred začiatkom vojenskej intervencie sovietskeho ministra obrany, že sa Čs. ľudová armáda ako celok nepostaví na aktívny odpor. Vzápätí vydal dva rozkazy – jeden pre vojenské okruhy, druhý veliteľstvu 10. leteckej armády a 7. armády protivzdušnej obrany“: zachovať pokoj a spolupracovať!
Obidva rozkazy sa pomerne rýchlo dostali do všetkých útvarov a zariadení armády a zásadne ovplyvnili ich činnosť v nasledujúcom období.
 

Autor je vojak na dôchodku