Kopanice včera a dnes

Černochov Vrch je myjavská kopanica, ktorá jediná administratívne nepatrí k Myjave, ale k Starej Turej. Aj autobus tam doň jazdí iba odtiaľ. Z Myjavy je najlepšie nasadnúť na „dedinár“ do 15 minút jazdy vzdialeného Rudníka, odkiaľ to je už len kilometer pešo hore – dolu cez vŕšky, pomedzi polia, sady a záhrady. Je to svojrázny kus zeme, aj keď, podobne ako ostatné kopanice, ani Černochov Vrch dávno nie je žiaden skanzen ľudovej kultúry. Napriek tomu, že aj z neho v druhej polovici 20. storočia prúd nezadržateľného pokroku odplavil mnoho z jeho osobitostí, ľudia si stále pamätajú a rozprávajú príbehy ako vystrihnuté z románov Zuzky Zgurišky. Keď Turci tiahli od Myjavy na Krajné a na Hlohovec, šli aj cez myjavské hory a lapali ľudí. V akejsi osade chytili dievčinu a viedli ju uviazanú za koňom, za ktorým musela pešo utekať. Keď prišli k studničke, ktorá vraj dodnes stojí pod lipou uprostred Černochovho Vrchu, chceli sa trošku osviežiť. Turkovi sa uľútostilo dievčiny. Zišiel z koňa, rozviazal jej ruky a nechal ju, aby si umyla doráňané nohy. Ostatní Turci ich však medzičasom odbehli a oni tam ostali sami. Či už preto, že sa mu páčila, alebo že už ďalej nevládali, postavili si na tom mieste chalupu a ostali spolu žiť. A pretože bol Turek počerný, dostala osada názov Černochov Vrch. Aj takúto povesť o vzniku rodnej kopanice som našla medzi textami bývalej učiteľky a riaditeľky v dedinských malotriedkach Alžbety Cibulkovej. Skladanie mozaiky z čriepkov miestnej ľudovej kultúry, ktorú v jej rýdzej podobe zažila v detstve a v mladosti, sa pre činorodú dôchodkyňu stalo koníčkom. Okrem toho, že v regionálnych novinách publikuje kopaničiarske príbehy a minicestopisy, v súčasnosti vyťukáva do písacieho stroja viacgeneračný životopis černochárskej rodiny založený na dôkladne vypracovanom a veľmi rozsiahlom rodokmeni, ktorý dokazuje, čo mnohí tušia – že na kopaniciach je skutočne každý s každým rodina. Jeho pracovný názov je Kopaničiarska sága. Tú však Alžbeta Cibulková v súčasnosti na istý čas odložila do zásuvky, pretože mesto Stará Turá ju požiadalo o spoluprácu pri kompletizácii podkladových materiálov pre pripravovanú monografiu Slovenskej akadémie vied o meste. „Narodila som sa na gazdovskom statku v Černochovom Vrchu. A aj keď naša osada patrila Starej Turej, podľa nárečia aj podľa kroja sa jasne hlásila k Myjave. Na severe sme predsa susedili s vtedajšou osadou Poriadie a na západe s Rudníkom. Aj po nevesty si černochárski mládenci chodili radšej na myjavskú stranu, zatiaľ čo viem sotva o dvoch, ktoré sa k nám privydali zo Starej Turej“, rozpráva. „V minulosti by sa Stará Turá rada bola zbavila zaostalejšieho Černochovho Vrchu v prospech Rudníka, a teda Myjavy. Černochári sa jej však držali kŕčovito: V Rudníku totiž už v päťdesiatych rokoch mali družstvo a naši maloroľníci sa báli komunistov. Aj keď teda posielali svoje deti do Rudníka do školy a chodili tam do obchodu, na úrady radšej poctivo kráčali 5 – 6 kilometrov na Starú Turú, ako jeden do Rudníka. A pod krídlami Starej Turej ostali dodnes.“ Život pod strechou slamenej metropoly Región myjavských kopaníc je veľmi rozsiahly. Dlho v ňom bola jediným administratívnym centrom iba „metropola pod slamou“ Zuzky Zgurišky – Myjava. Kopanice často tvorilo len zopár chalúp spojených pokrvným príbuzenstvom, preto dodnes nesú prevažne mená pripomínajúce zakladateľskú rodinu (napr. U Blahov, Durcech dolina, Drgoňova dolina, U Vlčkov, U Maliarikov). Až v šesťdesiatych rokoch sa z niektorých z nich stali obce ako dnešné Hrašné, Poriadie, Rudník a Jablonka. Pokrok sem prenikal iba kľukatými cestičkami a dlho trvalo, kým vymietol všetky kúty. Po druhej svetovej vojne boli kopanice ešte stále podelené do desiatkov ako za feudálnych čias, keď toto úradné členenie uľahčovalo vyberanie poplatkov – tzv. desiatkov pre cirkev a vrchnosť. V medzivojnovom období boli na celých kopaniciach len dve školy – v Papradi a od roku 1931 aj v Durcech doline. Neskôr sa ich počet rozrástol o ďalšie malotriedky, kde sa v jednej miestnosti učilo sprvoti až päť ročníkov a okrem učiteľky a riaditeľky v jednej osobe, ktorá v škole zároveň aj bývala, bol ďalším zamestnancom iba školník. „Učiť do jednotriedky ma poslali za trest, že môj otec tvrdohlavo odmietal vstúpiť do družstva“, hovorí Alžbeta Cibulková. „Súčasťou toho trestu bolo aj to, že som sa ako evanjelička ocitla v jedinej čisto katolíckej osade na kopaniciach – v Novej Bošáci. Bol to však práve dôvod môjho „vyhnanstva“, vďaka ktorému ma Novobošáčania prijali medzi seba napriek konfesionálnym rozdielom. Osada bola totiž plná ľudí, ktorí sa bránili kolektivizácii rovnako vehementne ako môj otec. Jediný problém bol, že som nemala ani potuchy o ich cirkevných sviatkoch a vôbec mi nenapadlo, že by žiaci v niektoré dni v roku mohli mať problémy s dochádzkou. No aj tí z nábožnejších rodín si dovolili neprísť do školy najviac dva razy, postupne som naučila všetkých správnym móresom,“ spomína. Školu navštevovalo okolo tridsať detí, ktoré patrili do piatich ročníkov. Keď vychodili prvý stupeň, dokončili základnú školu v obci o päť kilometrov ďalej, a potom sa väčšinou dali na remeslá. Vyučovací proces v malotriedke bol celkom iný ako v dnešnej plne organizovanej škole. Pracovalo sa metódou tzv. rozšíreného vyučovania: Ráno o ôsmej prišli prvé dva ročníky, o desiatej ďalšie tri. Na programe spoločnej hodiny sa museli podieľať všetky deti naraz, najčastejšie to teda boli telesná, hudobná a výtvarná výchova. O jedenástej hodine šli prváci a druháci domov a do druhej hodiny popoludní mali vyučovanie vyššie ročníky. Počet vyučovacích hodín na deň bol nižší ako dnes, deti si to však vynahradili v sobotu, ktorá bola v tých časoch pracovným dňom. Žiaci dochádzali do školy v doline (v roku 1969 prebudovanej na dvojtriedku) z osád v kopcoch. Ich otcovia roľníčili alebo pracovali v hore, zatiaľ čo mamy na jar chodievali robiť na Moravu „na majere“, na jeseň sa vracali a celú zimu boli doma. Najväčšou rodičovskou neresťou bol alkohol – pili, čo si doma vypálili. Keď nebolo ovocia, zakvasili chlebovú múku s cukrom a vypálili „cukráš“. Hriechom číslo dva hneď po pijatike boli klebety a susedské rozbroje, ktoré kopaničiari neváhali riešiť úradnou cestou. „Aj keď všetky starobné dôchodky v dedine som musela vybavovať ja, pretože som mala písací stroj, sťažnosti na suseda si všetci dokázali náležite ošetriť“, usmieva sa Alžbeta Cibulková po rokoch. Podľa mena a šiat poznáš kopaničiara Kopaničiari sa dali kedysi identifikovať nielen podľa odevu a typickej tvrdej reči, ale aj podľa mena. Ich predkovia doputovali z Čiech a Moravy v 17. storočí po porážke na Bielej hore (traduje sa, že cez myjavské kopanice utekal do exilu aj Ján Amos Komenský), ale aj z Oravy, keď utekali pred násilnou rekatolizáciou. Priniesli si so sebou evanjelické vierovyznanie a typický repertoár krstných mien. Dievčatá sa smeli volať Anna, Katarína, Alžbeta, Zuzana a Kristína, a keď už boli všetky možnosti vyčerpané, dali rodičia šiestej dcére meno Judita. Chlapcov krstili Ján, Juraj, Štefan, Samuel, Pavol, a napokon Daniel, teda po černochársky Daniš. O každej Márii alebo Jozefovi teda bolo okamžite jasné, že nie sú domáci. V mnohodetných rodinách sa „povolené“ mená nezriedka rýchlo minuli a muselo sa ísť odznova. Alžbeta Cibulková vysvetľuje: „Ako rýchlo sa deti rodili, tak aj umierali a niektoré mená sa uvoľnili a dávali sa znovu. Panovala však povera, že dieťaťu by sa nemalo dávať meno po mŕtvom súrodencovi, aby tiež neumrelo. Spomínam si veru na rodiny, kde sa podarilo dožiť dospelosti až tretiemu dieťaťu v poradí, ktoré nieslo takto zdedené meno.“ Iba svetaskúsení Staroturania, ktorí sa často živili hauzírovaním, teda podomovým predajom plátna a drevených výrobkov po celom Uhorsku, si prinášali z cudziny nové mená ako Imrich, Elena – Ilona alebo Šimon. Spoľahlivejším poznávacím znakom ako meno bol odev. Všetko, čo kopaničiari nosili, bolo vyrobené doma. Spodná bielizeň – mužské gate a košeľa a ženský rubáč (rubáš) sa šila z konopného plátna, utkaného na domácich krosnách z vláken dopestovaných konopí. Keď sa plátno zložilo z krosien, bolo ešte pomerne riedke, nosilo sa preto do valchy v Topoleckej, kde ho namáčali a tĺkli špeciálnymi drevenými kladivami, aby sa medzery medzi nitkami zmenšili. Vrchný odev ako gate, kamizol a kabát boli zo súkna – z doma upradenej ovčej vlny. Ušili si ho sami alebo zverili prácu miestnemu krajčírovi. Ten sa postaral aj o ozdobnú výšivku šujtáš na nohaviciach. Myjavský kroj je totiž na výšivky chudobný a tých neveľa ostatných ozdôbok si ich ženy vyšili samy. Iba ozdobné výšivky na čepcoch boli prácou profesionálnych vyšívačiek. Myjavský kroj bol rovnako striedmy aj na farby. Nosievala sa biela a modrá, staršie ženy sa obliekali do čiernej a iba nevestám bola dovolená ďalšia farba – zelená. Kopaničiari si zaobstarávali sami dokonca aj topánky. Kože svojich kráv alebo koní nosili na vyčinenie garbiarom do Brezovej pod Bradlom a z nej im ušil čižmy šuster, ktorý žil v každej osade. Fabrická tkanina začala konkurovať domácim materiálom počas prvej Československej republiky a mestské šaty masovo prenikli na kopanice až po druhej svetovej vojne, keď začali ženy chodiť do práce do tovární. Dnes možno vidieť v bežný nesviatočný deň krojované starenky už len na Myjave. Obliekanie do myjavského kroja má totiž svoje zákonitosti, z ktorých sú mnohé už zabudnuté. Najzložitejšie je skladanie a viazanie dievčenského ručníka. Dievča muselo mať na hlave špeciálny účes a nikdy si ručník nedokázalo uviazať samo. „Nájsť dnes starého človeka, ktorý si skutočne pamätá spôsob viazania ručníka, vyžaduje veľkú snahu a kus šťastia. Sama by som si ten postup nikdy nezrekonštruovala bez spomienok na starú mamu, ktorá to vedela krásne a vždy v nedeľu ráno, keď sa išlo do kostola, sa u nej pre uviazanie ručníka zastavili všetky susedy. Problémy s tým majú aj dnešné folklórne súbory. Súbor Kopaničiar má, našťastie, ženu, ktorá viazanie ovláda. Dievčence teda chodia, ako sa patrí. No keď tancuje myjavský tanec napríklad Gymnik alebo Ponitran, ručníky už sú kadejako „oklamané“, je to len imitácia“, tvrdí Alžbeta Cibulková. Ručník nosili len nevydaté ženy. Na pracovný deň z obyčajnej jemnejšej látky – batistu (po kopaničičrsky patis), na slávnosti tiranglový z vyšívaného tylu. Vydatá žena nosila čepiec. Domy pokrstené ohňom Domy stáli na kopaniciach trojaké: murované, z nepálenej tehly a nabíjanicové. Murivo bolo len pre bohatých. Tí ostatní si zrátali, že ich vyjde lacnejšie, ak si tehly urobia sami z toho, čo majú zadarmo – z blata. Výroba tehál bolo jedno zo zamestnaní miestnych Cigánov. Na Černochov Vrch ich na robotu zväčša pozývali z Rudníka, aby nakopali hlinu, ktorú nohami rozmiesili na blato a pridali obilné plevy. V drevenej forme sa blato menilo na tehly. Schli najprv na najbližšej voľnej ploche, a až keď trochu spevneli, presťahovali sa na drevené dosky a sušili sa na slnku. Unikátna nabíjanica je jednou zo záhad kopaníc. Robili ju iba v Bošáci a postup jej výroby ostal, zdá sa, pre ďalšie generácie stratený. Alžbeta Cibulková odhaduje, že neobyčajne pevné a trvácne steny z kompaktnej hlinenej masy vznikali tak, že medzi „formu“ z drevených dosiek sypali hlinu, ktorá sa ubíjala ťažkými kyjanicami. „Nabíjanicové stavby sú vraj veľmi odolné a je ťažké ich zbúrať. Ostalo ich však už len málo. Aj keď ešte pred piatimi rokmi som si v Bošáci všimla chalupu z tohto materiálu, pravdepodobne jednu z posledných, zväčša sa kde – tu zachovali už len ruiny jednotlivých stien“, dodáva. Jedným zo stupňov vývoja mnohých starých kopaničiarskych domov, ktoré rástli a menili sa spolu so striedajúcimi sa generáciami jeho obyvateľov, bol požiar – akýsi krst ohňom, ktorý menil tvár osád. Prarodičia súčasných Černochárov sa narodili v hlinených chalupách so slamenou doškovou strechou a miniatúrnymi okienkami, zamrežovanými a rozdelenými na šesť ešte menších tabuliek, ktoré nevpúšťali dnu viac svetla, ale ani chladu, ako bolo nevyhnutné. Kráčali po podlahe z udupanej zeme posypanej plevami alebo pieskom. Do domu vchádzali cez pitvor, akúsi predsieň, ktorá bola zároveň tzv. čiernou kuchyňou – varilo sa tam nad otvoreným ohniskom. (Názov čierna kuchyňa výstižne pomenúva farbu stien v pitvore, ktorý býval plný dymu.) Oheň bol však zároveň najväčším nepriateľom domov so slamenými strechami. Aj keď kopaničiari robili rôzne opatrenia proti šíreniu požiarov, nestavali napríklad domy blízko pri sebe a stodoly, v ktorých skladovali krmivo pre dobytok, sústreďovali do samostatných hlúčikov po dve – tri obďaleč od obytných budov, na kopaniciach niet osady, ktorá by nikdy nebola vyhorela. Pohorelci, ktorí s veľkou plachtou na seno chodili po pýtaní, boli bežným javom. Práve požiare však mali na svedomí modernizáciu osád. Vyhorené domy dostali v pri rekonštrukcii nové škridlové strechy, drevené dlážky, murované steny a väčšie okná. Spred dverí pitvorov zmizli hnojiská a presťahovali sa za dom k chlievom, veľmi často zanikli aj samotné pitvory. Domy sa zväčšili o nové miestnosti. Mali veľkú kuchyňu s chlebovou pecou a sporákom, na ktorej sa aj spávalo, a parádnu prednú izbu s vysoko vystlanými posteľami, záclonami a nástennými obrazmi. Z prednej izby viedli schodíky či rebrík na výšky, čiže prvé poschodie, kde bývali uskladnené potraviny. Na hradách tam viselo mäso zo zabíjačky a na podlahe stáli múčnice – debničky s múkou v množstve, ktoré muselo vydržať na rok. Múka bola chlebová, pšeničná a v najmenšej debničke sa skrývalo čosi ako dnešná hladká múka špeciál, ktorá sa používala iba na pampúšky a na šišky. Nad výškami bola pod strechou ešte povala. Mladé rodiny – nádej kopaníc? Začiatkom skutočného konca kopaničiarskej kultúry nebola prvá Československá republika, ktorá dala dedinským krajčírom do rúk syntetické textílie, ani druhá republika, ktorá kopaničiarov definitívne prezliekla do mestských šiat a zlákala mládež poškuľovať po práci v továrňach. Tradičný spôsob života hrdých maloroľníkov zžitých s dedičnou pôdou dostal smrteľnú ranu až pri kolektivizácii v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Bol to bolestný proces, ktorému sa gazdovia bránili do poslednej chvíle. „Robilo sa to veľmi nasilu,“ spomína Alžbeta Cibulková. „Môj otec sa pred agitátormi dokonca schovával – ťahali ho na Novú Bošácu a ukazovali ho ľuďom ako príklad roľníka, ktorý podpísal, pritom to nebola pravda. Nikdy to nespravil. Na základe nariadenia vlády č. 50 z roku 1955 družstvo napokon získalo našu pôdu aj bez podpisu. Otec vtedy v hneve založil na dvore oheň z domácich nástrojov, spálil svoje krosná a trlice. Kone, pýchu rodiny, poslal na salámu do Talianska. Aj mnohí ďalší stratu pôdy veľmi odtrpeli. Na myjavskej strane sa rozprávalo dokonca o niekoľkých samovraždách. Ktorýsi gazda skočil do studne, zopár ďalších sa obesilo...“ Spolu s tradičnými činnosťami spojenými s domácim hospodárstvom zmizli piesne a zvyky, ktoré boli s nimi spojené. Ustali drapačky peria, spoločné varenie lekváru, ľudové zábavy v nedeľu poobede. Definitívne sa vytratili kroje a deti sa v mestských školách odnaučili typickému nárečiu. V procese urbanizácie v 70. rokoch sa kopanice takmer vyľudnili. Na Starej Turej vyrástol veľký podnik Chirana, ktorý potreboval pracovné sily, a mladí ľudia dostávali novopostavené byty takmer zadarmo. Kto z mladších ostal na kopaniciach, podľahol módnej vlne betónových „kociek“ s rovnou strechou a osady sa zaplnilli nevzhľadným mišmašom hranatých obytných škatúľ zaopatrených televíznymi satelitmi, ktoré stoja v hruškových sadoch bok po boku s hlinenými chlievmi a stodolami. Tradičné stavby sa masovo dostali do rúk chalupárom, z ktorých mnohí vykazujú až tragický nedostatok citu pre pôvodný kolorit osady a miestny genius loci. „O našom dome sa traduje, že ho postavili ešte za Báthoryčky. Než sa z neho stal gazdovský dom, jeho najstaršia časť – pivnica, výška a malá kuchynka, slúžila ako zbojnícka krčma. Dom totiž stojí ďalej od cesty a v pivnici, niekdajšom výčape, vyviera studnička, ktorá z nej robí ideálne miesto pre nenápadné zabíjačky. Ďalšie časti domu vrátane átriového dvoru sa pristavili až po požiari v roku 1911. Na hrade pod stropom pivnice sa však dajú rozoznať ťažko čitateľné vyryté nápisy, ktoré nahrávajú domnienke, že dom skutočne môže mať až 400 rokov“, rozpráva Alžbeta Cibulková. „No chalupári, ktorí ho kúpili, z prastarej kuchynky spravili kúpeľňu s rohovou vaňou a splachovacím záchodom. Napriek tomu, že na dvore stojí latrína s vlastnou žumpičkou.“ Zvyšky typickej architektúry sú v ohrození. Mladé rodiny, ktoré sa tu v posledných rokoch začínajú usádzať a pomaličky znova zaľudňujú kopanice, sú z tohto hľadiska ešte otáznikom. Nechodia sem na víkendy, chcú tu žiť. Možno nájdu v sebe viac zmyslu pre prepojenie pozostatkov kopaničiarskej minulosti s modernou prítomnosťou ako deštruktívna vlna chalupárov z minulých desaťročí...