V Karlových Varoch to vrelo a Slovensko bolo pri tom

V tradičnom termíne, teda v prvej polovici júla (4. – 12. 7.), sa konal už 43. ročník Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary, ktorý opäť ponúkol bohatý program v súťažných i nesúťažných sekciách. Najčastejšie „reprízovaným“ filmom bola však festivalová zvučka – tentoraz v štyroch verziách, jedna zábavnejšia ako druhá. Hrdinami kratučkých čiernobielych epizód boli nositelia Krištáľových glóbusov z predošlých ročníkov. Miloš Forman použije sošku s masívnym podstavcom na roztĺkanie tabletiek. Věra Chytilová prácne zlepuje a dáva na správne miesto sklenú zemeguľu, ktorá vypadla z rúk sochy-dievčiny. Harvey Keitel sa v takmer prázdnom ošumelom bare sťažuje, že „this asshole“ mu vo Varoch pustil ťažkú kovovú sošku rovno na nohu, a Danny DeVito, ktorého prebudí telefón zo sladkého spánku, použije sošku na to, aby zvoniaci aparát zneškodnil. Autorom zvučiek Ivanovi Zachariášovi a Martinovi Krejčímu zmysel pre recesiu rozhodne nechýba. Trochu čísel neuškodí Počas festivalu sa uskutočnilo 477 predstavení, na ktorých bolo uvedených spolu 235 filmov – 186 hraných (z toho 167 celovečerných a 19 krátkych) a 49 dokumentárnych (29 celovečerných, 20 krátkych). Približne štvrtina z uvedených snímok tu mala svetovú, medzinárodnú alebo európsku premiéru. Úctyhodný je aj počet návštevníkov, ktorých tvorilo 9 054 bežných účastníkov s festivalovými pasmi, 309 filmových tvorcov, 886 profesionálov a 623 novinárov. Štatisticky sa celková návštevnosť vyšplhala na 143 781 divákov. Čísla však nevyjadrujú ani atmosféru (hoci ich výška dáva tušiť, že vo Varoch to naozaj vrelo), ani silu filmových zážitkov. Takže ako bolo? Súťaž bez väčších prekvapení Štrnásť titulov súťaže hraných filmov malo azda až na jednu výnimku štandardnú festivalovú úroveň, ale nejaké výnimočné dielo, akým bola svojho času v karlovarskej súťaži povedzme Amélia z Montmartru či Okno naproti, sme nezaznamenali. Porota udelila Veľkú cenu – Krištáľový glóbus dánskemu filmu režiséra Henrika Rubena Genza Ukrutne štastní. Snímka nakrútená podľa románu Erlinga Jepsena (do našich klubov práve prichádza iný film podľa jeho literárnej predlohy – Umenie plakať) pripomína niektorými prvkami western či kriminálny triler, ale zo všetkého najviac – nočnú moru. Bizarný príbeh policajta, ktorý prichádza za trest slúžiť do zapadnutého mestečka v južnom Jutsku, sa vyznačuje svojráznou atmosférou a vyváženosťou všetkých zložiek. (Osobitné uznanie udelila tomuto dielu aj porota Medzinárodnej federácie filmových klubov.) Osobitnú cenu poroty i Cenu ekumenickej poroty získala koprodukčná snímka indonézskej režisérky Nan Triveni Achnasovej Fotograf, krehký (nie ľúbostný) príbeh mladej prostitútky a starnúceho, smrteľne chorého majiteľa fotografického ateliéru, ktorý jej poskytne prístrešie: keď mladá žena spozná temné tajomstvo z mužovej minulosti, zmení to jej vlastný postoj k životu... Cenu za réžiu si odniesol Rus Alexej Učiteľ za film Zajatec; hoci sa tematicky viaže k rusko-čečenskému konfliktu, nejde o vojnový film v pravom zmysle slova. Naopak, príbeh je postupne čoraz komornejší, sústredený na tri postavy: dvoch ruských vojakov a mladého čečenského zajatca, ktorý im v neprehľadnom hornatom teréne slúži ako sprievodca. Medzi mužmi stojacimi na nepriateľských stranách sa vytvorí úzky, svojím spôsobom až intímny vzťah – s absurdným záverom vyjadrujúcim nezmyselnosť vojny, v ktorej už nich nechápe pôvodné pohnútky a motivácie. Experimentovanie Dve Osobitné uznania pripadli českému filmu Karamazovovci (Karamazovi) (získal navyše aj Cenu FIPRESCI) a maďarskej snímke Pátranie (aj Cena Dona Quijota od Medzinárodnej federácie filmových klubov). Obe diela sú istým spôsobom experimentálne. Petr Zelenka vo filme Karamazovovci „zvečnil“ inscenáciu Dejvického divadla: prostredníctvom motívu festivalu alternatívneho umenia, na ktorý divadelný súbor vycestuje do Krakova, ju preniesol do prostredia oceliarní a spojil s motívmi vzťahov medzi členmi hereckého súboru a osobnej tragédie robotníka, ktorý sa prizerá skúške. Spojenie divadelnej inscenácie s „oceliarenskou“ zápletkou sa nám však vidí samoúčelné. Maďarské Pátranie režiséra Attilu Gigora rozohráva príbeh s prvkom tajomstva: samotársky patológ, ktorý potrebuje peniaze na liečbu svojej matky chorej na rakovinu, prijme objednávku na nájomnú vraždu, ktorú aj uskutoční. Až neskôr vysvitne, že protagonista zabil svojho nevlastného brata, o ktorého existencii netušil... Obe ceny za herecké výkony ostali doma v Česku: získali ich hlavní predstavitelia podmanivého filmu Michaely Pavlátovej Děti noci. Talentovaná Martha Issová (videli sme ju už v úlohe dcéry hlavnej hrdinky vo filme Tajnosti) v ňom hrá dievča potĺkajúce sa medzi detstvom a dospelosťou, ktoré nevie nájsť svoje miesto ani v rodine, ani medzi kamarátmi, ani v zamestnaní a len pomaly a ťažko dospieva k poznaniu, že musí so svojím životom niečo urobiť. Popri partnerovi, ktorý ju podvedie, je jej spoluhráčom i protihráčom čudácky chlapec s bizarným menom Ubr (napokon, ona sama sa volá Ofka), ktorý je do nej beznádejne zaľúbený – v tejto úlohe podal skvelý výkon ocenený Jiří Mádl, ktorý tak po množstve tínedžerských úloh mohol ukázať – a aj ukázal –, čo v ňom skutočne je. Vyčnievajúce neocenené Spomedzi neocenených súťažných filmov spomeňme aspoň dva, ktoré ešte vyčnievali z priemeru. Francúzsky režisér Sam Karmann podal v snímke Skoro celá pravda príbeh moderátorky lokálnej televízie, ktorá len ťažko zvláda svoju prácu a súkromný život (podvádza svojho terajšieho manžela s bývalým, ktorý má teraz za ženu jej kolegyňu). Práca ju zvedie dokopy so šarmantným spisovateľom z Paríža, ktorý zasa zanechal doma svojho mladého milenca. Ich spolupráca na dokumente o zabudnutej džezovej speváčke zo 60. rokov je kostrou, na ktorú sa nabaľuje spletenec pracovných, rodinných a mileneckých vzťahov. Zdanlivo jednoduchý príbeh je zaujímavou úvahou na tému, kde sú hranice medzi pravdou, polopravdou, pretvárkou a (milosrdnou) lžou. Americký film Gitara skončil v neoficiálnom hlasovaní vybraných novinárov na stránkach Festivalového denníka ako posledný, ale podľa nášho názoru patril k najzaujímavejším a najoriginálnejším. Snímka dcéry slávneho otca Amy Redfordovej stojí na hereckom výkone Saffron Burrowsovej v úlohe ženy, ktorá sa dozvedá, že jej zostávajú len dva mesiace života, a reaguje na to tak, že si prenajme obrovský byt v podkroví a obklopí sa množstvom krásnych predmetov, nadviaže erotické vzťahy s afroamerickým nosičom nábytku a donášačkou pizze, ale najmä si splní sen z detstva – kúpi si červenú elektrickú gitaru. Hoci všetko dopadne úplne inak, než by divák mohol očakávať (scenár napísal undegroundový filmár Amos Poe), film má výrazný existenciálny rozmer a zvláštne balansuje na hrane optimizmu a melanchólie. Menšiny v kurze Popri súťaži hraných filmov obsahoval festivalový program ďalších 16 rozsiahlejších či skromnejšie zastúpených sekcií a sedem pôct (Arturo Ripstein, Nicolas Roeg), tematických prehliadok a retrospektív. Pri rozsahu programu (filmy sa hrajú paralelne v 12 sálach) musí byť každý výber z neho len útržkovitý a subjektívny. Ale predsa: témou, ktorou zjavne žije náš kontinent, je život imigrantov v európskych krajinách. Protagonistkou ďalšej strhujúcej sociálnej drámy z dielne bratov Jeana-Pierra a Luca Dardennovcov Mlčanie Lorny je mladá Albánka žijúca v Belgicku, ktorá sa zapletie do siete falošných manželstiev a vzťahov s podsvetím. Dej dánskeho filmu Choď v pokoji, Džamil, ktorého témou je spor medzi sunnitmi a šiitmi a v ktorom ide doslova o život, situoval režisér Omar Shargawi (syn dánskej matky a palestínskeho otca) do prostredia arabskej komunity v Kodani. Z humornejšej stránky sa na problematiku prisťahovalcov pozreli švédski tvorcovia. Režisér Daniel Wallentin previedol do filmovej podoby román Jonasa Hassena Khemiriho. „Národnostný“ konflikt vo filme Jedno oko červené prebieha netradične medzi otcom a synom: kým otec chce svojho potomka čo najviac „pošvédčiť“, aby mal ľahší život, syn sa natruc hlási k arabským koreňom a robí všetko pre zachovanie tradícií. Protagonista vtipnej tínedžerskej komédie Ciao bella režiséra Maniho Maserrata-Agaha, mladý Iránec Mustafa žijúci vo Švédsku, sa zasa dostane do situácie, keď ho potenciálna partnerka omylom považuje za Taliana a on sa obáva prezradiť pravdu, lebo postoje Švédov k prisťahovalcom nie sú vždy ideálne... Trochu podobnú situáciu – tu už nejde o odlišnosť etnickú, ale genderovú – zažije mladá hrdinka nemeckého filmu Môj priateľ z Fara (réžia Nana Neulová), ktorá zasa nechá svoju priateľku v domnení, že je chlapcom, aby neprišla o jej náklonnosť. Obdobný problém prežíva aj tínedžer Jarle z nudného nórskeho malomesta koncom osemdesiatych rokov minulého storočia vo filme Muž, ktorý miloval Yngveho (r. Stian Kristiansen), keď zistí, že popri priateľke, s ktorou chodí, ho čoraz viac priťahuje nový spolužiak... Lásky, krízy, nevery Azda večnou témou sú partnerské vzťahy a ich krízové momenty. Prvé záchvevy ľúbostných citov prežívali napríklad mladučkí protagonisti sugestívnej švédskej snímky Nech vojde ten pravý (r. Tomas Alfredson), ozvláštnenej tým, že dievčina, ktorá priťahuje hlavného hrdinu, je – upírka. V rumunskom filme Boogie (r. Radu Muntean) naštrbí vzťah mladého manželského páru mužovo stretnutie s kamarátmi, keď na chvíľu akoby zabudol na svoje záväzky v snahe vrátiť sa do tínedžerských rokov. Naplno prepukne manželská nevera v gréckom filme Návrat domov (r. Vassilis Douvlis), ktorý je svojskou variáciou na slávny, už niekoľkokrát sfilmovaný román Poštár zvoní vždy dvakrát. Svoje manželské šťastie rieši aj protagonistka holandského filmu Guernsey (r. Nanouk Leopoldová), ktorá sa už s jednou manželovou neverou v minulosti vyrovnala, ale musí riešiť ďalšiu. A nemecký režisér Andreas Dresen vo filme Mrak 9 prekvapujúco „prinútil“ k nevere (vrátane fyzickej) protagonistov vo veku medzi šesťdesiatkou a osemdesiatkou. Trochu kuriózne hľadanie partnerského vzťahu podstúpi už nemladá hlavná hrdinka brilantnej belgickej komédie Moskva, Belgicko (r. Christophe van Rompaey), ktorá – ohrdnutá manželom, ktorý sa odsťahoval k svojej študentke – sa zamiluje do podstatne mladšieho vodiča kamióna, hoci si to sama najprv nechce pripustiť. A rozvedená spolumajiteľka tanečnej školy v dánskom filme Tanečnica (r. Pernille Fischer Christensenová) zasa váha medzi rozumom a citom vo vzťahu k elektrikárovi s kriminálnou minulosťou. Festival nie sú len filmy... ... ale aj ľudia. Najmä filmové hviezdy. Ten tohtoročný ponúkol len jednu, zato z tých najžiarivejších – amerického herca, režiséra a producenta Roberta De Nira. Čoskoro 65-ročný filmár si pri slávnostnom otvorení festivalu prevzal Cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii a uviedol film režiséra Barryho Levinsona Čo sa vlastne stalo, tematicky čerpajúci zo zákulisia Hollywoodu. Hrá v ňom starnúceho producenta, ktorý sa z osobných dôvodov snaží oživiť svoju upadajúcu kariéru, pričom musí bojovať s celým radom prekážok a ľudí. Festival udelil ešte tri takéto ceny; vzhľadom na „osmičkový“ kalendárny rok sa organizátori festivalu rozhodli pripomenúť rok 1968 a poctiť touto cenou režisérov, ktorým okupácia Československa a následná „normalizácia“ výrazne zasiahla do života a tvorby v podobe vynútenej emigrácie, zákazu činnosti či trezorovania filmov. Držiteľmi týchto cien sa stali Ivan Passer (ako režisér stihol nakrútiť vo vlasti iba jeden celovečerný film – Intimní osvětlení) a – čo nás teší najviac – dvaja slovenskí režiséri, tohtoroční sedemdesiatnici Dušan Hanák a Juraj Jakubisko. Hanáka pripomenula dramaturgia festivalu snímkami Obrazy starého sveta (1972) a Ružové sny (1976), okrem toho bola v dejisku festivalu inštalovaná výstava jeho fotografií Záznamy a odkazy. Jakubisko (ktorý vystavoval svoje výtvarné práce vo vestibule premietacej sály Grandhotela Pupp) tu zasa s náležitou pompou uviedol svetovú premiéru svojho historického veľkofilmu Bathory. Názory naň sa rôznia; v každom prípade bol o film obrovský záujem a dnes si ho môžeme pozrieť už aj v našich kinách, kde hneď za prvý víkend dosiahol nevídanú návštevnosť. To však nie je všetko Tým sa slovenské zastúpenie na tohtoročnom MFF Karlove Vary ani zďaleka nekončilo. V súťaži dokumentárnych filmov nás reprezentoval celovečerný dokument Juraja Lehotského Slepé lásky. V konkurencii ďalších deviatich snímok síce nezvíťazil, ale už len vidieť rozvešané plagáty k tomuto filmu s informáciou o jeho uvedení na MFF v Cannes a o získaní Ceny Medzinárodnej konfederácie artkín bol pre srdce Slováka potešujúci zážitok. V súťažnej sekcii Na východ od Západu nás zasa dôstojne reprezentovala Muzika Juraja Nvotu. Úspešnú snímku Polčas rozpadu režiséra Vlada Fischera zaradili do sekcie Dni kritikov Variety (teda medzi desať najzaujímavejších európskych snímok uplynulého roka) kritici tohto prestížneho amerického časopisu. Najväčší sviatok filmu v strednej Európe sa skončil. Niekoľko titulov z jeho programu sa onedlho dostane aj do bežnej distribúcie – to platí o spomínanej snímke Čo sa vlastne stalo, o historickej dráme Andrzeja Wajdu Katyń, ktorá bude na jeseň súčasťou Projektu 100, o hudobnom dokumente Martina Scorseseho Rolling Stones či o nezávislej tragikomédii Konečne spolu, ktorá je režijným debutom populárnej oscarovej herečky Helen Huntovej. V závislosti od osvietenosti našich a českých distribútorov by k nim v priebehu najbližšieho roka mohli pribudnúť aj ďalšie. Autor je filmový publicista