Strach, dezilúzia, zúfalstvo
Šesť rokov po páde Talibanu Západ tvrdí, že vo vojne zvíťazil. Nasledujúca reportáž však vypovedá o niečom inom. V siedmom roku po páde prvej inkarnácie Talibanu existujú dva Afganistany. Prvý je definovaný medzinárodnými vojenskými a civilnými snahami v krajine. Jeho príbeh sa zvykne rozprávať cez vyhrané bitky a úspešne naplnené rekonštrukčné projekty. Popisuje sa cez prizmu cudzincov, diplomatov a vojakov, Britov, Kanaďanov, Američanov. Zdôrazňuje dobré správy. Najnovšie je to tvrdenie, ktoré by mnohých Afgancov asi prekvapilo. Medzinárodné jednotky vraj „donútili Taliban dať sa na útek“. Ten druhý Afganistan zväčša ignorujeme. Žije v ňom 30 miliónov ľudí, v mene ktorých sa viedla vojna. Je poznačený sklamaním, trpkosťou a pesimizmom. Presvedčením, že veľká vojenská intervencia, ktorej cieľom bolo prebudovať štvrtú najchudobnejšiu krajinu, priniesla výhody iba malej skupine ľudí a Afganistan smeruje k novej kríze. Ako začínajú priznávať aj niektorí západní diplomati, prevláda strach, že o víťazstve vo vojne sa nerozhodne v provincii Helmand, kde medzinárodné jednotky bojujú s reinkarnovaným Talibanom, ale vo vnímaní Afgancov. Odcudzenie Problémy, ktorým musí krajina čeliť, zhrnul v apríli bez servítky na ústach Nick Grono z charitatívnej organizácie International Crisis Group (ICG). Po snahe vyhrať „rýchlu a lacnú vojnu“ v roku 2001 nastúpila podľa neho snaha o „rýchly a lacný mier“. „Keď v Afganistane niečo hneď nefunguje, príliš často sa tvrdí, že to už nebude fungovať nikdy alebo že to Afganci neurobia, preto potrebujeme novú stratégiu. Už prestávam byť schopný počítať všetky tie posledné šance.“ Následkom je podľa Grona „odcudzená populácia, ktorá sa obracia proti tým, o ktorých si myslí, že sú za zlyhanie zodpovední – či už sú to vojenskí baróni zmenení na guvernérov, vláda v Kábule alebo medzinárodné jednotky, ktoré ich podporujú“. Ešte začiatkom tohto roku medzinárodná organizácia varovala, že z krajiny sa opäť môže stať „zlyhaný štát“. Pocit odcudzenia nemôže nikoho prekvapiť. Akýkoľvek optimizmus, ktorý mohol zavládnuť po páde Talibanu, sa vyčerpal. Pri štyridsaťpercentnej nezamestnanosti, suchu, rastúcich cenách potravín a obrovskom množstve ukradnutých peňazí, ktoré mali smerovať na pomoc, znejú sľuby medzinárodného spoločenstva o transformácii Afganistanu čoraz prázdnejšie. Niektoré problémy, akými sú obrovská korupcia, slabá vláda či neschopnosť nastoliť právny štát, vyplávali na povrch vtedy, keď Afganistan v nedávnych dňoch opäť dostal „poslednú šancu“ – keď žiadal od darcovských krajín ďalších 50 miliárd dolárov. Otázka znie, či to nie je príliš málo a či nie je príliš neskoro, aby to krajinu zachránilo pred katastrofou. Zlyhanie Krízu stupňuje zlyhanie vlády a obnovené povstanie Talibanu. Napriek voľbám v roku 2004 a 2005 nezanechala demokracia žiadnu reálnu stopu. Západom podporovaná vláda Hamída Karzáia v snahe kúpiť si konkurenčných vojenských barónov a frakcie vytvorila začarovaný vnútorný kruh. Vojenskí baróni našli nové zamestnanie na ministerstve vnútra alebo v polícii a ďalej pokračujú s podporou pašerákov. Medzi obvinenými sú aj Karzáiovi najbližší spolupracovníci, vrátane jeho brata Waliho. Nezamestnaní čakajúci na križovatkách na príležitostnú prácu, kmeňoví lídri, ženské aktivistky, novinári, ženy v domácnosti... všetci majú rovnaké výhrady. Karzái je podľa nich „slabý“. Bezpečnosť sa zhoršuje. Jeho vláda je skorumpovaná, krajine opäť hrozí rozpad na územia ovládané vojenskými barónmi. Učitelia a úradníci nedostávajú ani plat, ktorý by im umožnil prežiť. Väčšina ľudí čelí prítomnej všade chudobe a nezamestnanosti. Ľudia hovoria o kríze legitimity, ktorú môže zhoršiť aj blížiaci sa trojročný volebný cyklus. Tí pri moci sa budú počas neho snažiť ubrániť si pozície alianciami a rôznymi dohodami. „Problémom je, že po Bonnskej konferencii nedokázal Karzái vytvoriť správny kabinet, ktorý by ho podporil“, tvrdí profesor Wadir Safi z Medzinárodnej organizácie pre rozvoj práva (International Law Development Organisation). „A tak tu máme gangstrov spojených s narkotikami a teroristických vodcov. Karzái stojí na čele týchto zlodejov.“ Podľa profesora nie je dezilúzia v krajine len psychologickým fenoménom. „Ak by vláda po Talibane priniesla zmeny, rozvoj ekonomiky, ktorý pomôže chudobným tak, aby ľudia cítili, že sa veci menia, zmenilo by sa aj myslenie krajiny. Každý deň idúc na univerzitu stretávam desiatky detí, ktoré sa vrhajú na moje auto a prosia o peniaze alebo chlieb. Čo je to za vládu, čo je to za sociálnu spravodlivosť?“ Úpadok Počet samovražedných bombových útokov vzrástol počas roka o 27 percent, v porovnaní s rokom 2005 až o 600 percent. V rovnakom období sa útoky Talibanu zvýšili štvornásobne. Pred dvomi mesiacmi načrtla Medzinárodná krízová skupina (International Crisis Group, ICG) scenáre vývoja krajiny v prípade, ak nedostane ďalšiu pomoc. Všetky boli katastrofické. Občianska vojna medzi rozličnými etnikami, vytvorenie kriminalizovaného drogového štátu, paštúnsky juh prenechaný extrémistom, alebo – a to by bolo najhoršie – zapojenie regionálnych mocností do afganskej krízy. Náznaky úpadku možno nájsť všade: na deťoch, ktoré rodičia posielajú, aby popri cestách predávali insekticídy, na mladých študentkách ukrývajúcich svoju identitu v burkách a žobrajúcich v obchodoch, či na kine Park Cinema s plagátmi indických filmov. Ak je pocit pesimizmu v Kábule všadeprítomný, smerom na juh krajiny sa ešte zhoršuje. Podľa oficiálnych správ sa násilie obmedzuje na ohraničené oblasti na vidieku. Zdá sa však, že medzinárodná koalícia vo vojne nevíťazí, iba sa mení podoba konfliktu. Ak kedysi Taliban bojoval konvenčnejším spôsobom, dnes svoju taktiku zmenil. Útoky bojovníkov na pozície NATO začína nahrádzať samovražednými bombovými útokmi. Strach „Mapa dostupnosti“, ktorú vypracovalo OSN, kreslí iný ako oficiálny obraz: krajina rozdelená na dve časti, pre humanitárnych pracovníkov zväčša nepriateľská. Červená, označovaná ako „extrémistická“, ukazuje oblasti, kde sa pestuje ópium. Väčšina juhu je červená. V strede tejto zóny leží Kandahár, prvé hlavné mesto Talibanu na juhu krajiny. Na prvý pohľad vyzerá ako Kábul – živé a rušné miesto. Malé skupinky mužov sa modlia v mešitách na strechách, ich siluety sa odrážajú oproti oblohe. No rozdiely Kandaháru možno nájsť v skrytej geografii, na miestach ako je štvrť Loyah Wallah, „Veľký kanál“, smerom k miestnej univerzite, kde sa potichu uchytil Taliban. Vláda oficiálne tvrdí, že mesto kontroluje. No miestni ľudia hovoria niečo iné. To, čoho sa v Kábule iba obávajú, je tu už realitou. Nazifa Shah, osemnásťročná rozhlasová novinárka, pracuje v meste pre rádio, ktoré vlastní jeden z Karzáiových bratov. Rovnako ako mnoho iných novinárov, a medzi nimi najmä žien, je kvôli svojej práci často terčom útokov a hrozieb. Sloboda prejavu, ktorá prišla v roku 2002, sa postupne stráca. Problémy začali minulý rok. „Bola som na ceste do práce. Na svoj mobilný telefón som začala dostávať výhražné telefonáty: Tu je Taliban. Vraveli mi, že ak neprestanem, ublížia mojej rodine aj mne. Potom prišiel list. Odkaz pre môjho otca. Písalo sa v ňom: Vieme, že vaša dcéra pracuje pre rádio. Nahrali sme jej hlas. Ak neprestane, hodíme do vášho domu granát. Tiež ma tri dni sledovali. Rozhodli sme sa presťahovať. Moja rodina ma podporuje a ja pokračujem.“ Neďaleko je dom Neamata Arghanda, bývalého mudžahedína, ktorý bojoval proti Rusom. Potom pracoval pre OSN. Keď sa mu začal Taliban vyhrážať, ušiel do Británie. Teraz cestuje medzi Londýnom a Kandahárom a vedie mládežnícku organizáciu. „Pokiaľ ide o rozvoj, udialo sa mnoho. No nevytvoril sa systém, ktorý by dal ľuďom platformu na vyjadrenie názoru. Nedokázali to ani za sedem rokov! Prezident nemá poriadnu stranu. Nemá tím alebo politických aktivistov. Na severe je niekoľko strán, no tu nemajú žiaden reálny význam. Keď sú potom ľudia frustrovaní, uchýlia sa k násiliu.“ „Keď nastúpila táto vláda“, hovorí Arghand, „ich rýchly úspech sa stal ich prehrou. Dal OSN dôvod, aby pristupovala k veci zľahka. Keď USA zasiahli do Iraku, Afganistan nechali tak. Príliš neskoro spoznali problémy, ktoré sa tu rozvíjali. Kandahár je nebezpečný dokonca aj pre mňa. Neviete určiť, kto je nepriateľ. Neviete, či policajt, s ktorým sa rozprávate, nie je z Talibanu.“ Skutočnú vojnu nemožno popisovať ako príbehy bitiek, v ktorých bojujú západní vojaci, ale ako príbehy mŕtvych Afgancov, najväčšej obete tohto konfliktu. Haji Omar Qani, miestny líder Vidieckeho rehabilitačného a rozvojového tímu v Lashkar Gah, popisuje úpadok krajiny nasledovne: „Pred troma rokmi sme pracovali v celej provincii Helmand. To bolo pred obnovením povstania Talibanu v roku 2006. Za posledné dva roky sme boli schopní pracovať v šiestich z 13-ich okresov.“ Vodič kamiónu z Lashkar Gah hovorí: „Nie sú pracovné miesta.“ Sťažuje sa, že napriek britskej základni je bezpečnosť slabá. „Všetci premýšľame, kto bude ďalším vládcom Afganistanu. Ak zahraničné jednotky odídu, príde Taliban. Potom nastane odpor a chaos ako kedysi. Teraz nemáme mier, bezpečnosť, centrálnu vládu. Počas Talibanu ma nechali na pokoji.“ „Existuje jedno staré paštúnske príslovie“, dodáva pochmúrne. „Starí zlodeji boli lepší, než sú tí noví.“ Článok bol uverejnený v The Observer, redakčne upravené a krátené
