Novela ústavy otvorila špekulácie o povolebných koalíciách

Každému, kto pravidelnejšie sleduje politiku, bolo jasné, že po masívnych teroristických útokoch v Paríži nebolo možné, aby politici na ne nereagovali aj špeciálnou legislatívou. Táto reakcia sa dala očakávať o to viac, že parlamentné voľby sú predo dvermi a ako sa zistilo, teroristické útoky sú priam kauzálne spojené s utečeneckou krízou. Nakoniec tento model „vysporiadania“ sa s hrozbou terorizmu sme v posledných rokoch mohli sledovať priam pravidelne.

Neslávne známy americký Patriot Act bol zrejme dlho pripravovanou normu s cieľom obmedziť občianske a politické práva a útok na Dvojičky pre prijatie tejto normy vytvoril  ideálne prostredie. V našom prípade zásahy do občianskych práv nie sú také veľké ako v americkom Patriot Act, ale zjavne vďaka atmosfére nervozity a obáv bola obídená dlhá a otvorená diskusia o prijateľnej miere obmedzenia občianskych a politických práv, o skutočnej a akútnej nutnosti posilniť kompetencie spravodajských služieb a bezpečnostných zložiek. 

Z politického hľadiska je však oveľa zaujímavejšie, ktorá z pelotónu opozičných strán sekundovala Smeru pri zmene ústavy. S najväčšou pravdepodobnosťou to bol totiž signál aj o možnej budúcej povolebnej koalícii. Iste nie je náhodné, že práve Béla Bugár sa dlhodobo a priam systematicky najostrejšie vymedzuje voči lídrovi OĽaNO Igorovi Matovičovi. Jeho výrok, že ak OĽaNO prejde do parlamentu, bude to znamenať znemožnenie pravicovej koalície, už takmer zľudovel.

Pravica je dnes vo svojej najhlbšej kríze a už ani sama neverí v možnosť prečísliť Smer, ba dokonca jej samotní lídri, poznajúc sa ako staré topánky, sa spoločnej vlády obávajú viac ako Fica. Ukázalo sa, že všetky ich stratégie zlyhali. Ľudová platforma „zakapala“ v okamihu vyhlásenia výsledku prezidentských volieb, keď jej spoločný kandidát Pavol Hrušovský získal niečo málo cez tri percentá.

Všetky ďalšie pokusy sformovať akúsi životaschopnú alternatívu voči Smeru zlyhali. Opozícia sa totiž voči Ficovi nemá veľmi čím vyhraniť. Korupcia ako leitmotív kampane zlyháva podľa vzoru pozri, kto to hovorí, téma minimálneho štátu je po najhlbšej ekonomickej kríze, ktorou prešiel západný svet po roku 2008, dokonale zdiskreditovaná.

Opozícia teda paberkuje len poukazovaním na nezdravú koncentráciu moci v jedných rukách. Z tohto pohľadu stoja opoziční lídri pred dilemou – ak nemôžeme Fica poraziť, nemôžeme sa s ním aspoň dohodnúť na spoločnej participácii na moci? Aj keď to pred voľbami nemôžu verejne pripustiť, už dnes sa odohráva boj o „najvhodnejšiu nevestu“ pre Smer.

Procházka a jeho Sieť ešte verí v efekt skrytých voličov, dúfajúc, že pozostalí po SDKÚ v poslednej chvíli budú predsa len voliť zodpovedne a svoj hlas dajú Sieti namiesto malým mimoparlamentným stranám (SDKÚ, Šanca, Skok ). Sledujúc priepastný rozdiel medzi preferenciami a konečnými  volebnými výsledkami SDKÚ to nemusia byť márne očakávania. Je jasné, že je úplne iné ísť do koalície ako 17-percetná strana s 30-percentnou, alebo ako 10-percentná so 40-percentou. Inak povedané, ak by zisk Siete bol podstatne vyšší, než sú jeho dnešné preferencie, a naopak zisk Smeru nižší, koalícia dvoch porovnateľne silných strán by pre Procházku mohla dávať zmysel. Samozrejme, jeho až nečakaný úspech by ho mohol zvádzať k pokusu sformovať širokú protificovskú koalíciu. Je otázne, či by jeho ego zvíťazilo nad základným politickým pudom sebazáchovy. Byť premiérom, ktorý visí na šnúrke od Matovičových gatí, by príkro odporovalo zdravému rozumu a bolo by vrcholným politickým hazardom.

Ďalšia z alternatív koaličného vývoja je trojkoalícia Smer – Most-Híd a Sieť. V prípade, ak by zisk Siete bol pod očakávaniami, dávalo by to logiku. Ak by Sieť a Most–Híd išli do koalície s internou dohodou o spoločnom postupe (konaní v zhode) v zásadných veciach, vytvorili by voči Smeru vnútrokoaličný blok, ktorý by svojím vplyvom mohol Smer programovo, ale aj personálne značne ovplyvňovať. Pre Smer by koalícia so Sieťou a Mostom-Híd mala tiež isté výhody. Predovšetkým by rozbila jednotný pravicový blok, ktorý vytrvalo a systematicky démonizuje Smer a jeho predsedu. Rozbitie dnes naoko jednotného (jediným súčasný spojivom pravice je vymedzenie sa voči Smeru) pravicového bloku, by zásadným spôsobom zvýšil jeho koaličný potenciál a umožnil mu tak participáciu na moci aj po roku 2020. Na druhej strane vstup Mostu–Híd do takejto koalície by znamenal prudký úbytok hlasov Smeru (a rapídny nárast pre SNS), predovšetkým v severných krajoch Slovenska. Je teda otázne, či by takáto koalícia bola stratégmi Smeru práve preferovaná.

No a nakoniec tu máme KDH a SNS. KDH je dnes menej pravdepodobnou „koaličnou nevestou“. Paradoxne ešte pred necelým rokom to bola v tomto zmysle najfavorizovanejšia strana. Kauza Váhostav však veľmi poškodila osobné vzťahy oboch lídrov a aj keď Rubikon prekročený nebol (Smer Figeľa z postu podpredsedu parlamentu nakoniec neodvolal), trpká pachuť vo vzájomných vzťahoch ostala. V prospech koalície hovorí relatívne slabé postavenie lídra. Jeho plány výrazne kolidujú so záujmami širokej a vplyvnej členskej základne, ktorá je prežívaním v opozícii veľmi frustrovaná. Okresné a krajské štruktúry KDH veľmi túžia po vstupe do koalície a participácii na moci a nie je celkom v silách Jána Figeľa tento tlak ustáť.

SNS je zase vo veľmi špecifickej pozícii. Jej účasť v parlamente je takmer istá, ale jej ochota ísť do koalície nie je nijako vehementná. Danko si jasne uvedomuje nástrahy spojenia silného partnera so slabým, a preto by rád prvé funkčné obdobie posilnil svoju pozíciu a išiel do prípadnej koalície ako podstatne silnejší súper. Pre Smer má zase SNS funkciu poslednej poistky. Ak je v slovenskej politike nejaká konštanta, tak je to nemožnosť koaličného spojenia SNS a Mostu-Híd. To znamená, že pravici na vytvorenie vlády nestačí prečísliť len Smer, ale Smer aj so SNS, a to je podstatne menej pravdepodobné.