Richard Wagner a SND

Po vzniku Slovenského národného divadla sa sporadicky (najprv vďaka Milanovi Zunovi, potom Oscarovi Nedbalovi) uvádzali Wagnerove najznámejšie opery Blúdiaci Holanďan, Tanhäuser a Lohengrin. Až Karel Nedbal v rámci svojej progresívnej dramaturgie predstavil Bratislavčanom aj prvú časť tetralógie Zlato Rýna a s pomocou sólistov Viedenskej štátnej opery aj Tristana a Izoldu (1934) a Parsifala (1935). Po druhej svetovej vojne sa Wagner dlhší čas neuvádzal zrejme preto, že k jeho odkazu sa horlivo hlásili nacisti. Wagnerovsky o čosi úrodnejšie boli až šesťdesiate roky (s dvoma inscenáciami, medzi ktorými bol po prvý raz aj Rienzi), následne v každom desaťročí sme zaznamenali jedinú inscenáciu Wagnerovho diela, čo je žalostne málo.Treba povedať, že tak ako si bratislavské publikum nevytvorilo vrúcnejší vzťah k Mozartovi, nedokázalo to ani v prípade sporadicky uvádzaných diel Richarda Wagnera. Popasovať sa s nemalými nárokmi týchto diel si neprivykol ani náš reprezentatívny operný súbor, čo platí o zložke orchestrálnej, speváckej i režijnej. A tak operní priaznivci veľkého Richarda museli za vzorovou interpretáciou jeho diel vycestúvať do neďalekej Viedne, prípadne do Mekky wagneriánstva – nemeckého Bayreuthu. Dnes má opera SND ešte menej predpokladov než v minulých desaťročiach úspešne priniesť na svoje javiská niektorú z Wagnerových opier predovšetkým preto, že v sólistickom ansambli takmer úplne absentujú dramatické hlasové fondy, aké si interpretácia Wagnera vyžaduje. Preto možno považovať za relatívne šťastné riešenie projekt uvedenia wagnerovského galavečera s účasťou zahraničných sólistov. V prvej časti odznelo šesť ukážok z najznámejších majstrových diel (počnúc Blúdiacim Holanďanom a končiac Majstrami spevákmi norimberskými), v časti druhej sme potom sledovali (v Bratislave po prvý raz) aspoň prvé dejstvo z druhého dielu tetralógie Nibelungov, teda z Valkýry. Orchester dirigoval umelecký šéf súboru Oliver Dohnányi a jedným z troch sólistov bola najjasnejšia stálica sólistického súboru – basista Peter Mikuláš. Partnermi mu boli maďarská sopranistka Mária Temesi a austrálsky renomovaný tenorista Stuard Skelton. Koncert sa nezačal príliš šťastne, pretože v známej overtúre z Majstrov spevákov sa zvuk jednotlivých nástrojových skupín orchestra nežiaduco trieštil a nedostatok skúseností s interpretáciou Wagnerových partitúr bola evidentná. Našťastie, keď sa na pódiu ocitli sólisti, tento nedostatok ustúpil do úzadia. Peter Mikuláš jedinečným spôsobom odspieval veľký monológ Holanďana (v bratislavskej inscenácii z 80. rokov interpretoval basový part Dalanda), pričom k tradične bohatému vokálnemu výrazu pridal neobyčajnú údernosť svojej vyššej hlasovej polohy. Maďarská sopranistka síce v úvodnom vstupe (ária Alžbety z Tanhäusera) niektoré výšky intonovala len približne, no potom sa rozospievala (v duete z Lohengrina i vo Valkýre) k suverénnemu výkonu súc obdarená naozaj wagnerovským dramatickým tónom. Výkon najväčšej hviezdy večera – mladého austrálskeho tenoristu síce miestami vykazoval príznaky miernej hlasovej únavy, no náročné party (Lohengrina i Siegmunda) kreoval výsostne štýlovo, výrazovo bohato a jeho spevácky prejav ideálne korešpondoval so spievaným obsahom, takže si nepotreboval pomáhať gestikou a mimikou toľko ako maďarská sopranistka. Po Dvořákovej kantáte spred niekoľkých týždňov bol aj terajší wagnerovský koncert istým a vcelku vydareným odškodnením za menší počet nových premiér v tejto opernej sezóne. Autor je hudobný publicista