Pozitívna agenda
Francúzsko preberá predsedníctvo v EÚ v situácii, ktorej sa mnohí obávali, no radšej o nej nik nechcel hovoriť – reparát reformy inštitúcií a politík EÚ narazil na odmietnutie jednej z členských krajín. Tento krát to bolo Írsko. Nicolas Sarkozy sa od začiatku svojej prezidentúry snažil robiť v európskej politike „vietor“. Posunúť Francúzsko „do centra diania“. Urobiť z neho opäť „dôležitého európskeho hráča“. Teraz má na to jedinečnú príležitosť: odmietnutie ratifikácie Lisabonskej zmluvy v írskom referende stavia úniu do zložitej situácie. Inštitucionálne je schopná pohodlne fungovať v súčasnom rámci. Politicky však na seba naráža silnejúca potreba reformy jej fungovania (hoci názory na podobu reformy nie sú jednotné, a tak môže byť výsledok iba neelegantným kompromisom) a neschopnosť túto reformu presadiť. Okrem toho sa bude musieť Sarkozy vyrovnať so všetkými Klausami a Kaczyńskými, ktorí výsledok referenda radi interpretujú ako odmietanie integrácie ako takej, alebo aspoň jej prehlbovania. Ak by sa aj podarilo Lisabonskú zmluvu zachrániť za cenu „dodatkových protokolov“ obsahujúcich výnimky pre Írov, nebude to v plánovanom čase, teda do konca roku 2008. Je preto nevyhnutné aby bola popri snahách o „hasenie situácie“ rozvíjaná aj pozitívna integračná agenda. Súčasný zmluvný základ na to vytvára priestor hneď v niekoľkých oblastiach, na viacerých z nich majú osobitný záujem aj Francúzi. Patrí medzi ne posilnenie spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky, či koordinácia migračnej a azylovej politiky. Súčasne by sa Francúzi nemali vzdať snahy hľadať spôsoby harmonizácie daňových politík – pochybné argumenty o „daňovej suverenite“ nemôžu zakryť fakt, že takýto krok v skutočnosti pomôže zefektívniť fungovanie vnútorného trhu. Je otázne, či francúzsky prezident dokáže byť tou konciliantnou osobnosťou, ktorá pomôže únii z ďalšieho závozu. Jeho teatrálny štýl politiky, často určený skôr pre domáceho voliča, na to nie je najlepší predpoklad. Dôležité však je, aby francúzske predsedníctvo nenechalo európsku politiku ovládnuť málo produktívnymi diskusiami o „národnej suverenite“ a zameralo sa na pozitívnu integračnú agendu.
