Prečo nemohlo grécke referendum uspieť, alebo Grécky problém bez falošných tónov

Ak malo grécke referendum za cieľ, aby eskalovalo vývoj gréckej krízy a vyviedlo krajinu, ale aj Európsku úniu zo slepej uličky, tak splnilo svoj účel. Ukazuje sa však, že možno až také jednoduché to nebude. Európska politika má totiž až obdivuhodnú zotrvačnosť a jej schopnosť nájsť cestu zo slepej uličky nastane až vtedy, keď vyčerpá všetky ostatné možnosti. Poďme teda k jasným, jednoznačným a nezvratným faktom.

Celý doterajší spôsob záchrany Grécka je jedná veľká katastrofa. Zároveň  treba  jednoznačne povedať, že cieľom nikdy, alebo určite nie primárne, nebola záchrana Grécka, ale záchrana privátnych, prevažne nemeckých a francúzskych bánk. Každopádne, výsledky ozdravných programov mali nasledujúci dôsledok. Veľkosť gréckej ekonomiky klesla o 25 %, jeho dlh, naopak, stúpol z hodnoty niečo nad 100 % HDP na nesplatiteľných 185 % HDP. Jediné, čo sa podarilo, je, že dnes je Grécko  síce vo veľmi tesnom, ale predsa len primárnom prebytku, čo znamená, že na chod svojho štátu a štátnych inštitúcii v podstate nepotrebuje pôžičky. Tie potrebuje len na uhrádzanie dlhu a, samozrejme, úrokov, ktoré vznikli za  predchádzajúcich vlád.

Dnes je už úplne jasné, že brutálnym škrtaním všetkých  výdavkov sa nedá dostať k prosperite. Terapia nastavená Trojkou, resp. Medzinárodným menovým fondom ,  Európskou úniou a Svetovou bankou  je smrtiaca, problémy nerieši, naopak, len odsúva  a prehlbuje. Jediné rozumné riešenie gréckej situácie je vyhlásenie pokiaľ možno riadeného bankrotu , teda  vyhlásenie platobnej neschopnosti a odpísanie tretiny až polovice dlhu. Ďalším krokom  je vystúpenie z eurozóny a zavedenie vlastnej, oproti euru značne mäkšej, meny. To by malo za následok pokles cenovej hladiny pre európskych dovolenkárov platiacich eurom, a tým ešte väčšie  zatraktívnenie Grécka čoby turistickej destinácie. Na druhej strane by sa predražili  grécke dovozy, čo by jednak eliminovalo absurdity typu dovozu holandských paradajok do Grécka, zároveň by to podporilo domácu výrobu hlavne v tých komoditách, na ktoré malo Grécko výrobné kapacity a ktoré padli, pretože nemohli konkurovať dovozom v rámci eurozóny.

Prečo teda  hlavní predstavitelia Európskej únie „netlačia“ riešenie tejto krízy k racionálnemu rozuzleniu? Dôvody sú čisto politické, a teda iracionálne. Bankrot Grécka by znamenal, že vlády krajín eurozóny by museli pred svojimi voličmi s pravdou von. Museli by priznať, že model záchrany Grécka bol od začiatku nereálny, že euroval bol len nástrojom na získanie času a že časť gréckych dlhov – tretinu až polovicu – zatiahnu ich daňoví poplatníci. Čo už iste nedodajú, je skutočnosť, že celá tá paráda okolo eurovalu nebola motivovaná záchranou Grécka, ale súkromných bánk a že v konečnom dôsledku sa európski daňoví poplatníci budú skladať na tučné bonusy nenažratých bankár, ktorých zlé rozhodnutia sanovali európske vlády z verejných rozpočtov.             
Druhým dôvodom, prečo sa racionálne ekonomické riešenia  hľadajú tak ťažko, je zlý príklad, ktorý dáva Syriza ostatným európskym krajinám a stranám. Dosiaľ si vládu v celej  Európskej únii postupne predávajú konzervatívne a sociálnodemokratické vlády, ktoré sa v reálnej politike takmer nelíšia. Úspech Syrizy by mohol viesť k reťazovej reakcii. Na jeseň by mohol v Španielsku výrazne zabodovať Podemos a postupne by ich úspech mohli nasledovať aj podobné strany  v Taliansku, Slovinsku a inde. Nakoniec by sa táto „revolúcia“ zavŕšila ziskom francúzskeho prezidentského úradu pre Marine Le Penovú. To je skutočná príčina, prečo štandardní európski politici problém neriešia, ale len odsúvajú. Najviac ich totiž desí predstava, že by mohli vládnuť strany, ktoré nie sú hlboko previazané s tými  najodpudivejšími oligarchickými štruktúrami, ktoré už desaťročia ovládajú európsku politiku.