Sebestačný život podľa prírody
Chcete byť nezávislí a kompromisy s konzumným životným štýlom vás neuspokojujú? Riešenie sa volá permakultúra. Životný štýl inšpirovaný fungovaním prirodzených ekosystémov dokáže z človeka 21. storočia opäť spraviť sebestačnú jednotku. Permakultúra je filozofia spolupráce s prírodou namiesto boja proti nej. Uprednostňuje dôkladné a premyslené pozorovanie pred zdĺhavou lopotou bez rozmyslu. Vníma všetky úlohy rastlín a zvierat v životnom prostredí a nevytvára systémy, ktoré by sa mali orientovať na jediný produkt. Takto definuje koncept permakultúry jeho tvorca Bill Mollison. Anglický výraz permaculture je zložený z dvojslovného pomenovania permanent agriculture, ktoré možno preložiť ako udržateľné poľnohospodárstvo. Hospodárstvo pre lenivých Austrálsky ekológ Mollison si v 70. rokoch minulého storočia všimol podstatný rozdiel medzi prírodnými ekosystémami a ľudskou spoločnosťou. Zatiaľ čo príroda funguje udržateľne a všetko v nej má svoju úlohu, ľudská snaha o zabezpečenie potravy a optimálneho prostredia pre život je ustavičným bojom proti prírode a ako taká je trvalo neudržateľná. Výsledkom nie sú iba čoraz väčšie technologické a energetické nároky civilizácie, ale aj poškodzovanie životného prostredia. Mohol by aj človek žiť tak, aby jeho hospodárstvo prosperovalo samo od seba a začlenilo sa do prírodného ekosystému namiesto jeho pretvárania? Permakultúra dáva kladnú odpoveď. Základné know-how na efektívnu a nenáročnú produkciu plodín a pohodlné bývanie je pozorovanie vzťahov medzi rastlinami, živočíchmi a ich prostredím v prírode. Pochopenie a využitie týchto vzťahov vo vlastnej záhrade znamená potravinovú sebestačnosť so zlomkom námahy a prostriedkov oproti konvenčnému hospodáreniu. Permakultúra je ideálna pre lenivých – výsledky často namiesto úmornej práce prináša skôr nezasahovanie. Pozorovanie a pokus Záhrada a dom s permakultúrnym dizajnom sa líšia od bežného obydlia vzhľadom aj fungovaním. Záhrada neobsahuje úhľadné hriadky s jednotlivými plodinami ani stavby na otvorenom priestranstve vystavené vetru. Rôzne poľnohospodárske plodiny, kríky, stromy a „burina“ sú pomiešané tak, aby si navzájom pomáhali (poskytovali si tieň, oporu, živiny v pôde), nedovolili škodlivé premnoženie rastlinných či živočíšnych druhov a počas celého vegetačného obdobia ponúkali niečo pod zub. Ideálom je rozmanitosť, odolnosť, prepojenosť, životaschopnosť a stabilita ako v prírodnom systéme. Či vládne sucho, alebo lejaky, mali by aspoň niektoré plodiny prežiť. Hlavnou zásadou je maximálny úžitok z každého prvku v systéme a minimálny vklad energie zvonka. Teda žiadne hnojenie, ničenie „škodcov“ či oranie. V záhrade nemôže chýbať kompostovisko, ktoré zabezpečuje znovuzrodenie odpadu ako vstupnej suroviny do systému, a viaceré navzájom zastupiteľné zdroje vody a elektriny. Domy zlepšujú svoje termoregulačné vlastnosti a využívajú rozličné materiálové a technické riešenia v prospech energetickej úspornosti a hospodárenia s vodou kompaktným tvarom a čiastočným zapustením do pôdy. Usporiadanie záhrady a stavieb musí vychádzať z prírodných podmienok na konkrétnom mieste (podnebie, pôda, voda, sila a smer vetra, množstvo slnečného svitu). Permakulúra sa stále rozvíja, a určitá suma princípov, poznatkov a praktických rád je dostupná v knihách a na internete. Konkrétne riešenia sú však vždy individuálne a opierajú sa najmä o dôkladné pozorovanie a premyslené pokusy hospodára. Kto sa smeje naposledy... Permakultúra nie je iba praktický návod na potravinovú sebestačnosť a čisté svedomie environmentálne uvedomelého jednotlivca, ale aj filozofia udržateľnej existencie pre celú spoločnosť. Má aj etický rozmer. Akcentuje starostlivosť o Zem (nepoškodzovanie prírody) ako prioritu. Popri tom pripomína aj starostlivosť o ľudí – snaží sa o dobrú kvalitu života pre všetkých, čo zhŕňa aj spravodlivé prerozdeľovanie zdrojov. Treťou etickou zásadou je prijatie limitu na rast ľudskej populácie a konzum. V praxi to znamená napríklad investovanie zisku zo svojej činnosti do starostlivosti o Zem a ostatných ľudí. Pod vplyvom hrozby ekologického kolapsu je potreba trvalo udržateľného životného štýlu čoraz aktuálnejšia. Možný krach „systému“ v prípade ropného zlomu zasa jednotlivcom aj komunitám pripomína nevyhnutnosť sebestačnosti – to znamená produkciu potravy, materiálov aj energie a hospodárenie s odpadom pre vlastné potreby. Či je zabezpečenie nezávislosti od systému prezieravosť, alebo paranoja, ukáže čas. Slovenské príslovie však hovorí, že najlepšie sa smeje ten, kto sa smeje naposledy.
