Rôznorodosť znamená život
Ľudia sa ma často pýtajú, čo to vlastne tá biodiverzita je. Dá sa to natrieť na chlieb? Dá sa to jesť? Dá sa to zobrať do batohu a odísť s tým na dovolenku? V slovníku cudzích slov sa píše, že biodiverzita je vlastnosť všetkých živých systémov vykazovať rozdielnosť, odlišnosť, jedinečnosť. Je to jednoducho rôznorodosť, pestrosť všetkých živočíšnych a rastlinných druhov v prírode. Čím je väčšia, variabilnejšia, komplikovanejšia, tým je aj stabilnejšia. Civilizácia a jej rozvoj vo všeobecnosti biodiverzitu znižuje. Na poliach a v lesoch, kde predtým rástli desiatky až stovky druhov rôznorodých rastlinných druhov, sa dnes pestujú monokultúry, ktoré majú navyše predovšetkým pre pôdu degradačné účinky. Národné parky sú práve tým miestom, kde by sme si mali druhovú rôznorodosť zachovávať ako učebnicu plnú možností získavania vedomostí s cieľom skúmať prispôsobovanie prírody jednak búrlivým zmenám klímy, jednak vplyvu rozvoja civilizácie. Načo je komu príroda Vždy je potrebné rozlišovať medzi pojmami. Chrániť niektoré územia neznamená byť odporcom hospodárskych lesov či drevopriemyslu. Každé územie ma svoje osobité poslanie. Ak majú hospodárske lesy predovšetkým funkciu pestovať les s cieľom ekonomického využitia drevnej hmoty napríklad na využitie v stavebníctve, nábytkárstve, ako paliva a podobne, chránené lesy majú naopak osobitné určenie. Sú to predovšetkým územia osobitne chránené v zmysle zákona o ochrane prírody a krajiny, či už formou národných parkov alebo chránených krajinných oblastí. Hlavným cieľom je na chránených územiach predovšetkým zachovávať lesné ekosystémy v čo najneporušenejšej podobe, tak, aby si lesný ekosystém v prirodzenom konkurenčnom boji udržal stabilitu a svoju prioritnú funkciu. Ide predovšetkým o funkcie pôdoochranné, vodohospodárske, protierózne, funkcie ochrany prírody a tak ďalej. Prirodzené lesy si uvedené funkcie aj samy a bez pričinenia človeka udržiavajú. Tak to v minulosti akceptovali aj lesníci, keď aj sami predpokladali bezzásahovosť. Problém nastal až v poslednom období, keď mnohí z lesníkov svoju historickú paradigmu menia a aj v týchto nehospodárskych lesoch sa usilujú začať cieľavedome ekonomicky hospodáriť navrávajúc si, že „my “ to budeme vedieť lepšie, a hlavne rýchlejšie ako samotná príroda sama, za ktorej zvrchovaného pána sa stále radi považujeme. Príležitosť kalamity Štartérom zmien v prístupe bývajú predovšetkým kalamity a premnožovanie živočíšnych alebo rastlinných druhov, ktoré podľa lesníkov – hospodárov škodia lesu. Neuvedomujú alebo si nechcú uvedomiť, že podobné, ba aj oveľa horšie časy už lesy vo svojom vývoji prežili mnohokrát – a vždy, vždy sa z toho dostali, vždy všetko prežili, a dokonca vývojovo a geneticky oveľa lepšie prispôsobené. Bohužiaľ, tam, kde človek zasiahol a rôznorodosť zamenil za monokultúry, sa príbehy vždy začínajú odznova, s rizikom, že príroda o niekoľko rokov opätovne tento ľudský model odmietne. Chcem však upozorniť, že ponechanie lesa na samovývoj, ktorý je z ekologickej perspektívy výhodnejší, sa z pohľadu ochranárov predpokladá len na dve percentá územia. Nerozumiem teda, prečo túto možnosť druhá strana tak zaťato odmieta – a to dokonca zoči voči skúsenostiam s podobným prístupom v iných krajinách nášho klimatického pásma. Aj v zelenej správe lesov Českej republiky sa uvádza, že samotní českí lesníci prijali koncepciu každoročne zvyšovať podiel bezzásahovosti, uvedomujúc si zmysel a dôležitosť takýchto území. Možno to chce len čas. Mnohí moji priatelia z radov lesníkov si už dávno osvojili novú filozofiu, len akosi nemajú odvahu to aj verejne prezentovať. Iste, dá sa to aj chápať, veď kto by sa nebál prepúšťania z práce za trest, či dokonca masového prepúšťania. Nepozorujte prírodu z okna hotelovej izby Držím sa porekadla: radšej raz vidieť, ako sto razy počuť. Ak chcete na vlastné oči vidieť, ako si príroda napísala scenár, ako si ho režíruje, aké si vyberá herecké obsadenie, aké masky a kostýmy si volí, akú práve počúva hudbu a čo sa jej práve teraz najväčšmi páči, choďte navštíviť Tichú dolinu. Toto magické miesto neleží ani ďaleko od civilizácie, len dvadsať minút od autobusovej zastávky na Podbanskom. Tým netrpezlivejším odporúčam po dvanástich rokoch vidieť, ako sa „ seriál“ vyvíja napríklad v doline Morského oka v poľskom TPN, hneď na druhej strane hranice, alebo už po dvadsiatich rokoch bezzásahovosti v oblasti Bavorského lesa. A tým skutočne najpesimistickejším a najväčším skeptikom by som poradil prejsť päť hodín pešky do oblasti Zadnej Tichej doliny, do sveta posledných fragmentov lesa, do ktorých človek nikdy nezasiahol. Každý tam môže uvidieť, ako sa príbeh vo všetkých podobách a životných etapách odohráva na jednom jedinom javisku. Naraz tam pozorujeme vnukov, prababičky, pekných i škaredých členov rodiny, zdravých aj chorých, narodenie, dospievanie, dospelosť, starobu, smrť, a opäť nový život. Slovenská príroda je mimoriadna v svetovom kontexte. Nie preto, že by bola krajšia alebo lepšia ako iné, ale najmä pre skutočnosť, koľko sa na také malé územie vmestí rôznorodosti a tvárnosti. V priebehu jediného dňa môžeme vidieť nádhernú prírodu lužných lesov v okolí dunajských ramien, vyhasnuté sopky, rozoklané vápencové tiesňavy, či skalnaté a ľadovcom preťaté doliny najmenších veľhôr sveta – Vysokých Tatier. Máme byť na čo hrdí, i keď sme sa o to sami nijako nepričinili. Či skôr, mohli by sme byť hrdí, keby sme sa o to, o čo sme sa nijako nepričinili a čo nám bolo dané do vienka, vedeli starať a vážiť si to. Autor je bývalý riaditeľ Správy TANAP Medzititulky Slovo
