Rádiotele-VÍZIE
Premiér vraj vyjadril nespokojnosť s úrovňou a sledovanosťou správ na RTVS, dozvedeli sme sa vo všetkých denníkoch – a politológovia to hneď rozšifrovali ako predprípravu na zmenu vedenia tejto inštitúcie. Nuž, dalo sa to čakať - celý ten kolotoč okolo zlučovania televízie a rozhlasu nemal aj tak iný dôvod, než zvečniť meno vtedajšieho ministra v análoch našej vlasti*, a už vôbec nemal za cieľ nejako vyriešiť dlhodobé podfinancovanie a ešte dlhodobejšie podliezanie zlému vkusu - takže nespokojnosť je asi oprávnená. Predpokladajme teda, že sa naozaj chystá výmena šéfky a vedenia.
Otázka znie, či niečo užitočného prinesie; skúsenosť nám vraví, že najpravdepodobnejšie iba nový bombastický začiatok, nové farebné logo za pár miliónov a ďalšie prepady sledovanosti a vkusu... Avšak pre prípad, že by sa naozaj niečo dialo (alebo dalo a chcelo zmeniť) k lepšiemu, dovolím si pričiniť niekoľko svojich poznámok – poznámok bežného, pomerne pravidelného a dosť nespokojného diváka. Azda tým niekoho inšpirujem...
Ešte malú odbočku na úvod - debata o verejnoprávnych médiách (alebo médiách verejnej služby) prebieha už dlho a obe strany neustále nachádzajú nové argumenty. Bolo by to na samostatnú úvahu. Vychádzam však z nasledujúcich pozícií:
Verejnoprávna televízia, keď si ju už všetci platia, by mala slúžiť všetkým. Opakujem, slúžiť – nie zabávať. Veď tak, ako je obvykle práca namáhavá a nezábavná, je na druhej strane naplnením života a živí nás – a preto ju robíme. Nie sme deti, aby sme sa museli zabávať od rána do večera. A zábava nesmie byť meradlom užitočnosti vecí.
Keď je rating nepodstatný
Myslím si, že je buď veľkým omylom, alebo veľkou nespravodlivosťou rozdeľovať a porovnávať VŠETKY televízie podľa sledovanosti. Samozrejme, ide hlavne o rating, podľa ktorého si súkromné televízie môžu zažiadať o vyššie platby za reklamu, ktorá ich živí - to je v poriadku. Ale u televízií, ktoré reklama nezaujíma (aspoň teoreticky), je rating vlastne nepodstatný - mali by slúžiť potrebám rôznych spoločenských skupín, od najmenších po najizolovanejšie, v prvom rade najmä takých, ktoré sú dôležité pre celú spoločnosť, jej chod, jej budúcnosť; a ktoré si svoje potreby NIKDY nemôžu nasýtiť z prereklamovaných na zisk orientovaných médií. Je to úplne podobné, ako by sa nejaká manželská dvojica spoľahla na neviditeľnú ruku trhu pri výchove svojich detí a vykašlala sa na ne s tým, že ono sa už vlastne niekto podľa trhových princípov nájde, kto im tie deti vychová, a ešte z nich bude mať aj zisk... Nuž áno, nájde, vychová, a bude z nich mať aj zisk. Podrobnosti v knihe Oliver Twist.
Verejnoprávne médiá sú nástrojom presne rovnako, ako napríklad lopata alebo trebárs ihla - nie sú dobré a opodstatnené samy od seba, tak ako nie sú ani zlé - záleží na tom, kto a na čo ich používa. Ak to vie, sú nenahraditeľné a nezaplatiteľné. Ak nie, narobí sa veľa škody. Možnože teraz, pri predpokladanej výmene vedenia, nastala príležitosť, aby sme začali rozmýšľať, kto a na čo by ich mal použiť, a vypracovať ucelenú stratégiu, podľa ktorej by sa RTVS mohla riadiť aj dlhšie než iba dva-tri roky... A ktorá by priniesla (ratingmi nemerateľné) výsledky.
Pozerať sa na verejnoprávne médiá ako na súčasť mediálneho trhu orientovaného na zisk, bude viesť iba k argumentačnej a neskôr aj ekonomickej prehre. Štát príde o dôležitý nástroj, o peniaze a aj o kus autority. Pozerajme sa na RTVS ako na nástroj. Mal by v prvom rade ponúkať alternatívy - nie však silou-mocou nejaké avantgardy a úlety, skôr plochu na samoprezentáciu, a keď treba, tak hoci aj na získanie mediálnych ostrôh. Prečo nerobiť pravidelné programy humoristické, umelecké, športové, dokumentárne, historické, diskusné a ktovie ešte aké? Prečo nehľadať talenty? Dnes sa nerobia, lebo to už takmer nikto nevie - nemal sa to kde naučiť. A že to stojí peniaze? Ale veď všetko stojí peniaze. A peniaze niekde sú. Treba len vymyslieť, ako by sa dali správne nasmerovať a aby priniesli ovocie trebárs aj v dlhodobejšom horizonte - alebo, ak to už musím tak povedať, aby sa vyhodili do luftu aspoň za niečo hodnotnejšie, než sú prihlúple seriály o amerických tínedžeroch a hovoriacich zvieratkách; a aby aspoň živili nejakých našich, a nie podpriemer Hollywoodu... Rovnaký brak dokážeme vyrobiť aj sami a oveľa lacnejšie ;) Len pracovaním sa dá práca skvalitňovať!
Mimochodom, práve v týchto dňoch má v Rusku vzniknúť nový (prvý!) verejnoprávny kanál. Je zrejmé, že asi vedia, načo ho zavádzajú a načo ho budú potrebovať - a to v situácii, keď vláda aj tak kontroluje takmer všetky televízie a tých zábavných je aj tak habadej. Zrejme sú si vedomí, že verejnoprávna (rádio-)televízia zmysel má...
Viac športu a presne podľa zákona
Uvažovať teda perspektívne musíme v dvoch rovinách - ako to zariadiť, aby na verejnoprávnych kanáloch bolo ČO vysielať, a potom aj ZA ČO. Diskutovať treba o obom. Nechcem sa však teraz púšťať na tenký ľad, odborník na médiá nie som - opakujem, rád by som pričinil niekoľko vlastných poznámok k tomu, čo ma trápi ako diváka. Veď aj ja teoreticky som hlasom ľudu ;)
V prvom rade - verejnoprávna televízia MUSÍ vysielať športové prenosy. Áno, mali sme športový kanál, ktorý však nedokázal utiahnuť celý svoj pridelený čas. Preto (?) ho zrušili. Ale športy predsa majú svoje sezóny. Určite by sa vysielací čas dokázal naplniť aspoň v jeden štvrťrok. Keď sú finále. Slovensko je plné športovcov, fanúšikov a hlavne športov, v ktorých sú naši hráči svetovo dobrí. Nie je predsa možné (ako sa dialo cez víkend), že sa hrá napínavé a kvalitné finále v hokeji - a vysiela to jedna nedostupná nízkorozpočtová a jedna preťažená internetová televízia! Prečo by sa nemohlo oficiálne, zákonom, ustanoviť, že každá liga, spolufinancovaná alebo licencovaná štátom, musí poskytnúť vysielacie práva verejnoprávnej televízii na každý zápas, o finále ani nehovoriac? Tá by na oplátku garantovala ich odvysielanie a delila by sa o výnosy z reklamy. Tých zápasov nie je až toľko, a RTVS nie je až taká vyťažená, že by sa to nedalo z prevádzkových dôvodov – ani to nie je až také drahé, keď si to vie zorganizovať internetová televízia. Myslím si, že nielen fanúšikovia hokeja, ale aj tí, čo sledujú futbal, basketbal, hádzanú či trebárs aj squash, by podobné prenosy uvítali. Veď ako inak by sa ľudia mali dozvedieť, koľko športov a akej úrovne sa u nás teší záujmu...? Viac (domáceho) športu v televízii pritiahne viac ľudí do hľadiska a teda viac peňazí do pokladní klubov, to zase viac talentov do prípraviek, viac hráčov do mužstiev, zlepší sa výkonnosť a tak ďalej dookola.
Keď už by tie prenosy vo verejnoprávnej televízii boli, navrhoval by som, aby zároveň bolo stanovené, že ich musia vysielať v nejakom normálnom rozložení obrazu, kde hráči vyzerajú ako ľudia, a nie ako palacinky, škriatkovia alebo antény. Povedzme 4 : 3 alebo 3 : 2. Ja viem, že dnes je televízorov a pomerov obrazu nepreberné množstvo, a každému nevyhovieš, ale všimol som si, že čo modernejší televízor, to ľudia viac deformovaní, bolo by potrebné „prenastaviť“ pomer po každom prepnutí kanálu, čo sa obvykle rieši tak, že sa na to kašle a domácnosť si radšej zvykne na krivozemšťanov. Pre žiadnu televíziu by nebol problém pridať čierny pásik na bokoch či hore-dole tak, aby bol obraz verný. V tom kompromisnom danom pomere by zasa bolo stanovené, že MUSÍ byť vždy vidno napríklad skóre, plynúce tresty, tretinu a ostatné užitočné informácie, a to aspoň na jednej šestine výšky obrazovky, tak, aby boli ROZOZNATEĽNÉ pre každého – a nie ako je to teraz, kde ja, s pomerne mladými očami a pomerne veľkým televízorom, absolútne nevidím z dvoch metrov, či je 3 : 1, 5 : 1, 6 : 1, 9 : 1 alebo 9 : 7, a či hrá BAY alebo SLO alebo ČHK alebo TNT, a musím čakať, až čo či sa uráči povedať komentátorovi.
No a tí komentátori by mali za úlohu aj dostatočne sýto komentovať (ocenili by to nevidomí alebo tí, čo popri zapnutom televízore robia aj nejakú inú prácu a viac počúvajú), kto čo kde a prečo. Niekedy sa mi zdá, že zápas sami iba pasívne sledujú, občas zaspomínajú na staré časy a keď je gól, zakričia gól, pričom ich aj tak predbehne celý štadión. A ak by som smel navrhnúť, vyberať by sa mohli podľa kľúča nestranného, na hosťovačku z neutrálneho štúdia - dnes, keď sú všetci v Bratislave, to niekedy znie, akoby hral Slovan s komentátormi proti zvyšku Slovenska...;)
A prečo zákonom? Nuž preto, že dobré odporúčania každý ignoruje, ale hlavne preto, aby sa nemuseli nanovo vymýšľať a stanovovať a rušiť všetky základné nastavenia vždy, keď príde nové vedenie. Z akýchsi neznámych príčin si všetci doteraz mysleli, že základ úspechu a sledovanosti je logo a HD rozlíšenie - možno takto, zákonom, by sa dalo upriamiť ich pozornosť viac na náplň programu ;)
Samozrejme, súkromným televíziám by zákonom nikto nič nepredpisoval. Ale keby som si napríklad ja mal vybrať medzi vyššie uvedeným prenosom (s pomermi a ukazovateľmi a moderátormi) a HOCIČÍM INÝM, vybral by som si tento prenos, lebo si neviem predstaviť žiadny univerzálnejšie vyhovujúci. Ak by to teda zaviedla televízia verejnoprávna, ostatné by sa prispôsobili, v opačnom prípade by ich nikto nepozeral... (za predpokladu, že by začali podobnými programovými skladbami konkurovať RTVS).
Iné seriály, divadelné predstavenia...
Čo sa týka ďalších programov – ak by sa verejnoprávna televízia a aj rozhlas naozaj prestali riadiť sledovanosťami, a začali vysielať to, čo potrebuje spoločnosť, dalo by sa zlepšiť všeličo. Napríklad hlúpučké americké seriály nahradiť inými, oveľa kvalitnejšími – európskymi, ruskými, čínskymi, alebo trebárs aj inými americkými seriálmi, ktoré, samozrejme, existujú, ale u nás sú neznáme. Zastarávajúce reality show a kadejaké superstar nahradiť dokumentmi a vlastnými inscenáciami. Som si istý, že na to máme aj hercov, aj režisérov. (Veď im každú chvíľu dávame ceny;)) A podobne, ako pri ligových športových prenosoch, by sa dalo napríklad raz-dvakrát za mesiac odvysielať naživo nejaké divadelné predstavenie. Ľudia by aspoň spoznali, koľko a akých divadiel na Slovensku je, a koľko a akých hercov máme, teda okrem tých troch, čo sa točia v smotánke-reklame-moderovaní stále dookola. Každé divadlo by mohlo mať tiež povinnosť poskytnúť (v rozumnej miere) vysielacie práva zadarmo, ale na oplátku by dostalo dvojhodinový čas na prezentáciu vlastných schopností, vlastných hercov, autorov a priestorov. A v televízii by navyše, ako bonus, mohli bežať podobným spôsobom aj opery – s titulkami. Aspoň by sa kopa ľudí konečne dozvedela, o čom tá-ktorá opera je...;)
Dalo by sa namietnuť, že to by divákov ešte ubudlo. Lenže
po A) ubúdajú aj tak a nezastaví to snaha prispôsobovať sa komerčným televíziám skladbou a úrovňou programu;
po B) divákov a poslucháčov si treba vychovať. To stojí čas a námahu, ale v konečnom dôsledku sa vyplatí (tak ako sa to vyplatilo komerčným televíziám, ktoré si za 15-20 rokov vychovali divákov natoľko, že kvalitný program už väčšina nečaká, nehľadá, nerozpozná a už sa ani neverí, že by nejaký mohol byť...)
Mimochodom, celá nová rádiotelevízna stratégia by sa dala pekne zladiť nielen so športom, ale napríklad aj s novou plánovanou štruktúrou školstva. Osnovy rôznych ročníkov, od základnej školy po vysokú, by mohli mať oporu v dokumentoch, vzdelávacích reláciách a povedzme v doobedňajšom vysielacom čase. Dnes má väčšina domácností doma aj tak viac než jeden rádiotelevízny prijímač, takže žiadny problém – unavená rodina sleduje bezduché telenovely, a školák sa v inej izbe vzdeláva. Zábavnou formou, pravdaže... ;) Samozrejme, aj toto by sa malo dať do zákona a zo zákona aj koordinovať. Stačí len chcieť.
Už počujem námietky komerčných podporovateľov o „nízkej sledovanosti, ktorú si platíme my všetci“. Načo robiť program za drahé milióny, keď ho bude pozerať 10 % ľudí? Nuž a čo, či vari všetky programy sledujú všetci? Alebo je naším spoločným cieľom nalepiť celý národ pred obrazovky? Ktorý kanál kedy mal 100 %? A koľko to je 10 %, veľa či málo? Pri komerčných televíziách je to celkom jasné - čo pozerá veľa ľudí, to sa pomastí reklamou, čím viac, tým viac. Lenže kto odmeria, koľko z divákov si reklamu naozaj pozrie a výrobok naozaj kúpi? A kto odmeria, či je ten výrobok kvalitný? A či je zákazník spokojný? To už sa do výpočtu nedostalo. No, celkom logicky. Ani to, že deti pozerajúce TV majú poruchy pozornosti, že sa nevedia sústrediť na viac než 15 minút (čas medzi dvomi reklamami), že si myslia, že kravičky sú fialové a bobry balia čokoládu... V prípade, že verejnosť nemá na výber a MUSÍ pozerať nekvalitný program, musí byť verejnoprávna televízia alternatívou a jej hodnota nie je v počtoch, ale v MOŽNOSTI pozrieť si niečo iné... Aby tie detičky aspoň vedeli, že je aj iný než len cukríkový svet. Bohužiaľ, je to tak - deti vychováva televízia viac než rodičia. Malo by teda byť v záujme každého rodiča, aby jeho zástupca bol kvalitný - a obetovať na to nejaké peniaze. Jednoducho - RTVS má slúžiť spoločnosti a vysielať to, čo spoločnosť POTREBUJE, a nie márniť ľuďom čas. Na zabíjanie času a mozgu je adeptov dosť a dosť...
A čo tak daň z reklamy?
No a keď sme už pri tej reklame - čo takto uzákoniť zvláštnu daň z reklamy, bez ohľadu na to, v akom médiu je odvysielaná či inak publikovaná, ktorá by išla rovno do nejakého štátneho umeleckého fondu, z ktorého by sa financovala výroba inscenácií, dokumentov, hier a trebárs aj filmov? Alebo by išiel príspevok rovno na RTVS! Volalo by sa to „Daň z ohlupovania spoločnosti“ a bolo by to zdôvodnené takto: „Keďže každá alebo takmer každá reklama je vo svojej podstate buď hlboko klamlivá alebo úplne hlúpa, a ľudia sú nútení ju počúvať a pozerať tak často (navyše so zvýšeným volume), že sa na nich už z diaľky dajú pozorovať neblahé následky, a prospech z takejto reklamy ľudia a už vôbec nie národ či spoločnosť nemajú, použije sa daň z reklamy na zabezpečenie alternatív a všeobecne kultúry, ktoré ľuďom pomôžu z následkov reklamy sa zotaviť.“
Sú to všetko zatiaľ len moje myšlienky, viac iba nadhodené, než premyslené, a už vôbec nie dané do vyváženej štruktúry. Možno ich označíte za naivné - prosím. Ale možno by naopak stálo za to, predstaviť si aspoň na chvíľku, so zatvorenými očami, ako by to vyzeralo, keby sa ich podarilo uviesť do života... A neboli vlastne predstavy, čo aj naivné, na počiatku každej užitočnej zmeny? ;)
Poznámka:
* Odteraz každý dokument, ktorý kedy o histórii televízie a rozhlasu v Československu a na Slovensku do ich zániku ešte vznikne, bude obsahovať vetu „V roku 2011, za ministrovania Daniela Krajcera, sa obe doteraz samostatné inštitúcie zlúčili...“ - a vtedy bude rozjasaný dedko Krajcer prstom ukazovať vnúčikom Krajcerkom na obrazovku (či čo to vtedy už bude) a rozjasaní vnúčikovia budú strašne pyšní. Veď aký iný zmysel by mohlo mať, analogicky, v nemocnici izbu s dvomi pacientmi od istej chvíle začať vyhodnocovať spoločne, „zlúčiť“ ich choroby, kardiogramy a zdravotné karty, a lieky im nosiť v jednej miske a v jednej striekačke... ? Vyliečilo by ich to skôr, či lepšie, či vôbec? A to je, pravda, ten lepší prípad - do úvahy prichádza ešte jeden, oveľa horší motív zlúčenia rádia a televízie: pripraviť ich na umelý bankrot a privatizáciu...
(Medzititulky Slovo)
