Sto rokov Trianonu
IV. časť
Cieľom našej predchádzajúcej reflexie bolo nevyčerpávajúcim spôsobom poodhaliť niektoré aspekty slovensko-maďarských vzťahov za ostatných sto rokov. Nevyčerpávajúcim – s ohľadom na limitovaný priestor a, pochopiteľne, na skromné kapacity jej autora. Pokúsme sa, na základe takto vymedzenej reflexie načrtnúť aj prognózu ďalšieho možného vývoja. Predsa len, sto rokov je raz za sto rokov a pokušenie je veľké. Než k nej pristúpime, je potrebné zrekapitulovať si v rovnici – ktorá nás k tejto prognóze privedie – niektoré premenné a tiež určité, nazvime ich relatívne konštanty.
Sto rokov Trianonu I. časť
Sto rokov Trianonu II. časť
Sto rokov Trianonu III. časť
Jozef Schwarz: Trianon vstúpil do druhej stovky. Petržalské pripomenutie
Pred 100 rokmi určili naše hranice. Trianon si pripomenula i NR SR
Nestrannému pozorovateľovi sa môže zdať, že jadrom sporov je stále akési nedorozumenie medzi oboma stranami. Vráťme sa teda najprv k asymetriám, výrazne ovplyvňujúcim tieto vzťahy a generujúcim „zdanlivé nedorozumenia“.
Ach, tie nekonečné asymetrie...
Asymetria agendy: slovenská strana považuje menšinovú otázku za jednu z mnohých a vníma ju v celom komplexe vzťahov. Maďarská strana, naopak, podriaďuje celú agendu dvojstranných vzťahov menšinovej otázke. Treba však zdôrazniť, že Budapešť pristupuje k tejto otázke konštantne mocensko-politicky, a nie z formálne deklarovanej pozície ochrany ľudských práv a demokracie. Forma sa používa primárne preto, lebo medzinárodné spoločenstvo je veľmi citlivé na ľudské práva a sekundárne pre oklamanie medzinárodnej a slovenskej verejnosti. Žiaľ, aj časti slovenskej politickej scény. Svoj význam má tiež skutočnosť, že agenda ľudských práv funguje ako „harpúna“. Inými slovami, ide len jedným smerom a nepredpokladá sa, že najmä demokratický štát zníži už raz priznanú úroveň ľudských práv. Preto sú normálne sa správajúce štáty mimoriadne opatrné pri formulovaní svojich záväzkov v tejto oblasti. V našich zemepisných šírkach to skôr vyzerá tak, že Slovensko uprednostňuje empatiu a veľkorysosť pred prirodzenou opatrnosťou. Asymetria vnútorného vývoja politickej scény: otvorená spoločnosť na Slovensku kladie jednoznačne viac dôraz na občiansky princíp, čo korešponduje s víziou zjednotenej Európy. Vlastenectvo a pozitívny vzťah k štátu sa nepodporuje, skôr potiera. Na druhej strane, maďarská spoločnosť je čoraz viac ovplyvňovaná hrubým nacionalizmom. Navyše, je manipulovaná centralisticky orientovanými elitami, posadnutými nestrávenou históriou, plnou pestrých fabulácií. Nedávno novelizovaná ústava tento vývoj kodifikovala normou najvyššej právnej sily. Vysoký stupeň koncentrácie politickej moci v Maďarsku nebol a nie je samo účelový len preto, že si tam niekto prečítal Mňačka. Mnohí, ktorí tento proces podporujú, sú presvedčení, že tento zápas Budapešť vyhrá a v – nie tak nereálnom – kontexte zásadnej modifikácie európskych politických štruktúr bude konečne na strane víťazov.
Z pohľadu prítomnosti nacionalizmu: na slovenskej politickej scéne sa občas vyskytuje jedna politická strana. Má síce najdlhšiu tradíciu na našom území, akokoľvek, jej reálny vplyv na naše vzťahy s Budapešťou je minimálny. V susednom Maďarsku sú ale všetky politické strany nacionalistické, a preto povrchný pozorovateľ nemôže vnímať tento segment tamojšej politiky. Preto je viditeľný až hrubý šovinizmus a jasné prejavy historického revizionizmu. Žiaľ, slovenská strana to z rôznych, na inom mieste popisovaných dôvodov, nevie patrične vyhodnotiť. Je teda evidentné, že z pohľadu nacionalizmu sa obe krajiny vyvíjajú opačným smerom. Asymetria záujmov: slovenská strana sa o vnútorný vývoj v Maďarsku prakticky nezaujíma. Maďarská strana podrobne monitoruje vývoj v SR, aj keď primárne cez optiku jeho dôsledkov na situáciu maďarskej menšiny. Paradoxne sa slovenská strana začala zaujímať o dianie u južného suseda až pod vplyvom EÚ a dôležitých európskych krajín, ktoré už dlhší čas prejavujú znepokojenie nad vnútropolitickým vývojom v Maďarsku. Predchádzajúci, dlhodobý nezáujem a z toho plynúca neznalosť kontextu vývoja v krajine za Dunajom však spôsobuje, že slovenskí politici, „experti“ a médiá nedokážu rozlíšiť, čo z toho vývoja má a môže mať dôsledky na pomery u nás. Asymetria vzťahov: slovenská strana považuje a chce aj naďalej považovať Maďarsko za svojho najbližšieho partnera. Maďarská strana považuje samotnú existenciu Slovenska za omyl dejín, ktorý maďarské elity nie sú ochotné stráviť, a ktorý treba napraviť. Rovnaký prístup mala Budapešť tiež k medzivojnovému Československu.
Asymetria citlivosti na vývoj u susedov: maďarská strana si nenechá ujsť žiadnu príležitosť, aby „komentovala“ vývoj v SR, ktorý nie zriedka ovplyvní aj svojimi krokmi. Samozrejme, z pohľadu svojich záujmov. Slovenská strana, vedená snahou o dobré vzťahy a pod heslom „nie sme ako oni“, verejne nekomentuje porušovanie politických alebo právnych záväzkov maďarskou stranou. Nevyjadruje sa ani k flagrantným prešľapom ohrozujúcim demokratické princípy v susednej krajine. Dokonca v konfrontácii Budapešti s EÚ sú slovenskí politici ochotní podporiť Budapešť! Ak by sa takéto niečo dialo v opačnom garde a únia by kritizovala Slovensko, maďarskí politici by dozaista boli na čele takejto kampane! Pokiaľ by ju oni samotní nerozpútali. Maďarská strana pritom nevnímala a nevníma naše ticho alebo podporu ako prejav našej empatie, ktorý by nám neskôr oplatila. Nie, Budapešť to chápe ako našu slabosť, prípadne náš súhlas s jej konaním.
Asymetria vzťahu k vlastnej štátnosti a veciam súvisiacim: slovenská strana, pri uplatňovaní štátnej moci v rámci svojich hraníc a voči svojim štátnym občanom je kritizovaná Budapešťou. Náš sused spochybňuje rôzne politické, právne, administratívne a iné opatrenia na území SR, ktoré majú v princípe dopad na celé obyvateľstvo štátu, vrátane menšín. Maďarská strana v duchu svojej koncepcie – kde je maďarský národ, musí byť aj maďarská štátna moc – svojimi jednostrannými krokmi narúša suverenitu Slovenska, čo slovenská strana neodmieta s takou razanciou a efektívnosťou, ktorá by zodpovedala vážnosti maďarských aktivít. Asymetria v situácii menšín: na Slovensku požívajú menšiny veľmi slušný štandard, čo je objektívne overiteľné. Územie Maďarska sa stáva postupne európskym skanzenom/cintorínom menšín, čo je tiež zdokumentované. Pritom kritika v dvojstranných vzťahoch ide úplne opačným smerom, ako hovoria fakty a velí logika!!!
Asymetria politickej vôle: maďarská strana postupuje voči Slovensku konsenzuálne, koncepčne a kontinuálne. Má veľmi jasnú víziu a jej motivácia je priam fyzicky hmatateľná. Jednotlivé kroky nie sú náhodné, ale ďaleko vopred premyslené. Najmä v menšinovej otázke ide Budapešť programovo aj do konfliktu, kalkulujúc s ústupkami na slovenskej strane. Maximálne využíva služby vysoko kvalifikovanej a skúsenej maďarskej diplomacie. Budapešť si intenzívne pestuje spojencov pre svoje ciele a v ostatnom období ich nachádza predovšetkým mimo priestor EÚ. Slovenská strana ignoruje skutočné a čitateľné ciele maďarskej politiky. Resp. ich nechápe alebo nechce pochopiť. Reaguje, ak vôbec, oneskorene, chaoticky, málo efektívne a stranícky. Koná často pod vplyvom emócií, prípadne médií, a nie na základe reálneho poznania. Bratislava sa, väčšinou až panicky, vyhýba sporom vyprovokovaným maďarskou stranou. Paradoxne, ak už z rôznych dôvodov k týmto sporom dôjde – doposiaľ všetky diplomatické a právne súboje slovenská strana vyhráva. V dôsledku politických ústupkov slovenská diplomacia nedostáva väčší priestor pre svoje aktívnejšie pôsobenie. Nerozvíja adekvátne spojenectvá s partnermi v únii s cieľom vyvažovať „asertívnu politiku Maďarska“. Paradoxne robí (vlastne nerobí) tak preto, aby nedráždila Budapešť?! Asymetria dôrazu: slovenská strana v oficiálnych komunikáciách a hodnoteniach zvýrazňuje tie momenty, ktoré naše vzťahy spájajú. Maďarská strana, naopak, kladie akcent na otázky, ktoré nás rozdeľujú. Asymetria nasadených kapacít: na maďarskej strane sú všetky aktivity v nami rozoberaných témach podporené politickým a do veľkej miery spoločenským konsenzom. V dôsledku toho im venujú prednostne svoje kapacity a zdroje mnohé štátne a neštátne inštitúcie. Inými slovami, za Dunajom hrá zohraný orchester, ktorý zákonite dosahuje veľkú mieru synergie. Na slovenskej strane, napriek bohatej skúsenosti s maďarskou politikou, neraz vidíme len akúsi kakofóniu a (ne) výsledok aktivít ojedinelých hráčov. Títo, v dôsledku absencie komplexného prístupu – vidia len špičku ľadovca procesov, odohrávajúcich sa za Dunajom. V tomto nerovnom súboji ani pri najlepšej vôli nemôžu presadiť svoje „projekty“. V týchto podmienkach nemajú šance na úspech ani také šľachetné myšlienky, ako bola napríklad ponúknutá ruka susedom – zdieľať spoločnú históriu – zo strany predsedu NR SR k desiatemu výročiu vzniku SR.
Asymetria vzťahu k histórii: slovenská strana sa sústreďuje maximálne na súčasnú agendu a orientuje sa na budúcnosť vo vzťahoch, abstrahujúc historický vývoj. Maďarská strana vo svojich prístupoch k Bratislave tlačí pred sebou balvan zámerne nestrávenej a najmä zmanipulovanej histórie. Budapešť súčasne kalkuluje, žiaľ, úspešne, s absenciou historickej pamäte na slovenskej strane (pozri tiež busta Horthyho na fare vo Vydranoch). Asymetria propagandy: maďarská strana bude aj v Austrálii iniciatívne rozprávať s partnermi na tému „utláčanej“ maďarskej menšiny. Slovenskí predstavitelia, keďže to neidentifikujú ako problém – túto tému neotvárajú vôbec. Sú ochotní o nej hovoriť len vtedy, keď sa na to zahraniční partneri spýtajú. Je zarážajúce, že slovenskí politickí predstavitelia robia veľmi málo, ak vôbec, preto, aby získavali v tejto téme spojencov na medzinárodnom poli. Za takýchto okolností nie je prekvapujúce, že vo svete dlhodobo „vyhráva“ maďarská interpretácia toho, čo sa deje.
Asymetria úcty k medzinárodnému právu: Slovensko nielenže striktne dodržiava medzinárodné právo a štandardy, často sa od neho požaduje, aby vyhovelo aj nezáväzným odporúčaniam najrôznejších inštitúcií. Maďarská strana však pravidelne ignoruje základné záväzky podľa medzinárodného práva s jednoduchým argumentom, že Budapešť nie je spokojná s relevantnými dokumentmi (sic!). Vo vzťahu k susedom, teda aj Slovensku, maďarská strana pravidelne porušuje svoje medzinárodnoprávne záväzky. Vysvetlenie, akokoľvek sa zdá byť zvláštne, treba hľadať v mentálnom nastavení maďarských vládnucich elít. Keďže považujú, v istých súvislostiach, SR za súčasť svojho historického priestoru – právne záväzky voči nám nemajú v ich očiach žiadny význam! Ak ich so slovenskými vládami dohodnú, slúžia im len na získanie času a „upokojenie“ slovenských partnerov. Ktorých neskôr vystriedajú na pozíciách iné osoby a tieto, ako to už chodí v našich podmienkach, nepoznajú históriu tej-ktorej kauzy. A prichádzajú s novými gestami dobrej vôle a prejavmi empatie voči Budapešti, resp. maďarskej menšine... Inými slovami – začarovaný kruh.
Asymetria vzťahu k EÚ: slovenská politická scéna a spoločnosť vníma európsky integračný projekt takmer konsenzuálne ako základný priestor pre realizáciu svojich životných záujmov. Maďarská strana považuje úniu najmä za ďalší nástroj k expanzii svojho vplyvu v regióne. Po tom, ako bolo zrejmé, že sa táto možnosť takmer vyčerpala, resp. nedialo sa tak podľa predstáv Budapešti, „atraktívnosť“ únie z pohľadu nášho suseda dramaticky klesla. Maďarsko stále intenzívnejšie hľadá spojencov mimo priestor EÚ. Pozn.: budúcnosť ukáže, akým prínosom pre ciele Budapešti – nielen na Balkáne – bude maďarský eurokomisár pre rozširovanie EÚ.
Asymetria vzťahu k NATO: slovenská strana vnímala spočiatku členstvo aj ako garanciu budúcej „vstupenky“ do únie. Priebežne považuje svoju účasť v aliancii ako bezpečnostné, strategické ukotvenie v západných demokratických štruktúrach. Ako najmenší štát v regióne, zohľadňujúc svoje skúsenosti, nemôže nebyť tam, kde sú susedia. Z iných historických dôvodov zasa nebol, na rozdiel od EÚ – v tejto otázke konsenzus. Pohyby „ratingu“ aliancie majú tiež svoj, žiaľ, nie pozitívny dopad na postoje slovenskej spoločnosti. Maďarsko, podobne ako v prípade únie, aj NATO vníma ako nástroj na presadzovanie svojich cieľov v regióne. „Účinkovanie“ maďarskej strany v spolupráci medzi NATO a Ukrajinou naznačuje, že Budapešť sa v tomto „klube“ správa mimoriadne asertívne.
Asymetria v identifikácii sporových strán: Maďarsko prezentuje popisované veci ako predmet slovensko-maďarských sporov, dezinterpretácií a pod. SR tomuto videniu podlieha pod vplyvom propagandy a v dôsledku – priznajme si – neznalosti veci. V skutočnosti s problémami, ktoré generuje maďarská strana, je Budapešť v spore s mnohými subjektmi – už či ďalšími štátmi v regióne, ale neraz tiež s európskymi inštitúciami. Naša verejnosť je takto zavádzaná a môže sa domnievať, že to my sa nevieme dohodnúť so susedom. Ergo, že SR je problémový partner, s ktorým sa nedá dohodnúť.
Vplyv týchto asymetrií je umocnený pôsobením mediálneho prostredia. Na Slovensku sa to prejavuje tým, že verejnosť takmer nemá možnosť zoznámiť sa s odborným a kvalifikovaným stanoviskom k otázkam súvisiacim s vývojom vzťahov. Za takéto stanovisko nemôžeme považovať zaujaté vyjadrenia z Budapešti, resp. od predstaviteľov politických Maďarov. Ak sa slovenská verejnosť chce dozvedieť, čo sa to vlastne deje u susedov, musí sa obrátiť na nemecké médiá. Médiá, pôsobiace v slovenskom jazyku na Slovensku (zámerne neuvádzame pojem slovenské médiá) evidentne nemajú vo svojom portfóliu slovenské štátne záujmy. Slovenský klient verejnoprávnych médií sa dozvie viac informácií o Taiwane ako o vývoji v susednej krajine. Na druhej strane, v Maďarsku, keďže cieľom tamojšej, štátom riadenej propagandy je vykresľovať Slovensko ako štát, s ktorým sa neustále vedie spor a ktorý je v konečnom dôsledku „prekážkou“ v integrácii maďarského národa – sa bežný maďarský občan nedozvie žiadnu pozitívnu informáciu o situácii v SR. Je manipulovaný a neraz vedený aj k nenávisti voči SR – keďže tí zlí Slováci neustále ubližujú ich krajanom.
Vyššie popísané asymetrie ešte lepšie pochopíme na pozadí kontextu politického vývoja...
Politický kontext
Vďaka ďalekosiahlym zmenám po studenej vojne a najmä demokratizačným pohybom v strednej Európe získalo Slovensko v roku 1993 celkom neočakávane vlastnú štátnosť. Zrazu sa slovenské elity museli učiť umeniu vládnuť celej krajine – štátu, a nielen čiastočne zodpovedať za chod v provincii.
Politické elity boli spočiatku príliš zaneprázdnené viacerými komplikovanými procesmi, prebiehajúcimi súčasne. Prednostne to bolo budovanie štátnosti vrátane všetkých relevantných inštitúcií. Paralelne sa realizovala politická, sociálna a ekonomická transformácia spoločnosti a s tým spojená zásadná zmena jej hodnotovej orientácie. Samozrejme, nemohla čakať integrácia Slovenska do najdôležitejších medzinárodných štruktúr: OSN, OBSE, Rada Európy, OECD, NATO, EÚ. Vrátane vstupu do schengenského systému a eurozóny.
Toto všetko spolu absorbovalo príliš veľa energie nielen elít, ale aj samotnej slovenskej spoločnosti. Máloktorý národ v Európe prešiel v takej koncentrovanej podobe toľkými zmenami bez veľkých dramatických spoločenských otrasov. Pod otrasmi máme na mysli rozsiahle nepokoje, spojené s násilím, občiansku vojnu a pod. Odolnosť a životaschopnosť slovenského národa, ktorý prežil viac ako tisíc rokov bez vlastnej štátnosti v mnohonárodnom Uhorsku, neušla ani zahraničným pozorovateľom. K. P. Schwarz, dlhoročný nemecký dopisovateľ Frankfurter Algemaine Zeitung pre strednú Európu konštatoval, že „niet iného národa v Európe, ktorý by si bol za podobne dlhej nadvlády (inými národmi) zachoval svoju identitu“. Pozri jeho knihu „Česi a Slováci – dlhá cesta k mierovému rozchodu“.
Bez vlastnej štátnosti by vyššie popísané úspešné procesy neboli mysliteľné. Je pritom paradoxné, že v máloktorej inej krajine majú jej občania vlažnejší vzťah k svojej štátnosti, histórii národa, symbolom, svojim osobnostiam – ako Slováci, ktorí píšu svoj úspešný príbeh. Možno je to spôsobené tým, že nemali dostatok času na identifikáciu so svojím vlastným štátom. Hádam je potrebná ešte jedna, dve generácie? Koľko vody musí pretiecť v Dunaji, než sa slovenská spoločnosť zbaví „tuzexového pohľadu“ na svet? Názoru, že cudzie veci sú v zásade vždy lepšie, zahraničné názory na svet kvalifikovanejšie? Čoraz modernejšie technológie, urýchľujúce čas a zmenšujúce našu „globálnu dedinu“, tento aspekt vôbec neuľahčujú. O to väčšia je zodpovednosť slovenských elít. Syndróm nedostatku sebaidentifikácie s vlastným štátnym útvarom má svoje prejavy v občasnej tendencii spochybňovať samotnú legitimitu existencie štátu, najmä v prípadoch zlyhania jednotlivcov alebo čiastkových štátnych inštitúcií. Takýto jav v iných demokratických krajinách nepozorujeme. A to ani v tých štátnych útvaroch, ktoré sú porovnateľne „mladé“ – napríklad Slovinsko alebo Chorvátsko, nehovoriac už o Česku.
Slovenská spoločnosť sa odlišuje tiež istým, nazvime to syndrómom diskontinuity. Slovensko sa veľmi rýchlo a ochotne odstriháva od predchádzajúcich kapitol svojich dejín, ktorými kráčalo spoločne s inými národmi. Takýmto spôsobom, obrazne povedané „splachuje do historickej toalety“ s pozitívnymi stránkami spoločne prežitých dejín s inými národmi v jednom štátnom útvare aj vyhodnotenie prípadných negatívnych skúseností tohto spolužitia. Akoby sa zabúdalo na základnú poučku ľudského pokolenia, že i zlá skúsenosť z minulosti, pokiaľ je kvalifikovane vyhodnotená, nám môže výrazne zvýšiť kvalitu rozhodovania v/o našej budúcnosti. S národom, ktorý si nepamätá, sa ľahšie manipuluje...
Niekedy sa zdá, ako keby slovenské politické elity ešte stále nepochopili, že mentálna výbava a správanie, ktoré tisíc rokov „stačili na prežitie“ v iných štátnych útvaroch, nemôžu vyhovovať novej potrebe. Potrebe, priamo súvisiacej s nutnosťou sformovania mentality národa zrelého a hodného samostatného štátu, v podobe samostatného Slovenska, v integrujúcom sa medzinárodnom spoločenstve a neustále silnejúcom konkurenčnom prostredí. Je na škodu slovenských záujmov, že sa nedarí zužitkovať skúsenosti predchádzajúcich generácií. Lepšie by sme tiež pochopili, prečo tzv. maďarská otázka bola, je, a pravdepodobne zostane Achillovou pätou slovenskej zahraničnej politiky. Nezriedka, a do nemalej miery aj vnútornej politiky.
Slovensko bolo v poslednej dekáde dvadsiateho storočia plne zamestnané paralelne prebiehajúcimi, komplikovaným procesmi, súvisiacimi so zásadnou transformáciou spoločnosti a súčasne delením federácie. Túto zraniteľnosť mladého štátu (básnik by možno povedal – obnaženosť až na kosť a kožu) predstavitelia maďarskej menšiny úplne ignorovali. Neboli vôbec ochotní so svojimi požiadavkami počkať na pokojnejšie obdobie. Naopak, podporovaní, nabádaní a koordinovaní Budapešťou, využívali, možno aj zámerne, turbulentné obdobie k ich stupňovaniu. Podmieňovali splnením týchto požiadaviek plnohodnotné etablovanie nového štátu na medzinárodnej scéne. S odstupom času možno s troškou irónie konštatovať, že polievka slovenských demokratizačných a emancipačných procesov by bez maďarskej papriky nebola kompletná. Aj keď tá paprika bola viac štipľavá ako sladká.
Maďarská menšina, s účinnou „pomocou“ diplomacie Maďarska, úspešne presadzovala svoje požiadavky na medzinárodných fórach. Nastavovala tak aj vstupné parametre svojho vzťahu k novému štátu. Taktiež rozvoja spolupráce a dôvery (?) s jeho väčšinovou spoločnosťou. V polovici 90-tych rokov dvadsiateho storočia, podvyživená, (sčasti) nezorientovaná a na zelenej lúke sa rodiaca, avšak slovenská diplomacia nového štátu, reprezentovaného vládou, vykazujúcou istý demokratický deficit (vysvetliteľný, už menej obhájiteľný dobovým kontextom) zabránila Budapešti, disponujúcej násobne vyšším medzinárodným kreditom ako SR – presadiť koncepciu autonómie pre menšiny. Bolo by iróniu slovenských dejín, ak súčasný, jeden z najdemokratickejších štátov v regióne a rozhodne najúspešnejšie integrovaný v euroatlantických štruktúrach – nezabráni dnešnému predtotalitnému Maďarsku vedúcemu spory s takmer celým demokratickým spoločenstvom – dokončiť jeho projekt vytvorenia paralelného štátu na svojom území.
Plynutím času slovenské elity uverili minimálne tomu, že existuje veľmi solídny základ pre riešenie všetkých existujúcich aj nových problémov. Domnievali sa, nepoznajúc skutočné ciele Maďarska, že poctivá realizácia Zmluvy oboma stranami, v kontexte postupnej demokratizácie slovenskej a maďarskej spoločnosti a integrácie oboch krajín do euroatlantických štruktúr, povedie k dobrým alebo aspoň k štandardným susedským vzťahom. Uvažovali v takejto schéme: my (SR) chceme mať čo najlepšie vzťahy so susedom a urobíme preto (takmer) všetko, čo Budapešť chce. Predpokladali podobný prístup tiež z druhej strany...
Vplyv, a niekedy sa zdá, že aj záujem slovenských politických subjektov o túto otázku neustále klesá. Za takýto záujem nie je možné považovať ojedinelé reakcie na podnety z maďarskej strany. Bratislava postupne akceptovala, aby jej nebol umožnený kontinuálny, systémový, koncepčný a najmä inštitucionálny prístup k menšinovej otázke. Úmerne tomu, sa na „slovenskej strane“ znižuje prah citlivosti voči požiadavkám „politickej maďarskej menšiny“. Požiadavkám, ktoré majú málo spoločného s medzinárodnými štandardami v národnostnej otázke.
Skromný pamätník odhalený k 90. výročiu Trianonu zo súkromnej iniciatívy na Tyršovom nábreží v Bratislave, detail pamätnej tabule.
Súčasťou našej rovnice je skvelá a mimoriadne efektívna maďarská diplomacia, s mnohogeneračnou tradíciou. Plnohodnotne podporovaná politickým konsenzom v tejto téme, dokáže vyťažiť maximum dokonca aj z prehratých sporov. Toto je ale konštanta, s ktorou musí kalkulovať každý „partner“ Budapešti. Nuž a kto iný ako susedia Maďarska by to mal vedieť. I keď, ako to už býva pri sporoch, efektívnosť jedného partnera je neraz dôsledkom chýb toho na druhej strane stola. Tieto chyby môžeme rozdeliť do troch základných kategórií. Malé chyby väčšinou koriguje nasledujúci vývoj, resp. dá sa s nimi žiť. Na elimináciu hrubých chýb je potrebné už mimoriadne úsilie, ktoré je však poväčšine vynaložené v inom čase a kontexte. Preto nie je ľahko obhájiteľné. Najzávažnejšími sú však chyby strategického charakteru, ktoré sme uviedli na viacerých miestach v našej reflexii. Na tieto chyby môžu doplácať nasledujúce generácie. Pri podobnej amnézii, akou trpí súčasná slovenská spoločnosť, v kombinácii s odstupom času, sa nemusia ani zistiť príčiny týchto chýb (a ich „pôvodcovia“, ktorí už nebudú zaujímaví). Neúspech aktivít slovenskej strany, v nami posudzovanej téme bol spôsobený ad a) nepochopením „základných azimutov“ uvažovania partnerov spoza Dunaja. Ad b) nejednotnosťou v samotných vládnych koalíciách. Ad c) nehľadaním si prirodzených spojencov, najmä v regióne, ktorí majú s Budapešťou ten istý problém. Ad d) v prístupe slovenskej strany sa tiež prejavovali prvky pasivity a maďarónstva, ktoré sú, zdá sa – vo vzťahu k Maďarsku ako „fenoménu“ – stále ešte súčasťou DNA časti slovenských politických elít, resp. dedičstvom z Uhorska?
Dva úplne odlišné modely správania sa oboch krajín
Za uplynulé obdobie sa dá ľahko vypozorovať diametrálne odlišné správanie oboch susedov. Hlavný rozdiel medzi demokratickými štátmi vrátane Slovenska na jednej strane a Maďarska na druhej strane je veľmi zreteľný. Keď na Slovensku diskutujeme o národnostnej otázke, automaticky myslíme na naše národnostné menšiny doma, na území Slovenskej republiky. Keď sa však politici alebo médiá v Maďarsku dotknú tejto témy, obracajú svoj zrak za hranice svojho štátu. Tento vzorec dlhodobého správania Maďarska, demonštrujúci nepomerne väčší záujem o menšiny v zahraničí ako doma, silne spochybňuje kredit a motívy Budapešti.
Všetky slovenské vlády, vedené úprimnou snahou mať dobré vzťahy, boli a stále sú(?) presvedčené, že problémy, nadnášané maďarskou stranou, majú bilaterálny charakter. Bratislava preto vždy chcela a chce rokovať o týchto záležitostiach v súlade so základnou Zmluvou z roku 1995, prostredníctvom ňou dohodnutého dialógu. Dialóg však druhá strana systematicky odmieta. Niektoré vlády prezentujú dobré vzťahy aj napriek evidentnému rozporu so skutočnosťou pravdepodobne s cieľom „upokojiť“ verejnosť. Slovenská strana vnímala a vníma tieto problémy ako súčasť podstatne širšieho kontextu, prevažne pozitívnej agendy medzi oboma štátmi. Filozofia slovenského prístupu spočíva v presvedčení, že priateľské vzťahy medzi dvoma susedmi vytvoria priaznivú atmosféru aj pre menšiny na oboch stranách.
„Filozofia“ maďarského prístupu trvá na tom, že len „šťastná“ menšina, ktorej všetky požiadavky sa plnia, môže vytvoriť pozitívnu atmosféru pre priateľské vzťahy medzi oboma štátmi. Problémom je však to, že pojem šťastia je veľmi subjektívnou, a teda ťažko merateľnou kategóriou. Nikto pritom nevie, kto má byť šťastný. Menšinový študent alebo jeho rodič? Učiteľ na národnostnej škole, menšinový farmár alebo menšinový politik? Posledná menovaná skupina osôb už z princípu nebude nikdy spokojná alebo šťastná. Ďalším problémovým aspektom zmienenej filozofie je, že keď sa splní jedna požiadavka, vynorí sa vzápätí ďalšia... Je potrebné prihliadať aj na isté, vyššie spomínané limity pri riešení menšinovej otázky. Z tohto dôvodu, ak chcú byť štáty seriózne pri hodnotení situácie príslušnej menšiny, mali by sa pridržiavať medzinárodne akceptovaných dokumentov. A toto je prístup, ktorému dáva prednosť slovenská strana a je v jej záujme tento prístup nemeniť.
Strategickým cieľom maďarskej politiky, podporenej konsenzom hlavných politických síl, je revízia povojnového usporiadania v strednej Európe. Robí všetko preto, aby presvedčila medzinárodné spoločenstvo, najmä veľmoci o tom, že bez vplyvu/súhlasu Maďarska, sa žiadny zásadný pohyb v našom priestore neudeje. Základným taktickým postupom vo vzťahu k SR je neakceptovať žiadne dohodnuté riešenia, udržiavať vzťahy v permanentnom napätí a súčasne toto napätie internacionalizovať. Logicky teda nezdieľa náš úprimný záujem prezentovať pozitívne aspekty našej dvojstrannej spolupráce, ktoré stále prevládajú.
Následkom absencie systémového prístupu k celej komplexnosti vzťahov zo slovenskej strany je neadekvátne vyhodnotenie, paradoxne, veľmi čitateľného správania maďarského partnera. Konkrétne: v ten istý deň, kedy slovenský parlament ratifikoval európsku jazykovú chartu a priznal maďarskému jazyku najvyššiu možnú právnu ochranu, maďarský parlament schválil krajanský zákon, voči ktorému sa (nielen) slovenská strana dlhodobo ohradzovala. Krajanský zákon môžeme označiť ako bod zlomu, kedy maďarská strana definitívne opustila platformu bilaterálnej spolupráce a začala sa výhradne orientovať na jednostranné kroky vo vzťahu k „ochrane maďarskej menšiny“. Iný príklad: v čase promócií prvých absolventov komárňanskej univerzity v maďarskom jazyku obviňovala Budapešť slovenskú stranu z jazykovej genocídy (!!!) v súvislosti s legislatívou, riešiacou používanie úradného jazyka v úradnom styku.
Hra na dobré vzťahy alebo budovanie rešpektu?
Všetky slovenské vlády mali, z vyššie popísaných dôvodov, maximálny záujem na dobrých vzťahov s južným susedom. Postupne sa začal tento pojem aj vyskytovať v rétorike oboch štátov. Súviselo to priamo s tým ako klesal kredit Maďarska a súčasne si SR posilňovala svoju pozíciu na medzinárodnej scéne. Budapešť si uvedomila, že deklarácie o dobrých vzťahoch so susedom – zdôrazňujeme bezo zmeny obsahu v jej správaní – môžu pre ňu predstavovať istý bonus, prípadne poľahčujúcu okolnosť v sporových veciach s inými partnermi. Problém spočíva v tom, že každý si inak predstavuje tieto „dobré vzťahy“. Slovenská strana vyhovuje všetkým požiadavkám maďarskej menšiny, resp. Budapešti, predpokladajúc, že toto je základom takejto kvality relácie. Ak to vytrhneme z dlhodobého kontextu – znie to do istej miery logicky a prirodzene. Maďarská strana však dobré vzťahy vníma tak, že SR nebude reagovať na jej permanentnú dezinformačnú kampaň o SR a na rôzne formy jej expanzie na slovenské územie.
Bratislava si nikdy jasne nezadefinovala, aké by tieto dobré vzťahy mali byť, a kde by boli prípadné „červené čiary“. Je to zrejmý dôsledok toho, že žiadna slovenská vláda si pred svojím nástupom do funkcie neurobila „inventúru“ doterajších vzťahov s južným susedom, napriek veľkej dynamike relácie. Na základe takejto inventúry by sa tieto červené čiary dali relatívne jednoducho prečítať jednak Ad a) z medzinárodne stanovených štandardov a Ad b) z viac ako bohatých skúseností so správaním nášho suseda. Ak si my niečo nepamätáme alebo nechceme pamätať, neznamená to automaticky, že ani náš partner si to nepamätá. Takto poskytujeme my sami nášmu oponentovi komparatívnu výhodu pre ďalšie rokovania.
V dôsledku absencie definície pojmu „dobré vzťahy“ zo strany štátu sa tejto úlohy spontánne zhostili médiá. Poskytujú miesto rôznym populárnym osobnostiam, ktoré pri všetkej úcte môžu byť odborníkmi v iných oblastiach, avšak nedokážu obsiahnuť komplexnosť a komplikovanosť práve tejto témy. Mediálny priestor prinášal širokej slovenskej verejnosti správy o dobrých vzťahoch, ktoré boli neskôr mechanicky akceptované v „politických analýzach“. Maďarskej strane forma takejto slovenskej pasivity vyhovovala. Takto, plynutím času, sa začal pojem „dobré vzťahy“ vyskytovať aj v oficiálnej rétorike oboch štátov. Ako sme už uviedli, problém spočíva v tom, že každý si inak predstavuje tieto „dobré vzťahy“. Slovenské elity si túto „frázu“ odovzdávali ako štafetu dovtedy, až tomu sami uverili. Američania majú príslovie: dlhší čas môžeme klamať jedného človeka, kratší čas aj všetkých – nie je ale možné klamať dlho a všetkým. Upravme toto príslovie na slovenské pomery: dokedy budeme klamať sami seba?
Nepotvrdila sa ani téza pozitívneho vplyvu členstva vládnych strán na oboch stranách Dunaja v jednej európskej politickej rodine. Už sme spomínali konflikt pravicových vlád v dôsledku maďarského krajanského zákona. Priam k spektakulárnemu ochladeniu vzťahov došlo neskôr aj medzi socialistickými kabinetmi, tentokrát v súvislosti s (ne) návštevou maďarského prezidenta v Komárne a slovenskej novely zákona o štátnom jazyku.
Nemali by sme, berúc do úvahy „plytkosť“ historického povedomia, zabúdať tiež na skúsenosti predchádzajúcich slovenských generácií. Ani demokratické pomery v medzivojnovom Československu, ani vtedajší západní spojenci, ani „ochranná zmluva“ s Nemeckom nezabránili tzv. Viedenskej arbitráži a obsadeniu časti územia dnešného Slovenska maďarskou armádou. O tri desaťročia neskôr ani naša „spolupatričnosť“ k jednému „hodnotovému systému“ v rámci vojenského bloku Varšavskej zmluvy, ani sympatie susedov – a minimálne predpokladaná empatia Budapešti po tamojších tragických udalostiach z roku 1956 – neodvrátila aktívnu účasť maďarských vojsk na spoločnej invázii do našej vlasti v auguste 1968.
Ubehli ďalšie štyri desaťročia a predseda maďarského parlamentu L. Köver, v rozhovore pre české médiá si takto zaspomínal na úvahy o riešení na Slovensku už dávno zabudnutého sporu o Gabčíkovo. Uviedol, že „maďarský štát hľadal riešenie prostredníctvom medzinárodného práva namiesto vojenskej sily, ktorú vlastne mohol v takejto situácii použiť“. Zarážajúce sú dve veci vo vyjadrení popredného politika susedného štátu. Ad 1) potvrdil, že maďarské elity uvažovali aj o inej alternatíve „riešenia“ sporu ako mierovou a civilizovanou cestou medzinárodného práva. Ad 2) povedal to pätnásť rokov po tom, ako MSD v Haagu jasne rozhodol, že maďarská strana nerešpektovala medzinárodné právo. Inými slovami, bol to preňho taký hlboký zážitok, že naň nezabudol ani po rokoch a chcel pripomenúť tiež „iný variant riešenia problému so Slovenskom.“
Pamätná tabuľa na bratislavskej Hlavnej pošte odhalená k 90. výročiu Trianonu.
Ak na Slovensku pred integráciou do euroatlantických štruktúr prevládal optimizmus, že po vstupe oboch štátov do EÚ a NATO, dôjde k istej konvergencii ich vývoja a zbližovaniu záujmov, je zrejmé, že dlhodobo pretrvávajúce asymetrie tento optimizmus postupne ochladzovali. Slovenské politické elity uverili mýtu, že ukotvením SR v euroatlantických štruktúrach sa otázky súvisiace so stabilitou štátu a našim vymedzením voči Maďarsku navždy vyriešia. Integráciou oboch krajín sa však zmenil len kontext, podstata sporu nezanikla. Ani nemohla – v dôsledku dlhodobej politiky Budapešti.
Vymedzenie sa voči Maďarsku vo všetkých pozitívnych aspektoch, v ktorých sa líšime a o ktorých je veľká časť našej reflexie – je však úlohou pre nás! Nikto to za nás neurobí. Nemôžeme sa donekonečna vyhovárať na to, že práve teraz nie je vhodná doba. Poukazovať na to, že je to aj problém druhých, prípadne sa schovávať pod sukňu EÚ. Ak to necháme ďalšej generácii, ktorá príde po nás – bude účet ešte dlhší.
Nie je to voľba Slovenska, ale ak sa nič dramaticky pozitívne v Maďarsku neudeje, vyššie uvedené asymetrie budú ešte dlho zdrojom napätia vo vzťahoch. Na druhej strane, súčasná Európa registruje viacero „zacyklených“ dvojstranných relácií, preto by sme nemali mať komplex z komplikovaných vzťahov s Budapešťou. Je však nanajvýš dôležité trpezlivo vysvetľovať situáciu partnerom v medzinárodnom spoločenstve. Ak vznikne problém, dôkladne rozlišovať medzi zdrojom príčiny a následkom, prípadne reakciou.
Prečo je cieľom maďarského revizionizmu SR?
Niekedy sa ponúka otázka, prečo si Budapešť na svoj sústredený útok v našom regióne, vybrala zo susedných krajinách práve Slovensko. Pre potreby tejto reflexie ponecháme stranou vývoj na Ukrajine, kde Maďarsko, v koordinácii s Ruskom, pracuje na erózii štátnosti nášho najväčšieho spoločného suseda – využívaním/zneužívaním etnického faktora!
Nevyčerpávajúca odpoveď by mohla znieť asi takto. Ad a) s ohľadom na krátkosť času, je identifikácia slovenskej spoločnosti so slovenskou štátnosťou, úroveň národného povedomia, ako aj úroveň vzájomnej spolupráce slovenských politických síl vo vzťahu k Maďarsku – najnižšia. Ad b) úroveň právnej ochrany maďarskej menšiny, politickej organizácie jej elity, ako aj rôznych väzieb na Budapešť je zrejme – najvyššia. Ad c) v porovnaní s Maďarskom sa Slovensku ekonomicky darí viac. Plynutím času si slovenskí občania maďarskej národnosti viac a viac uvedomujú, že existencia slovenskej štátnosti nie je len krátkou epizódou. Naopak, má perspektívu. Súčasťou celkového obrazu v maďarskej komunite je veľká, mlčiaca a relatívne spokojná skupina verzus pomerne malá skupina, stále nespokojných jedincov, avšak dobre organizovaných a hlavne motivovaných – Budapešťou. Významnou deliacou čiarou medzi maďarskou menšinou na Slovensku a susednou krajinou sa stal náš vstup do eurozóny.
Je predpoklad, čoho sa aj Maďarsko obáva, že maďarská menšina v SR sa bude stále viac identifikovať so SR, pozri aj parlamentné voľby 2020. Od roku 2006 rastie počet študentov z maďarskej menšiny na slovenských gymnáziách. Každé piate manželstvo na juhu Slovenska je zmiešané. V porovnaní s rokom 1997 – 12 percent, v roku 2007 to bolo už 40 percent slovenských Maďarov, ktorí považujú Slovensko za svoju vlasť. Ad d) maďarské elity kalkulujú so slovenskou ústupčivosťou a prispôsobivosťou, ktorá prekvapovala aj najznámejšieho a dodnes neprekonaného znalca národnostných pomerov v našom regióne S. Watsona. Ad e) vyčlenenie Slovenska z Uhorska išlo inou cestou ako ostatné národy, a preto má Budapešť osobitnú optiku na „Felvidék“. Pripomeňme si, že okrem Slovákov boli Maďari jediným etnikom plne integrovaným v uhorskej monarchii. A keďže sa „vládnuci“ maďarský národ na princípe výlučnosti plne identifikoval s týmto kráľovstvom, v mentálnom nastavení Budapešti sú obyvatelia Slovenska (pozn. nie Slováci, títo nie sú vnímaní ako rovnocenní partneri), považovaní za súčiastku politického a teritoriálneho priestoru, ktorý treba opätovne ovládnuť. Nezabúdajme ani na to, že počas turbulentných časov tureckej okupácie Uhorského kráľovstva, bolo práve dnešné Slovensko „pokojným prístavom“ dobových elít. Preto je dodnes Slovensko akousi „perlou“ v očiach a duši maďarských = uhorských elít.
Zmena vnútropolitického kontextu alebo nové otvorené okno?
Koncom februára t. r. sa rozhodlo o novej politickej reprezentácii v NR SR. Z pohľadu našej témy nás zaujíma predovšetkým prítomnosť etnického segmentu. Hypoteticky mohli nastať tri varianty. Jednou alternatívou bola prítomnosť dvoch menšinových strán, ktoré by po vzájomnej dohode a na základe inštrukcie z Budapešti hrali hru na dobrého a zlého policajta. Ten dobrý by bol, pochopiteľne, vo vláde a druhý by ho kontroloval, ako si plní úlohy. Druhou možnosťou bol vstup jednej menšinovej strany do NR SR. V takomto prípade by sa slovenské strany pri tvorbe vládnej koalície usilovali, ako obvykle, mať túto stranu „pri stole“. Zložité by to však bolo, ak by sa do parlamentu dostala radikálnejšia strana, pupočnou šnúrou napojená na FIDESZ a otvorene presadzujúca neprijateľné koncepty pre slovenskú spoločnosť. Strana, ktorá sa ani netají svojou lojalitou voči „establishmentu“ susedného štátu.
Výsledkom volieb je však tretí a z istého uhlu pohľadu – pre SR – najkomplikovanejší variant, nakoľko je nepoznaný. V parlamente nie je žiadna politická strana reprezentujúca maďarskú menšinu. Podobne ako v ostatných eurovoľbách sa politickí Maďari nepresadili ani teraz svojou etnickou agendou. Na jednej strane sa potvrdzuje téza, ktorú zastávali mnohí po vzniku samostatnej SR (vrátane autora týchto riadkov), že menšinový problém bol v novom štáte umelo a cielene spolitizovaný. Ergo, nie je teda reálnym politickým „problémom“. Téza sa opierala o skutočnosť, že Ad a) viacgeneračné spolužitie etník s väčšinovou spoločnosťou na občianskej úrovni je v našej krajine dlhodobo pokojné. Potvrdilo sa teda, že na Slovensku neexistuje potenciál na etnický konflikt – pokiaľ ho niekto neimplantuje zvonku. Ad b) štátom vytvorené priaznivé podmienky dlhodobo garantujú všestranný rozvoj menšín. Logická dedukcia: s ohľadom na to, že agenda ochrany menšín je riešená a na jej citlivosť, si nezaslúži miesto v „politickej aréne“. Tam totiž dostáva svoj vlastný život, politický súboj predpokladá konflikt a rôzne „politické obchody“. Stáva sa tiež vďačnou a nekonečnou témou pre niektorých politikov.
Neprítomnosť politických Maďarov v NR SR súčasne znamená, že slovenská spoločnosť vrátane maďarskej menšiny občiansky dozrela a že nevolí etnicky. Priamym dôkazom je tiež skutočnosť, že za bránami NR SR ostala aj SNS. Slovensko sa tak v tomto ohľade priblížilo štandardným západným demokraciám. Potvrdil by sa dlhodobý vývoj v národnostnej komunite, kedy jej výrazná časť sa, plynutím času, identifikovala so slovenskou štátnosťou a dáva prednosť riešeniu „chlebových tém“ na občianskej, a nie etnickej platforme.
Jedným dychom ale treba konštatovať, že za uplynulé obdobie na „etnickej agende“ vyrástla celá jedna politická generácia menšinových politikov, ktorej sa celkom darilo, keďže „čerpali“ zo zdrojov z oboch strán Dunaja. Táto elita získala podstatne väčší politický (aj iný) vplyv na dianie v našom štáte ako ten, ktorý by jej „proporčne“ prislúchal. Toto samo o sebe by nebol problém, ak by sa táto elita správala lojálne voči SR. V žiadnom našom zásadnom spore s Maďarskom sa však nepostavila na slovenskú stranu barikády! Počnúc kauzou Gabčíkova a (ne)končiac témou štátneho občianstva, prípadne hraním hymny cudzieho štátu na našom území. Politické elity maďarskej menšiny za ostatných tridsať rokov získali množstvo ústupkov blížiace sa k stropu. Ďalšie ústupky by mohli znamenať stratu rovnováhy medzi záujmami menšiny a záujmom väčšinovej spoločnosti, prípadne pre slovenskú stranu vážne ohrozenie integrity štátu a politickej nezávislosti.
Zostáva nevyriešený rébus, prečo Budapešť nechcela, aby bola menšina zastúpená v NR SR? Jej vplyv na život menšinových strán v SR je priam hmatateľný, takže ak by stratégovia spoza Dunaja chceli mať politických Maďarov v slovenskom parlamente, dozaista by našli spôsob, ako ich motivovať k úspešnejšej taktike. Na prvý pohľad sa núkajú dve možné vysvetlenia, prípadne kombinácia oboch. Ad 1) chceli vyvolať akési zdanie nezávislosti slovenských menšinových strán na Budapešti. Ad 2) za uplynulé tri dekády získali všetko, čo mohli získať demokratickou cestou – parlamentnou spoluprácou či prípadnou účasťou vo vláde. Tie ústupky, ktoré sa im nepodarilo vydobyť doposiaľ, sa budú usilovať získať inými formami aktivít. Nová situácia im umožní vytvárať na slovenskú stranu tlak mimo demokraticky volené štruktúry. Podoby tohto tlaku budú závisieť len od fantázie maďarskej strany a zraniteľnosti novej politickej reprezentácie v SR. Už či to budú manifestácie, prípadne vhodne načasované provokácie rôzneho druhu. Ich „kreativita“ bude neobmedzená a môže ju „pribrzdiť“ len rozumná, avšak aktívna slovenská politika. Cieľom maďarských aktivít bude presvedčiť širokú verejnosť, že situácia menšiny na Slovensku je alarmujúca, lebo nie je riešená. A riešená nie je preto, lebo nemá zastúpenie ani vo vláde, ani v NR SR. Zostáva jej už len jediný advokát – Budapešť! Paralelne bude Maďarsko celý svet presviedčať, že na Slovensku predsa len je etnický konflikt, resp. práva menšín sú ohrozené z dôvodu ich neúčasti v parlamente a vláde! Ak nebudú plnené požiadavky tých, ktorí vlastným pričinením vypadli z „prvej politickej ligy“ na Slovensku – dôjde ku konfliktu!!! Ale, nepredbiehajme vývoj.
Nová politická scéna, s formálne absentujúcim etnickým prvkom, je veľkou výzvou pre slovenské elity. Prvýkrát po studenej vojne môžu relatívne slobodne a nezávisle rozhodovať o spôsobe spolužitia s maďarskou menšinou. Ideálne by bolo zachovať status quo – s ohľadom na vysokú úroveň ochrany menšín v našom štáte. V prípade akéhokoľvek rozhodovania by mu mala predchádzať vecná, odborná diskusia, opierajúca sa o reálne zhodnotenie situácie a potrieb z pohľadu celej spoločnosti. Nemuseli by sa plniť „politické objednávky“ bez posúdenia dopadov na spolužitie v štáte.
Ukážkovým príkladom takejto objednávky bolo založenie „maďarskej“ univerzity v Komárne na začiatku storočia na základe politickej požiadavky vládnej SMK. Tento veľkorysý krok slovenskej strany vôbec neprispel: Ad a) vzťahom s Budapešťou, ktorá to vôbec neocenila, dokonca v čase promócii prvých absolventov obviňovala SR z jazykovej genocídy. Ad b) ani spolunažívaniu s väčšinovým národom, keďže sa univerzita uzavrela do seba, resp. podľa dostupných zdrojov rozvíja spoluprácu prednostne s partnermi v Maďarsku a maďarskými komunitami v regióne. Inými slovami prispieva k vytváraniu „maďarského akademického priestoru v Karpatskej kotline“. Ad c) v žiadnych dostupných štatistikách sa nevyskytujú informácie o úspešnosti umiestňovania jej absolventov na pracovnom trhu v SR, čo tiež vyvoláva otázniky nad jej samotným účelom.
Rovnako tak voliči SR vrátane príslušníkov menšín – otvorili okno novej kvalite vzťahov s našim susedom. Vzťahy bez ťažkej olovenej gule, ktorá tieto (rozumej) vzťahy ťahala len jedným smerom. Vytvára sa jedinečná možnosť hrať vyrovnanú hru s našim historickým susedom. SR by však mala efektívnejšie používať tie „zbrane“, ktoré sme spomínali v druhej časti našej reflexie. Súčasťou tejto vyrovnanej hry by malo byť naše vymedzenie voči Maďarsku – pozri vyššie.
Možný ďalší vývoj
Na základe doterajšieho vývoja sme dosť jasne identifikovali ciele maďarskej politiky voči SR a regiónu a jej nástroje na dosahovanie týchto cieľov. Preto vieme aspoň približne, aké bude správanie Budapešti. Ostatne, „naštartovala“ viacero procesov, v ktorých bude pokračovať. Paradoxne, podstatne menej je predvídateľné správanie SR – v reakcii na maďarskú politiku. Reakcii preto, lebo aktívnej politiky Bratislavy voči partnerovi bolo ako šafranu. Dá sa tomu do istej miery rozumieť. Nie je to jej prirodzená agenda, a preto sa v nej cíti nepohodlne. Veľa bude záležať od toho, či sa vyššie popísané asymetrie budú naďalej prehlbovať alebo dôjde k nejakým korekciám. Jedno je isté. Vieme, čo urobí v citlivých témach druhá strana. Treba však zdôrazniť, že to urobí len vtedy, ak jej to slovenská strana dovolí. Inými slovami, Budapešť ide potiaľ, pokiaľ nepocíti konzistentný a efektívny odpor – pozri Gabčíkovo, maďarský prezident na jeho ceste do Komárna, zákon o štátnom jazyku, štátnom občianstve atď. Bude pokračovať v expanzii svojho vplyvu do SR, používajúc pritom „rétoriku“ dobrých vzťahov, na ktorej tak slovenskej strane záleží. Preto vývoj vzťahov bude podstatne viac určovať prístup Bratislavy.
Memorandum maďarskej komunity, 2. 6. 2020.
Predpokladané aktivity: Budapešť bude v súčinnosti s maďarskými menšinami v zahraničí aj naďalej využívať/zneužívať rôzne medzinárodné inštitúcie voči susedom. Aby sme nehovorili iba o SR, t. j. v širšom kontexte – bude blokovať spoluprácu NATO s Ukrajinou s cieľom ovplyvniť jazykovú politiku v našej spoločnej susednej krajine. S prihliadnutím na to, že Ad a) štátny jazyk je nielen dôležitým komunikačným nástrojom, ale tiež prostriedkom k posilňovaniu súdržnosti spoločnosti a súčasne Ad b) Budapešť napriek výraznému odporu ukrajinských úradov udeľuje maďarské štátne občianstvo porušujúc tým ukrajinskú legislatívu – cielene pracuje na erózii ukrajinskej štátnosti.
V prostredí EÚ: bude maďarská strana, tu máme na mysli Budapešť v spolupráci s maďarskými menšinami v regióne – presadzovať rôzne formy občianskych iniciatív s cieľom rozširovania menšinových práv. Doterajší vývoj nedáva veľkú šancu úspechu týmto iniciatívam. Pre maďarskú stranu je však mimoriadne dôležitý efekt samotnej „mobilizácie“ integrujúceho sa maďarského národa v Karpatskej kotline, ktorá „zvýši“ jeho legitimitu.
Bilaterálne voči Slovensku: bude vytvárať tlak na akceptovanie maďarskej koncepcie štátneho občianstva. Ďalej sa bude usilovať o rehabilitáciu J. Esterházyho s cieľom úplne prehodnotiť historický vývoj, vedúci k druhej svetovej vojne. S tým istým cieľom bude pokračovať v spochybňovaní tzv. Benešových dekrétov. Podľa vzoru získania istých prvkov kultúrnej autonómie, bude snaha podobné ciele dosahovať aj v iných oblastiach štátnej správy. Budú pokračovať pokusy o zmenu Ústavy SR s cieľom eliminovať národný rozmer v jej preambule. Bude rásť tlak na prijatie osobitného zákona o národnostných menšinách s cieľom presadzovať etnický separatizmus na právnom základe.
Veľký dôraz bude maďarská menšina/Budapešť klásť na ďalšie rozširovanie jazykových práv. Treba to vnímať v kontexte dlhodobých, sústredených a koordinovaných snáh dosiahnuť, (nielen) na zmiešanom území SR, oficiálny, úradný dvojjazyčný režim. Inými slovami, aby mal maďarský jazyk vo všetkých oblastiach verejného života rovnaký status ako štátny jazyk. Také niečo však nie je v záujme SR, o. i. aj preto, lebo by došlo k diskriminácii jazykov ostatných národnostných menšín. Berúc tiež do úvahy doterajšiu skúsenosť, je možné s vysokou pravdepodobnosťou predpokladať, ktorý jazyk by bol v takomto režime a v takomto prostredí uprednostňovaný.
Úsilie politických Maďarov o dosiahnutie dvojjazyčného režimu na Slovensku priamo súvisí s ich cieľom „prekvalifikovať“ maďarskú národnostnú menšinu na štátotvorný národ, čo by mohlo mať ďalekosiahle následky na vnútorné usporiadanie v SR. Niet najmenších pochýb, že tento „projekt“ má plnú podporu Budapešti. Presnejšie povedané – tam má sídlo projekčná kancelária. Nie náhodou sa v novelizovanej maďarskej ústave považujú tam žijúce národnostné menšiny za štátotvorné subjekty. V prípade susednej krajiny, ktorá sa v dôsledku svojej dlhodobej menšinovej politiky stala „skanzenom“ národností, to však možno považovať za jeden z ďalších zlých vtipov na úkor menšín.
Niet pochýb o tom, že maďarská strana si sté výročie mierovej zmluvy pripomína adekvátne významu, aký prikladá tejto udalosti pre „osud maďarského = uhorského národa“. Rozhodne nešetrí na kapacitách žiadneho druhu. Symptomatickým je monumentálny pamätník „národnej súdržnosti“ v centre Budapešti, na ktorý maďarská vláda vyčlenila pätnásť miliónov eur. Svojou koncepciou: sú na ňom uvedené maďarské názvy uhorských miest a obcí z roku 1913 – sa stane najvýraznejším „výtvarným“ symbolom politiky revizionizmu súčasného Maďarska. V rámci rozvoja „dobrých vzťahov na maďarský spôsob“ bude Budapešť pokračovať v očierňovaní takmer všetkých vecí, ktoré súvisia so Slovenskom, jeho štátnosťou, históriou, menšinovou politikou atď. Mutatis mutandis bude postupovať aj voči ostatným susedom s výnimkou Rakúska. Treba povedať, že Budapešť je veľmi čitateľná. Čo hovorí, to aj robí. Slovenská strana so svojím občianskym, liberálnym, niekedy až sterilným – prístupom k histórii vlastného štátu bude primerane tomu (ne)reagovať.
Na miesto záveru môžeme konštatovať nasledujúce. Maďarská politika dokazuje za celé uplynulé storočie svojím všemožným úsilím o získanie hegemónie v našom regióne, nerešpektujúc pritom prirodzené záujmy svojich susedov – že rozhodnutie prijaté 4. júna 1920 bolo plne oprávnené. V demokratickej, integrovanej Európe je náš južný sused azda jediným štátom, ktorý otvorene deklaruje, že „hranice jeho národa sa nezhodujú s hranicami štátu“ – čo treba riešiť...
Varianty ďalšieho vývoja
V ťažko odhadnuteľnom časovom horizonte môžu nastať v princípe nasledujúce tri základné varianty vývoja.
Ad 1) slovenské politické elity v SR začnú národnostnú politiku riešiť koncepčne, systémovo a vo vzájomnej spolupráci. Pre vnímavejších je dôležité nasledujúce ponaučenie z celého obdobia samostatnosti: žiadna koalícia nemôže so žiadnou opozíciou vyhrať tento súboj! Opierajúc sa o odborné analýzy aktívne vstúpia do vyššie popisovaných procesov a budú obhajovať aj legitímne záujmy väčšinovej spoločnosti a iných menšín, nielen maďarskej. Výsledkom by mala byť skutočná rovnováha v spoločnosti, garantujúca dlhodobý pokoj. Na európske pomery vysoká úroveň ochrany menšín na Slovensku vytvára pre to viac ako solídny rámec. Možno dočasne nebudeme mať najlepšie vzťahy s Budapešťou. Získame však niečo oveľa cennejšie – rešpekt maďarskej strany. Rešpekt partnera, kedy bude vo vzťahu existovať skutočný dialóg, a nie monológ, založený na nekončiacich sa jednostranných požiadavkách
Ad 2) udeje sa zázrak. Jeho súčasťou bude, že lojálna časť maďarskej menšiny sa stane kritickou masou v tejto komunite. Bude sa plnohodnotne integrovať do slovenskej spoločnosti, zachovávajúc si pritom všetky aspekty svojej národnostnej identity. Odmietne lákania z Budapešti a z vlastnej iniciatívy nedovolí tunajším stúpencom etnického separatizmu a revizionizmu – ich činnosťou radikalizovať medzietnické vzťahy na našom území. Pamätajme na to, že dejiny poväčšine nemenili mlčiace masy, ale motivovaní jedinci...
Ad 3) bude pokračovať doterajší proces, vyznačujúci sa „zdieľanou suverenitou“, kedy Maďarsko uplatňuje nielen svoj vplyv, ale aj štátnu moc na našom území a voči našim štátnym občanom. Budapešť svojím konsolidovaným úsilím už vytvorila takmer všetky podmienky – politické, právne, inštitucionálne (v plnom prúde sa riešia ekonomické) – na fungovanie paralelného kvázi štátu maďarskej menšiny na území SR. Bude už len čakať na vhodný moment. Inými slovami, proces postupne povedie k erózii slovenskej štátnosti. Najväčší problém spočíva v tom, že keď začnú byť prvky tohto procesu viditeľné, môže byť neskoro.
„Za osud národa zodpovedný je sám národ."
ĽUDOVÍT ŠTÚR
