Ako sa vyvíja bábätko? (2)

(Pokračovanie z predchádzajúceho čísla) Štrukturálne funkcie, o ktorých vývin či poruchy vývinu tu ide, majú v zásade tri ciele (Rudolf, 2002): Diferencujú, keďže kognitívne skúmajú celistvosť a hľadajú v nej rozdielnosti (napr. diferenciácia afektov, diferenciácia medzi self a objektom, rôznosť väzieb, odlúčenie). Integrujú, keďže čiastkové aspekty sa spájajú do celistvých obrazcov, čím vzniká koherencia a zmyslové štruktúry (napr. celistvé vnímanie objektov, utváranie sebaobrazu a identity, internalizácia vzťahových skúseností). Regulujú, keďže utvárajú resp. znovu-utvárajú systémovú rovnováhu (napr. čo sa týka regulácie sebahodnotenia, ovládania impulzov, tolerancie afektov). Tieto tri štrukturálne funkcie (diferencovať, integrovať a regulovať) vyrastajú z matrice vzťahového systému medzi bábätkom a dospelou vzťahovou osobou. Vzťahový systém je to, čo je dané: Dieťa neprichádza na svet autistické a postupne nachádza cestu do sveta objektov. Narodí sa ako súčasť zo začiatku nediferencovaného systému, z ktorého sa v priebehu vývinu diferencuje jeho self. Ako toto self čoraz viac dozrieva, vstupuje do interakcie s objektmi a stojí tak zoči-voči úlohe vytvoriť si s nimi bezpečnú väzbu a intrapsychicky ju udržať. Zahŕňa to kognitívny poznatok o objektoch, emočný vzťah k nim, komunikatívnu výmenu s nimi a zvnútornenie a emocionalizáciu ich existencie, ktorá je významná pre stabilizáciu self. Tento štrukturálny vývin sa teda stále týka rovnako zrejúceho self, ako aj postupne sa diferencujúcich vzťahov. Ešte raz tu v skratke zhŕňame najdôležitejšie body: Skúsenosť so sebavyjadrovaním a dosahovaním dôležitého objektu: Dieťa získava komunikačné zručnosti s vedomím, že dôležitý objekt jeho apely (krik, plač, škrek) počuje. Dozrieva teda presvedčenie, že existujú objekty poskytujúce pomoc a že sú dosiahnuteľné. Depresívni dospelí toto vedomie stratili, štrukturálne narušení dospelí ho nikdy nemali. Skúsenosť získania pozornosti, porozumenia, upokojenia a útechy ako odpovede na vlastné apely: Dôležitý druhý človek znovunastoľuje blízkosť, spokojnosť a bezpečie, ktoré prekonajú emocionálnu nepohodu (samotu, nespokojnosť, hlad, atď. ), ktoré dieťa prežíva. Dostatočná miera takejto skúsenosti pochopenia a reakcie na vlastné potreby je predpokladom toho, aby ju dieťa mohlo zvnútorniť. Je základom schopnosti mladých a dospelých ľudí poskytnúť samému sebe pozornosť, upokojiť sa a postarať sa sám o seba (internalizácia vzťahovej skúsenosti s kladnými objektmi). Zároveň sa tu utvára dôležitý základ regulácie afektov (napr. schopnosti sám sa upokojiť v prípade znepokojenia alebo zúfalstva odvolaním na dobré vnútorné objekty). Nedozrieva teda len presvedčenie, že existujú dosiahnuteľní druhí ľudia, ale aj to, že títo ľudia v správnom čase urobia správnu vec. Skúsenosť, že základné potreby nie sú nasýtené a namiesto ich nasýtenia prevláda telesná bolesť, ohrozenie a emočné preťaženie, sťažuje či znemožňuje dozrievanie štrukturálnych schopností. Skúsenosť, že situácie možno spoločne emočne hodnotiť a spoločne ich prežívať: Matka, resp. vzťahová osoba, predstavuje pre malé dieťa pomocné self, ktoré definuje emočný vý-znam externých situácií a dáva dieťaťu toto hodnotenie k dispozícii. Predovšetkým je to však ona, ktorá vníma emočné napätie a emočnú nepohodu dieťaťa, do istej miery ich trávi v rámci containment-u a prostredníctvom svojich reakcií a svojej reči ich dieťaťu vracia. Týmto spôsobom nepoznáva dieťa len externý svet, ale učí sa aj samo seba emočne chápať. Na konci vývinu z toho v dospelosti vyplýva schopnosť afektívnej sebaregulácie, ako aj schopnosť introspektívne diferencovať vlastné afekty. Štrukturálna porucha sa vyznačuje tým, že pacient je vydaný napospas svojim zahlcujúcim a málo diferencovaným emóciám, sám sebe nerozumie a nevie sám seba upokojiť. Rečovo-pojmová diferenciácia emócií: Hoci dieťa sa učí rozprávať až oveľa neskôr, dospelí sa s dieťaťom rozprávajú už od jeho prvého dňa. Do istej miery sa správajú, ako by dieťa všetkému rozumelo. Tak je intenzívne telesno-interakčné neverbálne dianie medzi matkou a dieťaťom stále ukotvené v reči, ktorá pomenúva osoby a veci, opisuje situácie a týmto spôsobom emočným skúsenostiam nevdojak priraďuje rečové pojmy. Postupne dozrieva diferenciácia slov označujúcich emócie a až v neskoršom období (približne od štvrtého roka života) dostávajú veci svoje jednoznačné rečové pomenovanie. Niekoľkoročná skúsenosť s vnímavými, empatickými a rečovo kompetentnými vzťahovými osobami vytvára podmienky na vznik introspektívnej pozornosti upriamujúcej sa na vlastný psychický vnútorný priestor a na schopnosti bezpečného emočného seba-pochopenia. Štrukturálna porucha, ktorá je výsledkom ťažkého deficitu takejto skúsenosti, sa prejavuje predovšetkým poruchami emočného prežívania, emočného seba-chápania a emočnej výmeny ako špecifickou formou neschopnosti používať reč. Skúsenosť telesného self: Situácie, s ktorými sa dieťa musí emočne vyrovnať, sa pochopiteľne týkajú vlastného tela a príjemných a bolestivých skúseností na telesnom povrchu a v jeho vnútri. U veľmi malého dieťaťa telesné napätie veľmi úzko súvisí s emočným napätím, resp. sú od seba neodlíšiteľné. Aj neskôr ostávajú psychické skúsenosti ešte stále veľmi telesné. Prostredníctvom containment-u v rámci vydarenej väzby medzi matkou a dieťaťom sa dieťa spoločným emočným hodnotením učí rozumieť aj vlastnému telu. Patria sem telesné aspekty prežívaných emócií, ako aj emočné prejavy telesných ťažkostí (napr. bolesti). Dospelí so somatoformnými poruchami majú veľké ťažkosti s takouto diferenciáciou (Henningsten, 2002). Zamieňajú oba aspekty, pričom telesné koreláty afektov chybne zamieňajú so symptómami telesných ochorení a dožadujú sa telesnej liečby, napríklad operácií. Aj pri anorexii nachádzame, hoci kvalitatívne iné, poruchy telesného self. Diferenciácia medzi ja a ne-ja: Z kontinuálnej ranej interakčnej skúsenosti „to si ty a to som ja“ vyplýva postupne schopnosť dieťaťa rozlišovať medzi ja a ne-ja, medzi self a objektmi. Realita druhého človeka (jeho inakosť) podporuje skúsenosť, že existuje ne-ja, s ktorým musí ja nadviazať vzťah. Zahŕňa to aj skúsenosť odlúčenia a závislosti od druhého človeka. Dospelí so štrukturálnou poruchou cítia túžbu po nezničiteľnom vzťahu, ktorý by im poskytol zážitok ne-odlúčenosti, prianie zjednotenia, t. j. odstránenia vlastných hraníc v prospech celistvého, teda predovšetkým projektívne identifikujúceho splynutia. Je pre nich vyslovene ťažké vnímať sa realisticky odčlenených od druhých ľudí. (Namiesto toho sa vnímajú ako splynutí s nimi.) Autor je psychiater