Vylievanie duší

Michel Houellenbecq a Bernard-Henri Lévy si vzájomne vylievajú srdcia. V lete parížske vydavateľstvo Flammarion ohlásilo, že jeho najlepší kôň, Michel Houellenbecq (vo vydavateľstve Garamont vyšli v češtine tituly Platforma a Elementární částice, vo vydavateľstve Mladá fronta román Rozšíření bitevního pole a vydavateľstvo Odeon vydalo knihu Možnost ostrova) si zmeria sily s rovnako slávnym autorom. Odhadovalo sa, že ním bude ďalší zo súčasných francúzskych provokatívnych autorov, „dandy“ Frédéric Beigbeder (po česky vyšli vo vydavateľstve Motto romány Láska trvá tři roky, The Windows on the World, 99 franků) či modelka Carla Bruniová. Nie. Vydavateľstvo malo na mysli kohosi, na koho by v súvislosti s Houellebecqom skutočne nikto nepomyslel. Bernard-Henri Lévy, filozof, ktorý sa ponáhľa do Afganistanu či Čečenska, len čo sa tam objaví prvá televízna kamera – teda práve jedna z tých mediálnych hviezd, z ktorých sa Houellenbecq ironicky a žlčovito vysmieva. Dialóg je na svete. Vyšiel pod názvom Ennemis publics (Verejní nepriatelia). „Nie je nič, čo by nás spájalo,“ začína ho Houellenbecq. „Iba jedna jediná vec: Obaja sme opovrhnutiahodné indivíduá.“ Lévy na to odpovedá: „Bravo. Všetko sa už povedalo, Vaša priemernosť. Moja ničomnosť. Vaša nemorálnosť a tá moja. Tá ničota, ktorá nám nahrádza myslenie.“ Houellebecq sa vydáva za nihilistu, rasistu a nepriateľa žien. „Ľudské práva, ľudská dôstojnosť, základy politiky, to všetko sa ma netýka, nemám žiadnu teoretickú muníciu.“ Lévy zasa priznáva, že mu išlo o to, aby „bol v Sarajeve skôr ako všetci ostatní“. Na bitku dvoch „nepriateľov“ by síce čitatelia čakali márne, ale táto „mailová komunikácia povýšená na literatúru, ako sa ironicky vyjadrili noviny Libération, svoje čaro má. Dve mediálne známe postavy sa vzdávajú svojich pretvárok a po prvýkrát nadobúdajú na verejnosti tvar. Houellenbecq priznáva svoju túžbu po ocenení. Keď so svojím otcom cestoval džípom po Francúzsku, mal ustavične strach, že ho otec vysadí na kraji cesty. Čo sa týka Houellebecqovej matky, Lucie Ceccaldiovej, ktorá svoju nenávisť k svojmu synovi vyliala vo vlastnej knihe, Lévy svojho diskutéra utešuje: takáto matka patrí jednoducho „k všetkým tým zlým matkám v dejinách literatúry.“ Lévy rozpráva, ako jeho otec prišiel z Alžírska do Francúzka a uchytil sa tu, ako mu však vždy pripadal „mysteriózne“, akoby „tu spadol v búrke“, akoby „mal dušu ako hrob“. Hovorí aj o svojom „judaizme bez náboženstva“, kým Houellebecq sa zmieňuje, že kresťanský mysliteľ Blaise Pascal „v ňom vyvoláva búrlivejšiu reakciu ako tá najtvrdšia heavymetalová hudba“. Z knihy cítiť úľavu: dvaja vyvrheli si tu vzájomne konečne vylievajú srdce. Preložila Svetlana Žuchová Zdroj: www.derstandard.at