Putovanie za riekou Indravati 6 (posledný diel)
Správy:
Šesťdesiat ľudí, ktorých zatkli v manpurskom okrese v januári 2010, doteraz nestálo pred súdom.
Veľké policajné oddiely dorazili do južného Bastaru. Napádajú všetkých ľudí bez rozdielu.
V dedine Kačlaram v Bidžapur Džila zabili 8. novembra 2009 Dirkeho Madku (60) a Kovasi Suklu (68). V dedine Pangodi zabili 24. novembra 2009 Madavi Baman (15). V dedine Korendžad zabili 3. decembra 2009 Madavi Budram. V dedine Gumiapal v okrese Darba zabili 11. decembra sedem ľudí. (Mená budeme vedieť neskôr.) V dedine Kotrapal zabili 15. decemra Veko Sombar a Madavi Matti (obe z KAMS). V dedine Večapal zabili 30. decembra Púnema Pandu a Púnema Motu (otca a syna). V januári 2010 (dátum neznámy) zabili predsedu džantana sarkaru v dedine Kaima v Gangalaure. V dedine Surpangúden v kraji Džagargonda zabili 9. januára 2010 štyroch ľudí. V dedine Pullam Pulladi zabili 10. januára troch ľudí (zatiaľ žiadne mená). V dedine Takilod v kraji Indravati zabili 25. januára sedem ľudí. V dedine Dumnár v Abhudžmade 10. februára (Bhumkalský deň) znásilnili a zabili Kumli. Pochádzala z dediny Paiver.
Dvetisíc vojakov Indo-tibetskej pohraničnej stráže táborí v radžnandgaonskom lese. Päťtisíc ďalších vojakov BSF dorazilo do Kankeru.
Ďalej:
Početný stav Ľudovej oslobodzovacej guerrilovej armády je naplnený.
Prišlo aj zopár starých novín. Veľa sa v nich píše o naxalitoch. Jeden exaltovaný titulok dokonale vystihuje politickú klímu: Khadedo, maaro, samarpan karao! (Zničme ich, zabime, prinúťme ich vzdať sa!) A pod tým: Varta ke lije loktantra ka dvar khula ha. (Dvere demokracie sú vždy otvorené pre diskusiu.) Ďalší titulok tvrdí, že maoisti zarábajú na pestovaní konopy na marihuanu. V akomsi úvodníku sa píše, že územie, ktorým prechádzame a na ktorom táboríme, je kompletne pod policajnou kontrolou.
Mladí komunisti si vzali výstrižky, aby sa precvičili v čítaní. Obchádzajú tábor a pritom hlásateľským hlasom predčítajú antimaoistické články.
Nový deň, nové miesto. Táboríme na okraji dediny Usir, pod stromami mahua. Začali práve kvitnúť. Zhadzujú bledozelené kvietky ako drahokamy na podlahu lesa. Vzduch je plný jemne opojnej vône. Čakáme na deti z bathpalskej školy, ktorú zavreli po ongnaarskej bitke. Spravili z nej policajnú stanicu. Deti poslali domov. Rovnako dopadli aj školy v Nelvade, Múndžmette, Edke, Vedomakote a Dhanore.
Bhatpalskí školáci akosi nechodia.
Súdružka Niti (najhľadanejšia) súdruh Vinod nás vedú na dlhú prechádzku popri sústave vodozberných diel a zavlažovacích nádrží, ktoré postavil miestny džantana sarkar. Súdružka Niti rozpráva o rôznych poľnohospodárskych problémoch, ktoré musia riešiť. Iba dve percentá pôdy sa zavlažujú. V Abhudžamde prvý raz počuli o oraní len pred desiatimi rokmi. Zato v Gadčiroli sa už natískajú na scénu hybridné osivá a chemické pesticídy. „Potrebujeme súrnu pomoc v poľnohospodárskej oblasti,“ vraví súdruh Vinod. „Potrebujeme ľudí, ktorí sa vyznajú v osivách, v organických pesticídoch, v permakultúre. Aj s malou pomocou by sme dokázali mnoho.“
Súdruh Ramu je roľník, ktorý sa stará o polia džantana sarkaru. Hrdo nám ukazuje hriadky, kde pestujú ryžu, brindžal (baklažán), gonguru (Hibiscus cannabinus, jedlá bylina príbuzná ibišku, pozn. red.), cibuľu a kaleráb. Potom nám s rovnakou hrdosťou ukáže veľkú, no suchú zavlažovaciu nádrž. Čo je to? „V tejto nádrži nie je voda ani cez obdobie dažďov. Vykopali ju na zlom mieste,“ hovorí s úsmevom cez celú tvár. „Nie je naša, spravil ju looti sarkar (lúpežnícka vláda).“ V Dandakaranyi koexistujú súbežne dva vládne systémy – džantana sarkar a looti sarkar.
Rozmýšľam nad slovami súdruha Venua: Nechcú nás zničiť iba pre nerastné suroviny, ale aj preto, že ponúkame svetu alternatívny model.
Ešte to nie je Alternatíva, táto myšlienka gram svaradžu s puškou. (Gram svaradž – Gándhího idea vidieckej samosprávy. „Každá dedina by mala byť ako samostatná republika.“ Pozn. red.) Je tu príliš veľa hladu a chorôb. No možnosti pre alternatívu naxaliti vytvorili. Nie pre celý svet, nie pre Aljašku alebo Dillí, možno nie ani pre celý Čatísgarh. No pre sebe áno. Pre Dandakaranyu. Je to najlepšie strážené tajomstvo na svete. Položilo základy pre alternatívu svojho vlastného zničenia. Vzdoruje histórii. Napriek mizivej pravdepodobnosti úspechu si vytvorilo plán na prežitie. Potrebuje pomoc a predstavivosť, lekárov, učiteľov a roľníkov. Nepotrebuje vojnu.
No ak sa mu dostáva iba tej, potom bojuje.
Počas nasledujúcich šiestich dní som spoznala ženy, ktoré pracujú pre KAMS, rôznych predstaviteľov džantana sarkarov, členov Dandakaranya Adivasi Kisan Mazdoor Sangathan DAKMS, rodiny zabitých aj obyčajných ľudí, ktorí sa snažia poradiť si s životom v dnešných desivých časoch.
Stretla som tri sestry, Suchiari, Sukdai a Sukkali. Nie sú mladé, možno štyridsiatničky. Pochádzajú z okresu Narainpur. Sú v KAMS už dvanásť rokov. Dedinčania sa na ne spoliehajú pri jednaní s políciou. „Policajti prichádzajú v dvesto- alebo tristočlenných skupinách. Ukradnú všetko. Šperky, sliepky, prasatá, hrnce a panvice, luky a šípy,“ hovorí Sukkali. „Nenechajú nikomu ani nôž.“ Jej dom v dedine Innar dvakrát vyhorel. Raz ho spáli Batalión Naga, potom CRPF. Suchiari si odsedela sedem mesiacov v džagdalpurskej väznici.
„Raz odviedli celú dedinu – povedali, že všetci muži sú naxaliti.“ Suchiari ich nasledovala spolu s ostatnými ženami a deťmi. Obstúpili policajnú stanicu a odmietli odísť, kým nepustia mužov. „Keď niekoho odvedú,“ radí Suchiari, „musíš okamžite ísť a uchmatnúť ho naspäť. Skôr, než stihnú napísať nejakú správu. Akonáhle si čosi zapíšu do záznamov, budú problémy.“
Suchiari ako dieťa uniesli a nasilu vydali za staršieho muža. Utiekla od neho a odišla žiť k sestre. Dnes organizuje masové demonštrácie, prejavy a mítingy. Muži sa spoliehajú na jej ochranu. Spýtala som sa, čo pre ňu znamená Strana. „Naxalvaad ka matlab humaara Parivaar. (Naxaliti sú ako rodina.) Keď sa dopočujeme o útoku, je to, ako keby nám zranili niekoho blízkeho,“ odpovedá Suchiari.
Pýtam sa, či vie, kto bol Mao. Placho sa usmeje: „Bol to voda. Pracujeme pre uskutočnenie jeho vízie.“
Spoznala som súdružku Somari Gavde. Má dvadsať, a už si odsedela dva roky v Džagdalpure. Bola v Innare 8. januára 2007 – v deň, keď dedinu obkľúčilo 740 policajtov, pretože mali informáciu, že je tu súdružka Niti. Bola tam, no stihla ujsť, než dorazili. Dedinská milícia, do ktorej patrila aj Somari, tam však zostala. Na súmraku začali policajti strieľať. Zabili dvoch chlapcov, Suklala Gavdeho a Kačrúa Gotu. Potom chytili ďalších troch. Dvoch chlapcov – Dusriho Salama a Ranaia, a Somari. Dusriho a Ranaia zviazali a zastrelili. Zo Somari takmer vytĺkli život. Potom naložili telá na príves traktora. Somari musela sedieť vedľa mŕtvol. Odviezli ich do Narainpuru.
Zoznámila som sa s Čamri, matkou súdruha Dilipa, ktorého zastrelili 6 júla 2009. Vravela mi, že keď policajti zabili jej syna, priviazali jeho telo k žrdi ako zviera, a ťahali ho za sebou. (Musia sa s telami producírovať, aby zhrabli finančnú odmenu skôr, ako im do zabitia začnú pchať nos iní.) Čamri za nimi bežala celú cestu až k policajnej stanici. Než dorazili, na mŕtvom neostala ani nitka z oblečenia. Keď sa policajti zastavili v reštaurácii na čaj a koláč (za ktoré nezaplatili), telo nechali na kraji cesty. Predstavte si na chvíľu túto matku, ako nasleduje cez džungľu mŕtvolu svojho syna a čaká opodiaľ, kým jeho vrahovia dopijú čaj. Nedovolili jej vziať si synovo telo, aby ho mohla riadne pochovať. Mohla iba hodiť hrsť zeme do jamy, do ktorej zahrabali všetkých, ktorých v ten deň zabili. Čamri hovorí, že túži po pomste. Badla ku badla. Krv za krv.
Stretla som sa aj s jedenástimi členmi džantana sarkaru Marskola, ktorý spravuje šesť dedín. Takto opísali policajný nájazd: Prichádzajú v noci, je ich tristo, štyristo, niekedy tisíc. Obkľúčia dedinu a čakajú. Na svitaní pochytajú prvých ľudí, ktorí vyjdú na polia. Použijú ich ako ľudské štíty pri vstupe do dediny a prinútia im ukázať, kde sú booby-traps (pasce). (Anglické slovo booby-traps vošlo do gondštiny. Znamená nástrahu, určenú na zabitie alebo zranenie človeka. Všetci sa usmievajú, keď toto slovo povedia alebo ho počujú. Lesy sú plné pascí, skutočných aj falošných. Aj guerriloví bojovníci potrebujú v blízkosti dedín sprievodcu.) Keď polícia vstúpi do dediny, rabuje, kradne a páli domy. Prichádza so psami. Psy chytajú ľudí, ktorí sa snažia utiecť. Naháňajú prasatá a sliepky, ktoré policajti zabíjajú a odnášajú vo vreciach. Sú tu s nimi aj špeciálni policajní dôstojníci. Vedia, kde majú ľudia poschovávané šperky a peniaze. Lapajú ľudí a odvádzajú ich. Vytiahnu z nich peniaze za to, že ich pustia. Vždy majú so sebou zopár naxalitských „šiat“ pre prípad, že by chceli niekoho zabiť. Za mŕtvych naxalitov dostávajú peniaze, takže si radi nejakých vyrobia.
Dedinčania sa boja zostávať doma.
V tomto pokojne vyzerjúcom lese je dnes život úplne militarizovaný. Ľudia poznajú slová ako kordón, pátranie, paľba, záloha, ústup, zložiť niekoho, bojová akcia. Pri zbere úrody potrebujú, aby guerrilová armáda zabezpečila hliadky. Cesta na trh je vojenská operácia. Trhy sú plné muchbirov (udavačov), ktorých polícia vylákala z ich dedín za peniaze. (1500 rupií mesačne.) Vravia mi, že v Narainpure existuje muchbir mohallah – kolónia udavačov – kde žije prinajmenšom 4-tisíc policajných informátorov. Preto muži na trh vôbec nesmú. Ženy chodia, no sú ostro sledované. Ak nakúpia čosi málo naviac, polícia ich obviní, že to kupujú pre naxalitov. Lekárnici majú zákaz predávať ľuďom väčšie množstvá liekov. Lacné dávky cukru, múky, ryže a petroleja z Ľudového distribučného systému (vládny sociálny nástroj na zabezpečenie základných surovín pre chudobným, pozn. red.) strážia na policajnej stanici alebo v jej blízkosti, takže si ich väčšina ľudí nemôže kúpiť.
Druhý článok Konvencie OSN o prevencii a potrestaní zločinu genocídy definuje tento zločin ako:
Ktorýkoľvek z nasledujúcich činov, spáchaný s úmyslom zničiť národnostnú, etnickú, rasovú alebo národnostnú skupinu alebo jej časť: zabitie členov tejto skupiny; vážne telesné alebo duševné ublíženie členom tejto skupiny; zámerné zhoršenie životných podmienok s úmyslom spôsobiť fyzický zánik tejto skupiny alebo jej časti; zabraňovanie rodeniu detí v tejto skupine a/alebo násilné odoberanie detí na výchovu v inej skupine.
Doľahlo na mňa všetko to chodenie. Som unavená. Kamla mi doniesla hrniec horúcej vody. Kúpem sa v tme za stromom. No potom nemôžem jednoducho zjesť večeru a zaliezť do spacáku. Súdruh radžu oznamuje, že sa musíme presunúť.
Stáva sa to, samozrejme, často. No dnes je to zvlášť drsné. Táborili sme na otvorenej lúke. Z diaľky sme začuli bombardovanie. Je nás tu 104. Takže znova kráčame nocou v jednostupe. Cvrčky. Vôňa podobná šalvii. Muselo byť už po jedenástej, keď sme prišli na miesto, kde strávime noc. Popadané skaly. Nástup. Prezencia. Niekto zapol rádio. Na BBC hovoria o útoku na tábor Východných pohraničných strelcov (Eastern Frontier Rifles) v Lalgarhu v Západnom Bengálsku. Šesťdesiat maoistov na motorkách. Štrnásť policajtov zahynulo. Desať pohrešujú. Ukradnuté zbrane. Nastúpené rady vibrujú radostným mrmľaním. V rádiu interviewujú maoistického vodcu Kišendžiho. Kedy zastavíte násilie a pristúpite na vyjednávanie? Keď odvolajú operáciu Zelený lov. Kedykoľvek. Odkážte Čindambaramovi, že budeme vyjednávať. Ďalšia otázka: Už je tma, položili ste míny, privolali posily. Zaútočíte aj na ne? Kušendži: Áno, samozrejme, inak ma ľudia zbijú. V radoch sa ozýva smiech. Suchdev Objasňovač vraví: „Vždy hovoria o mínach. My nepoužívame míny. Používame improvizované bomby.“ (IED, improvised explosive device; podomácky vyrobené bomby, pozn. red.)
Prídavok k luxusnej výbave v tisíchvezdičkovom hoteli. Cítim to. Začína pršať. Počujem tichý chichot. Kamla cezo mňa prehodí džhilli. Čo viac potrebujem? Všetci ostatní sa jednoducho zakrútia do prikrývok.
Nasledujúce ráno sa skóre tiel v Lalgarhu vyšplhalo na 21, pohrešovaných je stále desať.
Súdruh Radžu je ohľaduplný. Vydávame sa na pochod až večer.
Raz v noci sa ľudia zlietli ako nočné motýle okolo žiarovky. Predmetom záujmu je Suchdevov malý notebook, napájaný solárnym panelom. Pozerajú Matku Indiu. (Slávny Bollywoodsky film z roku 1957, pozn. red.) Siluety ich pušiek sa jasne rysujú oproti nebu. Zdá sa, že Kamlu to nezaujíma. Pýtam sa, či rada pozerá filmy. „Nahi didi. Sirf ambush video."“ (Nie, didi. Iba videá z prepadov.) Neskôr sa pýtam súdruha Suchdeva na tieto prepadové videá. Bez mihnutia oka mi jedno pustí.
Začína sa to zábermi z Dandakaranye – rieky, vodopády, detail na bezlistý konár, hlas kukučky. A tu zrazu súdruh zapája improvizovanú bombu a skrýva ju pod lístie. Kavlakáda motoriek vyletí do vzduchu. Zmrzačené telá, horiace stroje. Kradnú sa zbrane. Traja policajti, v šoku z výbuchu, ležia zviazaní.
Kto to natáča? Kto riadi operáciu? Kto uisťuje zajatých polišov, že ich pustia, ak sa vzdajú? (Ako som sa presvedčila neskôr, pustili ich.) Poznám ten milý, dôveryhodný hlas. Je to súdruh Venu. „Toto je prapad v Kudure,“ hovorí súdruh Suchdev.
Má aj videoarchív vypálených dedín a svedectiev od príbuzných mŕtvych. Na stene jednoho vypáleného domu je nápis: Nagaaa! Zrodení pre zabíjanie! Je tu záznam malého chlapca, ktorémá odsekli prsty na rukách, aby oslávili zahájenie operácie Zelený lov. (Má aj televízne interview so mnou. Moje štúdie. Moje knihy. Čudné.)
V noci hlásia v rádiu správu o ďalšom naxalitskom útoku. Odohral sa v Džamui v Bihári. Hovoria, že 125 maoistov napadlo dedinu a zabilo desať ľudí z kmeňa Kora z pomsty za udanie, ktoré viedlo k smrti šiestich maoistov. Samozrejme, vieme, že správa môže a nemusí byť pravdivá. Ak je, potom je to neodpustiteľné. Súdruhom Radžuovi a Suchdevovi je to navidomoči veľmi nepríjemné.
Správy, ktoré prichádzajú z Džharkhandu a Biháru, sú znepokojujúce. Všetci si ešte čerstvo pamätajú ohavné sťatie policajta Francisa Induvara. Pripomína im, ako ľahko sa môže rozložiť disciplína ozbrojeného odporu, a zvrhnúť sa na zločinné násilie alebo na hnusné vojny o identitu medzi kastami, komunitami a náboženskými skupinami. Inštitucionalizácia nespravodlivosti, ako ju zaviedol indický štát, premenila túto krajinu na napätú strunu masových nepokojov. Vláda je poriadne vedľa, ako si myslí, že pokračovaním v „cielených vraždách“, aby maositické hnutie ostalo „bezhlavé“, ukončí násilie. Práve naopak. Násilie sa bude šíriť a zosilňovať – a vláda už nebude mať s kým vyjednávať.
Posledných pár dní sa naša cesta kľukatila bujným, krásnym údolím rieky Indravati. Keď sme kráčali po úbočí, uvideli sme druhý rad ľudí, kráčajúcich rovnakým smerom, no na druhej strane rieky. Povedali mi, že cestujú do dediny Kudur na stretnutie proti priehrade. Sú od nás na skok a sú neozbrojení. Miestne zhromaždenie ľudí z údolia. Naskočila som do člna a pridala som sa k nim.
Priehrada Bodghat zaplaví územie, ktorým sme kráčali celé dni. Celý ten les, všetku tú históriu, všetky príbehy. Viac ako sto dedín. Taký je plán? Vytopiť ľudí ako potkany, aby spojené oceliarne v Lohandigude, bauxitové bane a hliníková rafinéria v Keškale mali rieku pre seba?
Ľudia, ktorí prišli zďaleka, povedali na stretnutí to isté, čo počúvame už roky. Hoci sa aj utopíme, nevysťahujeme sa! Sú vo vytržení, že je s nimi niekto z Dillí. Povedala som im, že Dillí je kruté mesto, ktoré o nich jednak nič nevie, ani sa o nich nestará.
Iba pár týždňov predtým, než som prišla do Dandakaranye, som navšívila Gudžarát. Priehrada Sardar Sarovar už viac-menej dosiahla svoju plnú veľkosť. A takmer každá jedna vec, ktorú predpovedalo hnutie proti priehrade Narmada Bačao Andolan, sa stala. Ľudia, ktorých vysídlili, nedostali rehabilitáciu, no to je samozrejmé. Nepostavili sa kanály – nie sú peniaze. Takže vodu z Narmady odklonili do prázdneho riečišťa rieky Sabarmati (ktorá bola prehradená dávno predtým). Väčšinu vody vypijú mestá a priemysel. Dôsledky pre dolný tok – vnikanie slanej vody do prázdneho ústia – je čoraz ťažšie zmierňovať.
Boli časy, keď viera vo Veľké priehrady – „chrámy modernej Indie“ bola síce scestná, ale možno pochopiteľná. No dnes, po všetkom, čo sa stalo, a keď vieme, čo všetko sme spravili, treba povedať, že Veľké priehrady sú zločin voči ľudskosti.
Projekt Bodhghat skončil v zásuvke v roku 1984 pre protesty miestneho obyvateľstva. Kto ho zastaví dnes? Kto zabráni, aby sa položil základný kameň? Kto zmarí krádež rieky Indravati? Niekto to musí spraviť.
Poslednú noc sme táborili na úpätí strmého kopca, po ktorom sa zajtra ráno vyšplháme, aby sme sa mohli zjaviť na ceste, kde si ma vyzdvihne motorkár. Les sa zmenil, odkedy som doň prvý raz vstúpila. Stromy čirondží (Buchanania latifolia, pozn. red.), bavlníky a mango začali kvitnúť
Dedinčania z Kuduru poslali do tábora veľký hrniec čerstvo nachytaných rýb. A pre mňa zoznam 71 druhov ovocia, zeleniny, strukovín a hmyzu, ktoré zbierajú v lese alebo pestujú na poliach. Aj s trhovou cenou. Iba zoznam. No je to aj mapa ich sveta.
Prichádza džungľová pošta. Mám dva keksíky. Báseň a vylisovaný kvet od súdružky Narmady. Ľúbezný list od Maase. (Kým vlastne je? Dozviem sa to niekedy?)
Súdruh Suchdev sa pýta, či si smie nahrať do počítača hudbu z môjho Ipodu. Počúvame nahrávku speváka Iqbala Bana. Spieva pieseň od Faiza Ahmeda Faiza „Hum Dekhenge“ (Dožijeme sa toho dňa) na slávnom koncerte v Lahore na vrchole represiií počas rokov vlády pakistanského prezidenta Mohameda Zia-ul-Haqa.
Jab ahl-e-safa-Mardud-e-haram,
Masnad pe bithaiye jayenge
Keď kacíri a hanobitelia
budú sedieť na výšinách
Sab taaj uchhale jayenge
Sab takht giraye jayenge
Všetky koruny budú ukradnuté
a tróny zvrhnuté.
Hum Dekhenge.
Dožijeme sa toho dňa.
Päťdesiat tisíc pakistanských poslucháčov vzdorovito skanduje: Inqilab Zindabad! Inqilab Zindabad! (Nech žije revolúcia!) O mnoho rokov neskôr sa rovnaké heslo šíri týmto lesom. Čas vytvorí zvláštne spojenectvá.
Minister vnútra adresuje nejasné hrozby tým, ktorí „omylom poskytujú intelektuálnu a materiálnu podporu maoistom“. Spadá do tejto kategórie aj šírenie Iqbala Bana?
Na svitaní sa lúčim súdružkami Madhav a Džúri, s malým Mangtuom a s ostatnými. Súdruh Čandu odišiel zorganizovať odvoz a bude ma sprevádzať hore k vozovke. Súdruh Radžu s nami nejde. (Šplhanie po svahu by si pekelne odniesli jeho kolená.) Zato ide súdružka Niti (najhľadanejšia), súdruh Suchdev, Kamla a päť ďalších. Keď sa dávame na cestu, Niti a Suchdev zo zvyku – naraz – odistili svoje kalašnikovy. Po prvý raz som videla niečo také. Blížime sa k „hranici“. „Vieš, čo treba robiť, keby sme sa dostali pod paľbu?“ pýta sa Suchdev zvyčajným tónom, ako by to bola najprirodzenejšia vec na svete.
„Áno,“ vravím. „Okamžite zahájim časovo neobmedzenú hladovku.“
Sadol si na kameň a smial sa.
Šplhali sme sa hore asi hodinu. Sadli sme si do kamenného prírodného altánku poniže cesty, dokonale krytí ako prepadové komando. Naťahovali sme uši, či nezačujeme motorku. Keď prišla, lúčenie muselo byť rýchle. Lal Salaam, súdruhovia.
Keď som sa obzrela, ešte tam boli. Mávali. Malý uzlík. Ľudia, ktorí žijú pre svoje sny, zatiaľ čo zvyšok sveta žije vo svojich nočných morách. Premýšľam nad týmto výletom každú noc. To nočné nebo, tie lesné cestičky. Vidím členok súdružky Kamly v obnosenom sandále, osvetlený mojou baterkou. Viem, že musí byť stále v pohybe. Pochoduje nielen pre seba, ale aby udržala nažive nádej pre nás všetkých.
