Od plátna cez korunu po euro
Predchádzajúce menové reformy prinášali veľké dôsledky. Prvá súvisela so zrodom Československa po 1. svetovej vojne. Prebehla v roku 1919 tak, že množstvo peňazí v obehu sa znížilo asi o tretinu. Ďalšiu výmenu peňazí na jar 1939 zapríčinil vznik Slovenského štátu.
Nespravodlivý kurz
Po 2. svetovej vojne sa v roku 1945 znova zaviedla čs. koruna, pričom použitý výmenný pomer 1 slovenská : 1 protektorátna koruna považovali mnohí experti za veľmi nevýhodný pre Slovensko. Spravodlivejší by bol 1 : 3. Naši rodičia a starí rodiča však najviac stratili pri „peňažnej reforme“ pred 58 rokmi. V máji 1953 dostali namiesto piatich starých čs. korún do neveľkej sumy (300 Kčs) jednu novú. Nad túto sumu bol výmenný kurz 50 : 1.
Piata menová reforma súvisela s vytvorením súčasnej Slovenskej republiky, keď od 8. februára 1993 u nás obiehala najskôr „okolkovaná“ a potom už originálna koruna, emitovaná Národnou bankou Slovenska.
Ak zájdeme do hlbšej minulosti, zistíme, že veci a služby sa vymieňali už aj predtým, ako existovali lesklé mince a šuštiaci papier bankoviek. Ako platidlá či „menidlá“ slúžili iné tovary ako peniaze. Odráža sa to aj v pomenovaní. U Slovanov vzniklo podľa začiatočného spôsobu ich výroby. A to sekaním či rúbaním kovu (odtiaľ ruský rubeľ) alebo pňa stranu (peniaze). Slovo peniaze sa odvodzuje aj od latinského pondus (váha) či pecunia (dobytok).
Prvé platidlá na svete
Kedy a kde vznikli peniaze a ešte predtým platidlá? V tých časoch ľudia ešte nevedeli ani písať. Súvislo to s obchodom. V prvom ,,obchode“ vymenila podľa Biblie pramatka Eva ľudskú nesmrteľnosť za poznanie, pričom ako platidlo poslúžilo ovocie z raja. Nebola teda prvým platidlom rajčina, paradajka?
Ak už aj nie paradajka, tak rôzne tovary, ako bol dobytok, ryža, kožušiny, mušle či perly. Starí Švédi používali na platenie vlnené látky a Slovania platili plátnom. Odtiaľ sa odvodzuje slovo platiť a aj trh, lebo plátno sa trhalo. Medzi slovenskými prísloviami možno dodnes nájsť aj toto: ,,Plátno je vždy hotový peniaz.“
Existuje však i zápis o používaní plátna na platenie, ktorý pochádza od arabského kupca Ibrahima ibn Jakuba. V roku 965 napísal, že medzi západnými Slovanmi (dnešnými Čechmi, Lužickými Srbmi, Poliakmi a Slovákmi) sa používali na platenie ľahké šatôčky z tenkej tkaniny. Ľudia pomocou nich obchodovali a vymieňali medzi sebou tovar, kupovali za ne pšenicu, otrokov, kone, zlato, striebro. Prvými „výrobcami“ peňazí u nás boli teda tkáči.
Nástup ideálnych kovov
Neskôr sa platilo kovmi, ktoré na to majú ideálne vlastnosti. Aj v malom množstve majú veľkú hodnotu, sú rovnorodé a ľahko deliteľné. V Pobedime, Ducovom a na mnohých iných archeologických náleziskách sa našli hrivny, akési železné sekáče dlhé 20 až 30 centimetrov na jednej strane s otvorom.
Naši predkovia platili aj meďou, bronzom, ale najmä striebrom a zlatom, ktoré sa sekali a vážili. Popri pozitívoch však mal takýto spôsob platenia kovmi, predovšetkým drahými, aj nevýhody. Bolo ich totiž treba vážiť, a preto ľudia museli vláčiť so sebou ťažké váhy a skúmať rýdzosť kovu. A to nedokázal každý.
Preto vznikol hádam najväčší vynález v dejinách ľudstva. Stalo sa to pred 2 700 rokmi v gréckej Lýdii (dnes juhozápad Turecka) v časoch hrdinu pastiera Gygésa, známeho aj z mytológie ako človek, ktorý sa vďaka prsteňu stal neviditeľným a neskôr kráľom. Vtedy sa začali prvý raz používať mince, označené kúsky elektrónu, zmesi zlata a striebra. Najstaršie známe peniaze boli ilustrované hlavou leva, teda symbolom kráľovskej moci. Na aténskych minciach však bývala sova, symbol múdrosti.
Začali to Kelti s biatekmi
Na území Slovenska sa najstaršie mince razili o pol tisícročia neskôr vďaka Keltom. Ako vzor im poslúžili grécke tetradrachmy a svoje mince označovali veľkými iniciálami. Jedna z keltských mincí, ktorých sa našlo zhodou okolností veľa pri výstavbe budovy Tatra banky, dnešného ministerstva kultúry na Námestí SNP v Bratislave, mala nápis BIATEC. Teraz je aj jazdcom na prednej strane päťkorunáčky a ostáva i v logu Národnej banky Slovenska.
Platilo sa však aj cudzími mincami. Dodnes sa dajú na Slovensku vykopať najmä rímske a byzantské. To svedčí o tom, že naše regióny boli v priamom kontakte s rímskym mincovníctvom (až do pádu ríše v roku 476) a neskôr s byzantským. Potvrdzuje to, že rímske posádky čulo obchodovali s našimi predkami, predovšetkým od nich kupovali potraviny. Svätý Metod vo svojom Zákonníku uvádza ako peniaz stľaz, ktorým sa platili pokuty.
Po období ničiacich nájazdov kočovných národov z ázijských stepí sa v 9. storočí začal v celej Európe opätovný civilizačný proces. Na našom území sa okolo prelomu prvého a druhého tisícročia obnovila razba mincí, ktoré tu mali svoju materiálnu základňu.
V roku 1939 sa na švédskom ostrove Gotland našla v poklade mincí spred roku 1030 strieborná denárová minca na líci s rovnoramenným krížom a textom S(TE)PHANVS REX. Na rube mala štít kostola a pod ním brvná, na okraji kolopis (P)RESLAVA CIV. Dokumentuje tým postavenie Bratislavy v časoch uhorského kráľa Štefana I. Tento, ale aj iné neskoršie nálezy v Škandinávii dokladajú, že naši predkovia udržiavali obchodné vzťahy s Vikingmi.
Je zaujímavé, že na najstarších uhorských minciach sa nenachádza pomenovanie Uhorsko, ale Panonea podľa niekdajšej rímskej provincie, neskoršieho Pribinovho kniežatstva. Pritom až do bitky pri Moháči v roku 1526 bol oficiálny názov krajiny pod horami či pri horách Karpatského oblúka „Kráľovstvo Panny Márie“.
Korene baníckej slávy
Razenie vlastných mincí bolo jedným z významných prejavov suverenity a prestíže stredovekých vládcov a Štefan I. (na rozdiel napríklad od veľkomoravského panovníka Svätopluka) to dobre vedel. Obnovenie razby mincí u nás v prvej tretine 14. storočia je teda významným historickým medzníkom. Práve vďaka tomu sa územie dnešného Slovenska ako súčasť Uhorska stalo skutočnou finančnou veľmocou.
V druhej polovici 13. a v prvej polovici 14. storočia – pred objavením Ameriky – bol podiel Slovenska na svetovej ťažbe zlata až 40 percent (ročne 2 000 kilogramov). Zlaté bane otvárali najmä v Kremnici, ale aj na Spiši, v Gemeri a Liptove. Najviac striebra sa v tom čase ťažilo v Čechách – ročne 20-tisíc kilogramov, na Slovensku 10-tisíc, z toho polovica v Banskej Štiavnici a na jej okolí. Tu sú korene baníckej slávy stredoslovenských miest.
K najväčším producentom mincí u nás sa radí Kremnická mincovňa (okrem nej sa „mincovalo“ i v Bratislave, Košiciach, Smolníku a inde). Kremnickú mincovňu založil kráľ Karol Róbert 17. novembra 1328 a rok po udelení privilégia začala raziť strieborné groše. Od roku 1335 k nim pribudli zlaté dukáty, ktoré zostali v povedomí Európy mierou stredoeurópskej stálej hodnoty.
V 16. storočí sa zlaté mince čoraz častejšie označovali prívlastkom „dobré kremnické dukáty“. Ich obľubu podmieňoval aj vyšší obsah zlata (23 karátov a 9 grénov), kým iné dukáty mali aspoň o jeden grén menej. Kremničania spôsob rýdzenia zlata obohatili o utajované vylepšenie v poslednej fáze technologického postupu. Spôsob sa dedil v rodine Fischerovcov a používali ho až do čias cisára Jozefa II. (1780 – 1790). Dnes je Kremnická mincovňa najstarším nepretržite fungujúcim podnikom svojho druhu na svete.
Z hľadiska prevažujúceho typu razených a používaných mincí zvykne sa vývoj na našom území členiť na denárové obdobie (od 11. po začiatok 14. storočia), grošové (začiatok 14. až polovica 16. storočia), toliarové (od polovice 16. storočia do roku 1892) a korunové obdobie (od roku 1892). Všetky sú zdokumentované v Múzeu mincí a medailí NBS v Kremnici.
Papier ako platidlo z Číny
Papierové platidlá sa objavili v Číne už v 7. – 8. storočí, o celých tisíc rokov skôr ako v Európe. Pritom Európania tomu neverili napriek cestopisu z 13. storočia Milión, kde Marco Polo opísal, čo videl: „Peniaze sa tlačia pomocou pečiatky vyrezanej z dreva.“
Používanie papiera na platenie v Číne súviselo s tým, že dovtedy obiehajúce mince boli nesmierne ťažké a jj s tým, že papier vynašli práve v Číne už okolo roku 100 nášho letopočtu.
Vtedy akýsi Cchaj Lun prišiel na myšlienku vyhotoviť papier z vlákien morušovníka, bambusu a konope. V 8. storočí sa dostal tento dovtedy neznámy materiál do Samarkandu, odtiaľ do Bagdadu a Damašku. Do Európy na začiatku 12. storočia. Papier, dnes samozrejmá vec, priniesol do života peňazí podtstanú zmenu.
Starý kontinent sa dozvedel o existencii čínskych papierových peňazí až počas Boxerského povstania, ktoré prišli do Číny potláčať britskí vojaci. Pri bujarej oslave Nového roka 1900 zvalili pomník Budhu a v jeho podstavci našli balíček „papierikov“, ktorý predali americkému vojenskému lekárovi. Neskôr sa zistilo, že ide o staré platidlá dynastie Mingovcov z rokov 1368 až 1398. Volali sa kuan a mali po tisíc käšov. Stojí na nich text: „Navždy a večne.“ Svedčí to o cisárovom presvedčení, že ním vydané papierové peniaze budú platiť do konca sveta.
Emisné banky od Márie Terézie
Európske prvenstvo si držia švédske papierové peniaze z roku 1661. U nás sa začína toto obdobie emisiou bankocetiel v čase panovníčky Márie Terézie v roku 1762. Najstaršou ceduľovou bankou s dosahom na naše územie bola Rakúska privilegovaná národná banka od roku 1816, ktorú po vzniku ČSR nahradil najprv Bankový úrad ministerstva financií a od roku 1926 Národná banka československá.
Prvou našou centrálnou bankou bola Slovenská národná banka z rokov 1939 až 1945, ktorú úspešne viedol guvernér Imrich Karvaš podieľajúci sa na príprave Povstania po hospodárskej stránke. Vtedajšia slovenská koruna mala vďaka rozumnej politike Karvaša, ministra financií Mikuláša Pružinského, ale aj ďalších ekonomických ministrov neoficiálne pomenovanie „podunajský dolár“. Jej kurz voči švajčiarskemu franku bol 6 : 1.
Posledné korunové platidlá vyjadrovali najvýznamnejšie historické medzníky a osobnosti našich dejín. Slovenské mince pochádzajúce z dielne Drahomíra Zobeka zobrazovali Venušu z Nitrianskeho Hrádku, dámu starú asi 23-tisíc rokov, keltského jazdca Biateka, ako aj krížik z Veľkej Mače pripomínajúci veľkomoravské časy. Na jednokorunáčke bola kremnická madona. Na eurá sa dostalo vyobrazenie Bratislavského hradu, Kriváňa a slovenského dvojramenného kríža.
Posledné slovenské bankovky z dielne Jozefa Bubáka zdobili hlavy osobností od čias Pribinu, cez Cyrila, Metoda, Bernoláka, Štúra až po Hlinku a Štefánika. Stokorunáčka sa pritom venovala madone, tentoraz zo zadného oltára Majstra Pavla v Levoči. Súčasné bankovky sú s celoueurópskou tematikou – približujú jednotlivé umelecké slohy na našom kontinente.
Morálka v ekonomike
Peniaze teda na Slovensku boli, sú a zrejme aj budú. A to bez ohľadu na to, ako budú vyzerať a kto ich bude emitovať, teda vydávať do obehu. Takisto budú slúžiť ľuďom, ktorí vedeli a vedia, že samy o sebe nemajú peniaze nijaké vlastnosti, ale dokážu lepšie ako čokoľvek iné predstaviť človeka takého, aký je a v tom zmysle môžu byť aj hrozivo negatívnym nástrojom. To vtedy, keď sa premieňajú na cieľ ľudského snaženia.
Keď prevláda neskrotná túžba po nich, po bohatstve i za cenu bezohľadného hospodárskeho útlaku. Keď sa stávajú fetišom a dostávajú sa do rozporu s najušľachtilejšími ideálmi. Vtedy, tak ako povedal Benjamín Disraeli, peniaze privádzajú ľudí do zúfalstva väčšmi ako láska.
Niet v histórii mysliteľa, ktorý by sa nevyjadril k peniazom a s nimi súvisiacim majetkovým alebo hospodárskym pomerom – od Platóna, Ježiša Krista až po Marka Twaina. Cirkevný otec Hireonymus, pochádzajúci z Panónie, napísal koncom 4. storočia: „Každý boháč je hriešnikom alebo dedičom hriešnika. Hromadiť pôdu alebo peniaze znamená brať druhým, čo im patrí.“
Už spomínaný klasik hospodárskej vedy, prvý Slovák vo funkcii guvernéra centrálnej banky Imrich Karvaš zhrnul všetky tzv. mimoekonomické vplyvy peňazí takto: „Etika v ekonomike je ešte dôležitejšia ako v ostatných oblastiach sociálneho života.“
Peniaze sú za všetkým, ale nie sú všetko. Za peniaze sa dá kúpiť všetko – okrem šťastia. To bol názor Marka Twaina, ktorý však pokračoval: „Peniaze spôsobujú šťastie len tomu, kto ich daruje, a tomu, kto je obdarovaný.“
Autor je ekonóm a publicista
Text k fotografii: Prechod na euro v roku 2009 bol prvou zmenou peňazí, ktorú nesprevádzala zmena štátoprávneho usporiadania.
Ilustračné foto: SITA/Tomáš Benedikovič
