Politikou úspor do druhej fázy recesie
Oficiálne stanoviská, ale aj mnoho článkov nás presviedčajú, že aktuálna fáza krízy je poznačená predovšetkým krízou verejných financií. Toto tvrdenie obchádza fakt, že evidentné zvýšenie štátneho dlhu v mnohých krajinách je priamym výsledkom krízy finančného sektoru a štátnych podporných opatrení voči bankám. Súkromné straty boli veľkoryso „zospoločenštené“. Osobitne veľký objem predstavovali podporné balíčky pre finančný sektor v anglosaských krajinách. V Írsku tvorili realizované a naplánované injekcie v súčte 45% ročného HDP. Výrazne nadpriemerné boli podporné opatrenia pre finančný sektor v štátoch Beneluxu.
Zvýšené zadĺženie štátov teda nie je príčina, ale dôsledok krízy. Podporené balíčky stabilizovali bankový sektor len dočasne. Preťaženie bánk a veľmi vysoké zadĺženie súkromného sektoru, zčasti aj predlženie, sú príznačné najmä pre USA a mnohé európske krajiny.
V predkrízových rokoch došlo v mnohých krajinách vďaka znižovaniu daní pre súkromný sektor a vysokopríjmové skupiny k zhoršeniu stavu verejných financií. Platí to tak pre vládu prezidenta Busha v USA, ako aj pre vlády európskych krajín. Mimoriadne drasticky boli zredukované efektívne daňové sadzby pri korporátnych daniach v Nemecku a takmer všetkých východoeurópskych krajinách. V rámci EÚ bolo Slovensko na druhom mieste po Bulharsku. Pri znižovaní sadzieb dane z príjmu fyzických osôb boli krajiny východnej Európy, opäť vrátane Slovenska, na prvých priečkach. Táto politika neviedla len k vyostreniu sociálnej nerovnosti, ale aj k zníženiu odolnosti voči krízam. Schopnosť krajín s nízkou mierou zdanenia reagovať voči kríze sa ukázala a ukazuje ako výrazne obmedzená. Neoliberálna politika viedla systematicky k oslabeniu verejných financií.
Politika úspor ako radikalizácia neoliberalizmu
Napriek evidentným nedostatkom na výdavkovej strane nevykazuje politika úspor – bez ohľadu na to, či pod kontrolou MMF alebo EK, alebo v národnej réžii - spravidla žiadny dôraz na príjmovú stranu rozpočtov. Ak sa aj dane zvyšujú, tak väčšinou DPH a špeciálne spotrebné dane. Tieto dane postihujú v prevažnej miere nižšie príjmové skupiny. Spravodlivejšie z hľadiska distribúcie a zmysluplnejšie z hľadiska posilnenia hospodárskeho rastu by boli progresívne dane z príjmu fyzických osôb a vyššie sadzby majetkových a korporátnych daní. Vyššie dane v týchto oblastiach by neznižovali spotrebu širokých vrstiev, súčasne by odčerpávali nadmernú likviditu kapitálu. Vysoké príjmy plynú totiž vo výraznej miere do finančných trhov, kde už dnes prebytočná likvidita nafukuje finančné bubliny. Z času na čas sú z dôvodu politickej legitimácie príjmané drobné opatrenia u vysokopríjmových skupín. To platí napríklad pre najnovšie návrhy v Taliansku. Avšak aj tu je dopad dvojstupňovej „solidárnej dane“ na veľmi vysoké príjmy obmedzený na tri roky.
Podobné sociálne deficity možno sledovať aj na výdavkovej strane opatrení. Tie sa sústreďujú na reálne znižovanie príjmov vo verejnom sektore, obmedzovanie sociálnych služieb, zásahy do dôchodkov. Tým zasahujú najmä zamestnancov, dôchodcov a chudobné skupiny obyvateľov. Rušením pracovných miest v sociálnej oblasti sú postihnuté najmä ženy, ktoré tvoria vysoký podiel zamestnaných v sociálnych službách verejného sektoru. Odbúravanie sociálnych služieb znamená presúvanie nákladov na rodinné rozpočty a tým fakticky konkrétne predovšetkým na ženy.
V krajinách južnej a západnej Európy sa pod rúškom úsporných opatrení masívne zasahuje do pracovného práva, od znižovania minimálnych miezd až po podrývanie systému kolektívneho vyjednávania ako napr. v Taliansku. Pozícia zamestnancov a odborárov má byť systematicky oslabovaná. V dohodách EK a MMF s východoeurópskymi krajinami toto nehrá žiadnu rolu, čo je dôsledom toho, že ochrana zamestnancov je tu už beztak na veľmi nízkej úrovni. To isté platí pre privatizáciu, ktorá hrá dôležitú úlohu tak v zmluvách s Gréckom a Portugalskom, ako aj v najnovších návrhoch talianskej vlády. V krajinách ako Lotyšsko už nie je čo privatizovať.
Generalizovaná tendencia k recesii
Načrtnutá politika je v krátkodobom záujme veriteľov, kapitálovej vrstvy a vyššej strednej triedy. Nerieši však problémy vysokého zadlženia, naopak dlhy naďalej prehlbuje. Grécko je toho dobrým príkladom. V 1. štvrťroku 2011 bolo HDP v dôsledku extrémnej úspornej politiky 5,5% pod úrovňou minulého roka. To je negatívny rekord v rámci EÚ a má negatívne dopady na rozpočet. V prvom polroku 2011 daňové príjmy v rozpore s predpoveďami nestúpli, ale klesli o 8,3%. Politika úspor vyostruje rozpočtové problémy. Klesajúci HDP znamená vyššie dlhy a úrokové zaťaženie.
Keďže USA a Európa spoločne razia politiku úspor, možno z údajov vývoja HDP v 2. štvrťroku 2011 zistiť všeobecnú tendenciu stagnácie. Tlak spolkovej vlády Nemecka na tvrdú politiku úspor v juhoeurópskych krajinách stláča už aj nemecký export. V 2. štvrťroku 2011 rástol nemecký HDP podľa údajov Eurostatu medzikvartálne len o 0,1%. Nemecká priemyselná produkcia bola v júni 2011 oproti minulého mesiacu nižšia o 2,2%. Nemecká predstava, že export je cestou z krízy, je ilúzia. Rozšírená stagnácia a zreteľná tendencia k recesii, ktorá má príčinu v politike úspor, vedie v exportne orientovaných krajinách k problémom v exportnom sektore.
Relatívna stabilizácia ekonomiky nieje bez stabilizácie masového dopytu na domácich trhoch možná. Práve toto však politika úspor znemožňuje. Prednostným politickým cieľom zjavne nieje prekonanie krízy. Stále viac sa ukazuje, že dominantným „liekom“ Európskej komisie a európskych vlád na ekonomiku má byť potlačenie odborov a ďalšie odbúravanie sociálneho štátu. Nasvedčujú tomu aj najnovške iniciatívy vytvorenia európskej hospodárskej vlády.
Táto politika prináša však riziká aj pre jej protagonistov: kríza za opäť vyostruje. Dezintegračné tendencie získavajú v EÚ na význame. Vládnuce politické sily a ich politiku postihuje stúpajúca delegitimizácia. Pri protestoch v Španielsku to bolo osobitne zreteľné. Politické alternatívy sú však (ešte) slabé.
Autor je profesorom Ekonomicky univerzity vo Viedni
Foto: Paul Falardeau
